Havel (r. Slávek Horák, Česko, 2020, 105 min)

„Vašek, hloupý šašek“… „Největší československý politik od smrti Masaryka“… „Aj tak toho Dubčeka nechal zabiť on“… „Česi sú kultúrny národ aj preto, že ich prvý demokratický prezident bol umelec“… „Humanitární bombardování ty vole!!!“… „Bez něho by disent nebyl nic!“… „Rovnaký agent CIA ako jeho kamoš Dalajláma“… „Charta byla jeden z nejsilnějších aktů nenásilného boje proti totalitě“… „Zradil aktivisty tím, že se stal prezidentem!!!“… „Pravda a láska ? Privatizácia, rozdelenie a mafia, díky pekne, Vašku“…

Václav Havel, prvý československý prezident po páde komunizmu, dramatik, tvorca Charty 77, jedna z hlavných osobností československého disentu, prezident, ktorému sa nepodarilo zabrániť rozdeleniu štátu. Pohľadov na túto často kontroverznú osobnosť je mnoho, jeden z nich nám vo výseku pre Československo dvoch najdôležitejších rokov druhej polovice dvadsiateho storočia prináša vo svojej snímke Havel režisér a scenárista Slávek Horák. Film obsahuje šesť dôležitých pohľadov a dejových línií, vďaka ktorým je komplexným, i keď rozpačitým dielom z hľadiska kvality i obsahu.

Línia 1. Olga

Film Havel by sa bez najmenších pochybností mohol volať Havlová, pretože práve rola Olgy je nosnou pre celý film. Anna Geislerová predvádza svoj štandardne fascinujúci a uveriteľný výkon ženy-matky, a necháva oidipovský komplex filmového Havla až bolestivo vyznievať práve v tých najzraniteľnejších momentoch. Je prvou, s ktorou sa Vašek radí, poslednou, s ktorou zaspáva. Jej rola však, bohužiaľ, nemá iný rozmer, a tak vyznieva ako bohorodička, trpiteľka a svätica. Práve v otázke vzťahu k ženám je film veľmi otvorený. A prvý prezident demokratického Československa je tu zobrazený ako sukničkár bez príčiny, večný Landovského (Martin Hoffman) wingman a zbabelec, ktorý sa neustále vracia za svojou ženou sužovaný výčitkami svedomia. Scéna, kde sa rozhodne v reštaurácii (za hojnej účasti ŠTB) oznámiť svojej žene a milenke, že odteraz budú žiť spolu, je jedna z nevinných alegórií, ktorá celý čas ilustruje povahu hlavnej postavy. Filmový Havel nechce všetko, je len natoľko zmätený, že si nevie vybrať, čo vlastne chce. Táto zmätenosť by ho v pokračovaní filmu stála slovenskú stranu federácie. Aj keď Viktor Dvořák svoju postavu zvládol dôstojne a málokto by Havla zahral lepšie, Geislerová ukradla celú show pre seba a človeka zamrzí, že film nie je o nej. Všetky dôležité zvraty (zoznámenie s Patočkom, Plastikmi, prezidentská kampaň) sú zamerané na ňu a je veľmi príjemné v scéne z basy počuť úryvky z Listov Olge. Tento pohľad na osobnosť Olgy Havlovej ale nepovažujem za prepadnutie súčasnému trendu filmov zameraných na ženské hrdinky, ale skôr za presné ukázanie princípu, že geniálny, ale neschopný mozog musí mať za sebou výkonné srdce plné práce a viery.

Línia 2. Chlapec & muž

Príbeh v podaní Slávka Horáka je príbehom zmäteného, mierne zbabelého chlapca, ktorý je odvážny zo zbabelosti. „Stickiness“ – pocit ulepenosti, ktorým filmový Havel opisuje svoje konanie, je krásnym paradoxom. Som odvážny, lebo nedokážem uniesť nepríjemný pocit toho, keď som zbabelý: daimonion vskutku nevídaný a komický. Horák nemal žiadne zábrany a zobrazuje pražské umelecké prostredie šesťdesiatych rokov veľmi verne. Chlast, sex a zbytočná snaha morálne dosiahnuť na svoje idoly. Buričstvo bez idey, genialita na jazyku a rozum v nohaviciach. Miliónkrát artikulovaný český archetyp naivného hlupáčikovského „hrdinu proti svojej vôli“ (Ostro sledované vlaky, r. J. Menzel, 1966, Kouř, r. T. Vorel, 1990, Kolja, r. J. Svĕrák, 1996, Musíme si pomáhat, r. J. Hřebejk, 2000) tu opäť dostáva plný priestor a človek nakoniec uverí, že sa tam ten Vašek dostal úplnou náhodou. Na druhej strane zamrzí fakt, že zobrazovaním československých hrdinov týmto švejkovským spôsobom sa Česi sami oberajú o kusisko odvahy a zobrazujú históriu, v ktorej sú Horáková, Kubiš, Palach či Masaryk skôr výnimkami z pravidla ako reálnymi postavami. V každom prípade Olga, basa, kamaráti i nepriatelia nakoniec Václava naučia, ako byť odvážnym a premena z nepraktického, zmäteného autora na prezidenta dvoch národov je skonštruovaná veľmi pekne… nebyť poslednej nešťastnej scény…

