Queer autorka Barbara Hammer je považovaná za priekopníčku lesbickej kinematografie. V 70. rokoch minulého storočia Barbara opúšťa manžela a so super-8 kamerou kráča v ústrety slobode, ktorú nachádza v dievčenských kolektívoch na filmovej škole. Počas svojej kariéry režírovala viac ako osemdesiat experimentálnych filmov a videí, v ktorých sa venovala politike tela či témam spoločenského útlaku. Jej rozsiahle dielo čerpá z poštrukturalizmu, psychoanalytických teórií a marxizmu. Hammer nahlas vzdorovala tradičnému filmovému naratívu, zároveň sa vyjadrovala nielen prostredníctvom filmov a videoartu, ale tvorila aj sochy, maľby, fotografie, koláže, písala knihy a vyučovala.
Jej rané krátke experimentálne snímky ako Dyketactics! (1974), Menses (1974), Superdyke (1975) a Women I Love (1976) skúmajú ženské telá a ich túžby. „I was lucky when I made Dyketactics!. I didn’t realize that it was the first lesbian film made by a lesbian. I would have been so afraid and intimidated. Instead, I just burst out and let my energy carry me through my work. In some ways being alone was great. There was a blank screen and I was filling it. That was a thrill. At the end of Dyketactics!, I showed a vagina on the screen and this man screamed, AAAAAAAHHHH! All the women said, Haven’t you seen that before?“ povedala pre magazín BOMB.
Barbara nakrúcala často v absolútnej chudobe, zbierala rozmanitý abstraktný materiál, ženské telo spájala s nehou prírody a maľbou. V dokumentárnych filmoch mala tendenciu zaoberať sa témami, ktoré boli vytesnené na okraj histórie. Jej prvý celovečerný film Nitrate Kisses (1992) otvára témy represie a marginalizácie LGBT skupín od prvej svetovej vojny. Kombinuje rozhovory s pármi a pracuje s archívnymi zábermi z dejín LGBT. Do trilógie ďalej patria snímky Tender Fictions (1996) a History Lessons (2000).
„My idea is that if an audience can take responsibility for seeing the picture… they are encouraged in some way to take responsibility for political decisions in their lives.“ [1]
I napriek komplikovanému a dlhodobému boju s rakovinou vaječníkov pokračuje v avant-gardnej feministickej tvorbe a v galériách vystavuje experimentálne videoinštalácie. V A Horse is Not a Metaphor (2008) manifestuje bolesť a premeny vlastného tela, zobrazuje blížiacu sa smrť. „Found beauty in the light rays coming through the window and the chemo bag.“ [2] Celovečerný dokumentárny film Welcome To This House (2015) objavuje život poetky Elizabeth Bishop, „stratený“ materiál o milenkách a nepoznané okolnosti či traumy autorky. V roku 2018 predstavila performatívnu prednášku Art of Dying a nasledujúci rok po viac ako 100 cykloch chemoterapie umiera.
Na Mubi je v ponuke špeciál: WAYS OF SEEING WITH BARBARA HAMMER. Počas umeleckej rezidencie sa nespracovaných filmových kotúčov chopili experimentálne tvorkyne Deborah Stratman a Lynne Sachs. Barbara Hammer ich vyzvala na spoluprácu. Autorky tak oživujú opustenú celuloidovú látku, ktorú im na konci života Hammer darovala.
Film Vever (2019) sa stáva priestorom pre tri generácie filmárok. Hammer v 70. rokoch odchádza na motorke do Guatemaly, vráti sa s hromadou materiálu, ktorý nepoužije. V 50. rokoch odcestovala na Haiti Maya Deren, kde pracovala na filme Divine Horsemen: The Living Gods of Haiti a rovnako film nedokázala dokončiť. (Po jej smrti sa suroviny chopila skupina dokumentaristov, film je taktiež dostupný na Mubi, spolu s jej ďalšími autorskými filmami.) Deren napísala: „It was only after I had conceded my defeat as an artist, my inability to master the material in the image of my own intention, that I became aware of the ambiguous consequences of that failure.“ Stratman tak prepája vizuálny materiál s textami Derenovej, v sprievode úprimného telefonátu s Barbarou, ktorá objasňuje okolnosti nakrúcania a času stráveného v Guatemale. Práve Deren bola filmárkou, ktorá ešte počas štúdií hlboko zasiahla a inšpirovala Barbarinu filmovú tvorbu.
Druhý dostupný krátkometrážny film A Month of Single Frames (2019) pôvodne vznikal v roku 1998 na mesačnom pobyte v opustenej chatrči bez elektriny a tečúcej vody. Lynne Sachs zobrazuje hravú samotu autorky, vedie láskavý dialóg a prekračuje Barbarinu smrť. Vytvára prítomnosť, naťahuje čas. HAMMER NIKAM NEODIŠLA!
Aktuálne je Barbarina tvorba dostupná na Ubu.
[1] Z listu Barbary Hammerovej z roku 1984.
[2] Z filmu A Horse is Not a Metaphor.
