Doru Pop, Univerzita Babeş-Bolyai (Cluj-Napoca, Rumunsko)
Preklad z angličtiny: Barbara Ďurčová
Abstrakt.: Ak chceme identifikovať spoločný jazyk novej vlny rumunských režisérov a sformulovať definíciu „gramatiky“ nového rumunského filmu, musíme sa najprv pokúsiť nájsť paradigmatické kódy tohto typu kinematografie. V tomto článku analyzujeme rôzne definície spomínaného kinematografického fenoménu, ktorý v poslednej dekáde žne mnohé ocenenia na filmových festivaloch, a následne identifikujeme niekoľko charakteristických znakov, z ktorých vyplýva, že „nová vlna“ rumunskej kinematografie je v podstate európska vlna. Ak existuje nejaká „nová nová vlna“ rumunského filmu, mala by mať charakteristický štýl a estetiku. Autor článku sa snaží charakterizovať „gramatiku“ filmového jazyka niekoľkých súčasných rumunských režisérov a nachádza medzi nimi spoločné znaky.
V poslednom desaťročí sa rumunská kinematografia zaradila medzi najvýraznejšie európske filmové hnutia. Dosahuje pozoruhodné medzinárodné úspechy, uznanie médií a festivalových porôt. Rumunské filmové štúdiá ponúkajú čoraz viac priestoru na ekonomicky výhodné nakrúcanie s technickou podporou lokálneho štábu. Prichádzajú sem nakrúcať rumunskí režiséri, ktorí sa presadili na západe (Lucian Pintilie, Radu Gabrea or Florin Mihăileanu) i výrazné režisérske osobnosti zo západu (a zo Spojených štátov), napríklad Francis Ford Coppola, Anthony Minghella, Costa Gavras či Sacha Baron Cohen. Rumunská filmová infraštruktúra zároveň v poslednom čase poskytuje filmárom z iných európskych krajín stále viac možností spolupráce na vývoji (ako príklad uvádzame film Offset [2005] nemeckého režiséra Didiho Danquarta, ku ktorému písal scenár Cristi Puiu, alebo film Petra Stricklanda Katalin Varga [2009], ktorý produkoval Tudor Giurgiu). Na druhej strane, niekoľko rumunských filmových tvorcov, napríklad Nae Caranfil, žije a tvorí na západe. Film Dolce far niente z roku 1998, ktorý režíroval Caranfil, bol európskym koprodukčným projektom (financovali ho produkčné spoločnosti Sintra, K2, France 2 Cinéma, CNC, Eurimages). Ku Caranfilovi treba dodať, že o svojom filme É pericoloso sporgersi (1993) vyhlásil, že Tarantinovi poslúžil ako predloha pre Pulp Fiction (1994), čo tiež zvýšilo záujem o rumunskú kinematografiu.
Tieto nové súvislosti naznačujú, že sme svedkami dôležitých zmien. Treba si však položiť otázku, či sú súčasťou nového filmárskeho hnutia, odrazom príchodu novej generácie alebo len následkom prílivu európskych financií do rumunskej kinematografie. V tomto článku sa budeme zaoberať aj otázkou, či táto početná skupina režisérov má nejaké spoločné črty. Existuje „kód“, jazyk, syntax, alebo iný spoločný menovateľ, ktorým by filmová kritika dokázala vysvetliť nedávne úspechy rumunského filmu?
- Je to „nová vlna“ alebo nie?
Rumunská filmová kritika už takmer desaťročie diskutuje o tom, či existuje akási nová vlna režisérov a ako tento „nový“ rumunský film zadefinovať. Táto polemika však rezonuje aj u zahraničnej filmovej kritiky. Pýtajú sa: Je či nie je toto nová vlna? (vychádzajúc zo spojenia „Bolo či nebolo“, [A fost sau n-a fost] čo je doslovný preklad pôvodného rumunského názvu filmu 12:08 Na východ od Bukurešti [2006], ktorý režíroval Corneliu Porumboiu) (pozri Scott, 2008).