Línia 3. Dubček / Slováci ožijú

Kontrast túžby českej kinematografie prerobiť všetkých Hamletov na Kefalinov a túžba slovenskej kinematografie postupovať presne naopak je jednoznačným kultúrnym fenoménom, ktorý môžeme sledovať od čias, keď svojho Oskara dostali Ostro sledované vlaky (r. J. Menzel, 1966) a Obchod na korze (r. J. Kadár, E. Klos, 1965). Môžeme sa však poďakovať práve tejto samopaši českej filmovej školy za geniálnu scénu, v ktorej Havel s Dubčekom močia na protiľahlé strany toho istého plota. Táto prihlúpla, no zároveň bravúrna alegória tvorcov filmu nádherne ilustruje vzťah týchto dvoch ikon. Stáva sa asi tradíciou, že ak raz niekto zahrá dobre postavu z československej histórie, bude ju hrať navždy, a tak si po Hubovom vzore Dubčeka opäť zahral Adrián Jastraban, no treba podotknúť, že v českej vízii má oveľa démonickejší mejkap, účes i výraz ako v slovenskom filme (Dubček, r. L. Halama, 2018). Prečo Havla nemohol hrať v tomto filme Prezident Blaník Marek Daniel (r. M. Najbrt 2018) je asi jasné, no František Nĕmec v role Patočku chýbal. V každom prípade, aj keď Dubček vo filme pôsobí ako zloduch z komiksu a jeho rola je presne rovnaká – z Havlovho mentora a vzoru sa stane jeho úhlavný rival –, je veľmi nešťastné, že na finálne dozretie hlavnej postavy a nabratie potrebného sebavedomia si režisér vybral práve poníženie tejto ikony československej politiky a jedného z mála Slovákov, ktorý počas Pražskej jari i počas revolúcie ťahal s demokratizačnými silami za jeden koniec. Tento kostrbatý záver a fakt, že v Bratislave sa v 89-tom na námestí namiesto „Nech žije Havel“ kričalo „Nech žije Dubček“, asi spôsobil vlažný potlesk na bratislavskej premiére. Vybudovať príbeh boja proti komunizmu, ktorý vyústi do víťazstva nad Dubčekom, nie je úplne dobrý a férový nápad, aj keď zo scenáristického hľadiska pekne dokresľuje scénu na začiatku filmu, kde pri otázke, kto je za Dubčeka zdvihla ruku celá sála, zatiaľ čo za Havla boli len Patočka a Olga. Ak si na jednej strane vážime Pražskú jar ako jeden zo základných demokratizujúcich míľnikov, je nešťastné kopať do jej hlavného aktéra.

Línia 4. Patočka, Magor a tí ostatní

Patočka je vo filme na rozdiel od Dubčeka ukázaný ako nemý mentor, a počas celej dĺžky filmu povie len niekoľko viet, a aj keď podľa môjho osobného názoru horší herec na stvárnenie Jana Patočku ako Jiří Bartoška je už len Bolek Polívka, Horákovi treba uznať, že má k najväčšiemu československému filozofovi dvadsiateho storočia obrovskú úctu, a teda namiesto toho, aby mu pchal do úst domnienky či vlastné fantázie, necháva ho radšej mlčať. Bohužiaľ, tým pádom vo filme jeho smrť (tak bravúrne ilustrovaná vo filme Občiansky preukaz (r. O. Trojan, 2010) napriek absolútne pravdivej vete „Poslední výsluch trval čtrnáct hodin“ nevyznie tak strašne, ako by mala. Hovorca Charty tak zostáva nemým nosičom rebríka k slobode z alegorického obrazu. Dubček, Olga, Magor, Kohout, Kohoutová, Landovský, Patočka… všetky tieto postavy sú vo filme zobrazené plocho, sú v podstate len (divadelnými) kulisami a jediná postava, pri ktorej možno zbadať skutočný vývoj, je Havel. Havel, ktorý komiksovo-videoherným spôsobom nadobúda od svojich 2D mentorov rôzne „skily“ a charakterové črty a na queste za prezidentským kreslom mu odovzdávajú rôzne vlastnosti. Od Patočku sa naučí, ako mať svedomie a obsah, Magor ho naučí dát ránu pěstí za svůj názor, Landovský zas to, ako v zásadných chvíľach obísť slušnosť a nenechať si kakať na hlavu, Dubček ho naučí, čo je demokracia a Kohoutová zas čo je láska, Kohout čo je tolerancia, basa zas čo znamená zlomiť sa i čo znamená hovoriť za iných a Olga – Olga ho naučí všetko vydržať.