Problém zadefinovať tento fenomén vyplýva z toho, že niektorí z režisérov pojem „nová vlna“ odmietajú. Tento pojem je problematický aj z chronologického hľadiska, pretože termín nová vlna rumunského filmu je už obsadený autormi ako Lucian Pintilie, Liviu Ciulei a Mircea Daneliuc, ktorých filmy dosiahli v šesťdesiatych rokoch a v druhej polovici sedemdesiatych rokov v Európe značné uznanie. Úspechy rumunských filmov z tohto obdobia boli však ojedinelé a nesúvislé: v roku 1957 získal Ion Popescu Gopo Zlatú palmu za krátky film Dejiny v skratke (Scurta istorie, 1957), v roku 1965 dostal Liviu Ciulei v Cannes ocenenie za najlepšiu réžiu za historický film Reflektor smrti (Pădurea Spânzuraţilor, 1965), a v roku 1966 bol v Cannes ocenený film Búrka hnevu (Răscoala, 1965) režiséra Mirceu Mureşana ako najlepší debut. Žiaľ, po tom, čo sa v krajine ujal moci Ceauşescu a zaviedol podobné opatrenia, aké poznáme zo Severnej Kórey a z Číny, rumunská kinematografia sa vydala smerom neo-socialistického realizmu. Jediné významné ocenenie z tohto obdobia bolo čestné uznanie z Berlinale filmu Tanec pre dvoch (Pas în doi, 1985) režiséra Dana Piţu.
No hoci „stará vlna“ existovala len v náznakoch, jej filmy vytýčili smer pre „nové generácie“ a boli témou mnohých teoretických polemík. Napríklad Cristi Puiu, režisér, ktorý sa zvykne považovať za predchodcu takzvanej „novej vlny“ popiera tak existenciu „starej vlny“, ktorej predstaviteľmi sú Liviu Ciulei či Mircea Daneliuc, ako aj existenciu „novej vlny.“ Pre Puiuho je označenie rumunská nová vlna len príveskom označenia Nouvelle Vague, ktorý bol vymyslený pre západné médiá. „Stará vlna bola len šťastná náhoda a rovnakou šťastnou náhodou sme dnes my,“ povedal Puiu v rozhovore s M. Fulgerom (Fulger, 2006).
Niektorí kritici považujú za prvého režiséra „novej vlny“ Naeho Caranfila, tvorcu filmu Filantropica (2001). Mihai Fulger (2006) hovorí o Caranfilovi ako o priekopníkovi „novej vlny.“ Spomedzi dvanástich súčasných režisérov, ktorých Fulger vyspovedal vo svojej knihe o „novej vlne“, sa však ani jeden nestotožnil s tým, že nejaká „nová vlna“ existuje. Dokonca ani sám Caranfil, považovaný za najvýznamnejšieho režiséra „novej vlny“, s týmto pojmom nesúhlasí a vraví, že je to iba výmysel kritikov, ktorí si radi vymýšľajú „vlny“, „generácie“ a iné formulky, len aby podložili svoje tvrdenia. Caranfil odmieta existenciu novej vlny a necíti sa byť súčasťou podobného zoskupenia. Tvrdí, že vytváranie „novej Dogmy“ je katastrofou pre mladú generáciu režisérov, ku ktorým má síce blízko, no podľa vlastných slov do nej nepatrí.
Zatiaľ čo Cristi Puiu (citovaný A. O. Scottom pre New York Times) a ďalší jeho kolegovia otvorene spochybňujú sformovanie „novej vlny“ rumunskej kinematografie, niektorí rumunskí kritici naopak pod tento pojem zahŕňajú takmer všetku súčasnú tvorbu. Krajným príkladom takéhoto uvažovania je Grig Modorcea (2006), zo staršej generácie rumunských filmových kritikov, ktorý zastáva názor, že novú vlnu rumunskej kinematografie tvoria filmy vyprodukované počnúc januárom 1990. Jeho prístup je teda chronologický a kvantitatívny. Modorcea zaraďuje k „novej vlne“ 54 filmov od 43 režisérov, hoci niektoré z nich sa vyvíjali ešte počas komunistického režimu. Tento otvorený (no absurdný) prístup, ktorý je viac chronologický než koncepčný, zahŕňa všetky hrané filmy, ktoré boli uvedené do distribúcie po skončení komunizmu. Nerobí žánrové rozdiely medzi režisérmi ako Mirceu Plângău (tvorcom tínedžerskej komédie Poplach na strednej škole [Liceenii în alertă, 1993]) a Caranfilovým filmom É pericoloso sporgersi, nerozlišuje medzi pseudo-hororom Nekro (1997) Viorela Mihalceu a filmom 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni (4 luni, 3 săptămani şi 2 zile, 2007) Cristiana Mungiuho. Do jedného vreca hádže Vlak života (Train de vie, 1998) režiséra Radu Mihăileanua, komédiu Garcea a Oltenčania (Garcea şi oltenii, 2001) Sama Irvina, film Papier bude modrý (Hârtia va fi albastră, 2006) Radu Munteana a telenovelu Slzy lásky (Lacrimi de iubire, 2005) režiséra Iura Luncaşua. Pre Modorceu je jediné kritérium výberu, že tvorcovia týchto filmov patria do „generácie bez komplexov“, čo preňho znamená, že nemajú žiadne obmedzenia pri spracúvaní akejkoľvek témy. Čo sa týka chronologického radenia, pod novou „novou vlnou“ chápe všetky filmy a scenáre vytvorené od pádu komunizmu (1989) až dodnes. No treba vziať do úvahy, že napríklad Caranfil vytvoril viaceré scenáre (aj k pomerne novým filmom ako Nakoniec zostane ticho [Restul e tăcere, 2007]) pred rokom 1989, a teda chronologicky nepatria do „novej vlny“.