Línia 5. Anonym

Okrem mien Olga a Dubček sú všetky postavy vo filme anonymné. To krásne ladí s ich plochosťou a plytkosťou. V kinosále som sa cítil ako na premiére Hviezdnych vojen, kde tí zasvätení do deja svojim nechápajúcim prísediacim vzrušeným hlasom so zimomriavkami na krku šepkali „to je Patočka, ty vole Brabanec, Magor’s wedding – BEZ OHŇŮ JE UNDERGROUND,“ atď. atď… Táto anonymita a rozšifrovávanie hercov sú na jednej strane veľmi príjemné veľkonočné vajíčka, ktoré zasvätencov určite muselo baviť hľadať, na druhej strane anonymita postáv dovoľovala autorom filmu postavy spájať a miešať. V postave Barbory Seidlovej tak môžeme nájsť miestami Annu Kohoutovú – Havlovu dlhoročnú milenku, Ilonu Drumovú, ktorá sa chartu skutočne naučila naspamäť a vyviezla ju takto cez hranice. (Vtipnú scénu s polonahou Seidlovou a mierne chlipným Patočkovým pohľadom nezachráni ani pokus o aristotelovský vtip o ľuďoch a kurčatách) a v jej bezbrehom vášnivom obdive môžeme nájsť i záblesky Dagmar Veškrnovej Havlovej. Havel sám vo filme postráda akékoľvek politické idey či konkrétne názory a prvá veta Charty 77 a ani jeho veta „Chci jen psát“ nedokáže suplovať samotné základy OF, v ktoré ľudia dodnes veria v oboch republikách. Táto anonymita je funkčná v tom zmysle, že dovoľuje vystúpiť postave ako človeku a nie ako ikone, na druhej strane verím tomu, že nie som sám, komu chýbalo počuť pár viet Charty, Magorovej ZPRÁVY O TŘETÍM ČESKÉM HUDEBNÍM OBROZENÍ či aspoň náčrt Solidarity otřesených. Nehovoriac o postavách ako Kryl, Bondy či Mečiar, ktoré vo filme chýbajú úplne. A aj keď tromi pátračmi ovplyvnené publikum bolo schopné rozkódovať náznaky a dátumy, pätnásťročné decko bez dospelého sprievodu by malo z filmu totálny guláš.

Prečo je Havel zásadný film?

Havel je zásadný film, aj keď nedosahuje kvalitu Masaryka (r. J. Ševčík, 2016) ani nezanecháva pocit hĺbavostí a vzdoru tak ako Horiaci ker (r. A. Holland, 2013). Predsa je významný upriamením pohľadu na takmer súčasnú ikonu československých dejín bez toho, aby ju zbožšťoval či staval na piedestál. Ukazuje Havla ako človeka, človeka robiaceho chyby, slabého, občas aj zbabelého či hlúpeho. Film má v sebe nádherné scény, keď sa z komunistickej mašinérie stáva divadelná scéna a niekoľko zásadných alegórií, ktoré sám pre seba volám Novinár v kufri, Olga za Havla, Močenie na ten istý plot, Patočkov rebrík, Werther a Faust, naplivejte mi do ksichtu, Magorova päsť, polonahá charta, stopár Patočka, Biely hárok 1 až 7, detaily hrdinstva, basa zo Sin City, kvety, sloupek, hrníčky, víťazstvo nad Slovákmi, Prahy, a V. Každá z týchto skratiek môže veľmi jednoducho, prvoplánovo, no nenásilne vysvetliť, o čom sa vlastne bavíme, každému a v dobe pozornosti skrátenej Instagramom na 15 sekúnd je akýmsi prekladom dejín do jazyka hipsterov, mileniálov a xeniálov. Havlov životopis ukazuje Havla a malú skupinu jeho priateľov vo veľmi úzkom kontexte, no tento kontext je extrémne výrečný v tom, že Havel bol skutočne prezidentom a hrdinom bubliny v bubline, a že okrem chartistov (ktorých bolo napríklad na Slovensku dokopy 42), ho väčšina ľudí poznala skôr ako narážku z folkových piesní. Havel je zásadný film, ktorý sa nesnaží byť dokumentom, nesnaží sa adorovať a ani zbytočne ponižovať, je solídnou stopou pamäte šialenej doby medzi rokmi 1968 a ’89 a my môžeme len dúfať, že odštartuje vlnu životopisov nesúcich mená ako Kryl, Magor, Kadlečík či Strýko.