Ďalším možným kritériom, na základe ktorého by sme mohli zaradiť filmy do „novej vlny“ je ich komerčná úspešnosť. No v takom prípade by sme diskvalifikovali mnohých režisérov, ktorí sa zvyknú označovať ako kľúčové postavy „novej vlny“ (jediný z nich, čo dosiahol vysokú divácku návštevnosť je Mungiu s filmom Rozprávky Zlatého veku [Amintiri din epoca de aur, 2009]). Ak by sme brali do úvahy len divácku úspešnosť, tak komédie ako Garcea a Oltenčania, by boli ukážkovými filmami „novej vlny“ a napríklad 12:08 Na východ od Bukurešti (s návštevnosťou 15.000 divákov) je z pohľadu marketingu celkom bezvýznamný film.
Na základe uvedených skutočností si myslím, že ani jedno z týchto kritérií nie je postačujúce. To, že režiséri debutovali až po páde komunizmu, z nich automaticky nerobí predstaviteľov „novej vlny“. Chronologické alebo generačné kritérium tiež nie je spoľahlivé a počet divákov neodzrkadľuje kvalitu filmov.
- Je to nová alebo post (nová) vlna?
Rozhodol som sa navrhnúť nový termín, aby som sa vyhol protirečeniam. Tento terminologický posun zároveň pomôže novú generáciu rumunských režisérov konceptuálne uchopiť. Jednou z možností je používať označenie „post new wave“ (post nová vlna), ktorým označil Daniel Goulding v roku 1989 východoeurópsku post-komunistickú kinematografiu. Ďalšia možnosť je vrátiť sa k termínu „new-new wave“ (nová nová vlna), ktorý navrhol Peter Hames (1985), aby tak chronologicky oddelil rôzne generácie tvorcov.
Ja budem v tomto článku používať termín „nová nová vlna“, pretože som presvedčený, že vlna nových Rumunských režisérov má veľmi blízko k francúzskej novej vlne. (Nová) nová vlna je estetické dobrodružstvo, ktoré súvisí s príchodom nových talentov. (Ruscart, 1986). S Nouvelle Vague však toho má rumunská nová nová vlna spoločného viac. Noel Burch (Burch, 1959), zadefinoval Nouvelle Vague nielen na základe generačnej blízkosti režisérov – všetci mali okolo 32 rokov – no aj na základe ich súdržnosti. Mali spoločnú estetiku, ktorá sa pretavila do „filmovej školy“. Navyše záplava nových režisérov, ktorí sa v posledných desaťročiach objavili v rumunskom filmovom priemysle, a navzájom sa pretekajú v snahe zmeniť „atmosféru“ vo filmovom priemysle, pripomína kultúrnu atmosféru, ktorá vládla vo francúzskej filmovej tvorbe a filmovom priemysle v dobe vzniku novej vlny (de Baecque, 1998). Podobnú diskusiu, ako bola tá v Cahiers du Cinema, ktorá vytvorila Nouvelle Vague vo Francúzsku, vedie na individuálnej rovine každý nový rumunský režisér.
Tak teda: V čom vlastne spočíva táto „nová nová vlna“? A koľko vĺn vlastne existuje, ak stále pribúdajú ďalšie? Môžeme vôbec hovoriť o vlne, ak sa neustále objavujú mladí režiséri?
