Le Mans ’66 (r. James Mangold, USA, 2019, 152 min)

Henry Ford II., akože druhý, po kráľovsky, aj keď ide o majiteľa automobilky, a Enzo Ferrari, tiež majiteľ automobilky, keby náhodou priezviská nevypovedali dosť. Otec toho prvého, priekopník svojráznej povesti obdivujúci Hitlera (a obdiv bol vzájomný, čoho výsledkom bol Volkswagen Chrobák a vraždenie ako priemyselná činnosť) automobilizoval USA, ten druhý, sám bývalý pretekár, preniesol automobilový šport z okruhov na normálne cesty.

Toľko ku kontextu, žiadny strach, Kinečko sa nezmenilo na automobilový web, zostávame pri filmoch a nie je to inak ani teraz, o filme píšeme, v našej distribúcii sa volá Le Mans ’66 a všetko bude azda jasnejšie, ak uvedieme jeho originálny názov. Ford v Ferrari. Ford ako automobil aj ako osoba a Ferrari tak isto. Spor dvoch mužov, súboj automobiliek respektíve automobilov na dosiaľ najrenomovanejších automobilových pretekoch sveta. Le Mans, 24 hodín, noc a deň. A hoci v roku 1966 boli pravidlá podstatne odlišnejšie ako dnes, podstata zostala. Preveriť stroje i ľudí až na samotnú dreň a človek nemusí byť fanatik do áut, aby pochopil, že vlastne ide len o dospelú verziu chlapčenskej kratochvíle, v ktorej sa porovnáva, kto má väčšieho.

Le Mans ’66 je v tomto roku po Sirote Brooklyn (Motherless Brooklyn, r. Erward Norton, 2019) iba druhý film, ktorý ma skutočne nadchol, prekvapil, očaril, inšpiroval. Niežeby sa mi ďalšie tohtoročné filmy nepáčili, to zas nie, naopak, v zásade som s tohtoročnou úrodou spokojný, len vospolok išlo o filmy, ktorých kvalitu by som sa akosi bál objektivizovať. Pri týchto dvoch sa však nebojím a keďže písať o Sirote Brooklyn akosi nepotrebujem, musíme si vystačiť s Le Mans ’66, teda s filmom, ktorý síce na prvý pohľad pripomína iný veľký pretekársky film, šesť rokov starých Rivalov (Rush, 2013) Rona Howarda, avšak len na prvý pohľad a iba na chvíľu.

Teda nie, v oboch prípadoch nie, nie na prvý pohľad a nie na chvíľu, len to akosi nie je dôležité a v žiadnom prípade nechcem, píšuc o jednom, znova premýšľať o oboch.

Zostaňme teda pri Le Mans ’66, filme, za herecký výkon, v ktorom by pokojne na Oscara® nominovaný mohol byť a rovnako dobre by ho aj vyhrať mohol Christian Bale. Prípadne Matt Damon či obaja, a keď už sme sa tak rozšafne rozoskarovali, šupnime jedného aj Caitrione Balfe, írskej herečke opatrne domestifikovanej v Hollywoode. Ten prvý hrá britského pretekára Kena Milesa, zdanlivo za zenitom, usadeného v USA, svojhlavého, arogantného, oddaného, ten druhý významného automobilového konštruktéra s ešte významnejšou pretekárskou minulosťou Carrolla Shelbyho a tá tretia Milesovu manželku, jedinú skutočnú hrdinku filmu. Hrdinku nie v synonymickom význame k postave, ale hrdinku v heroickom zmysle toho slova. Presne tak ju totiž Caitriona Balfe hrá. Ako ženu, ktorá miluje svojho manžela navzdory všetkej pravdepodobnosti fatalistickou osudovou láskou, navzdory preto, že len ona sama vie, prečo toho inak neznesiteľného fanatika tak ľúbi, že nezakročí ani vtedy, keď ide o život.

Toto je ale veľký príbeh s parametrami antickej drámy, taká pop verzia Antigony, tak hlboko sa však nenorme, len skonštatujme, že príbeh Le Mans ’66 je najsilnejší, keď ho interpretujeme práve skrz jej optiku. Film o mužských veciach, ktoré celkom prirodzene redukujú ženu na trpiteľku a nemyslím to nijako zle, len sa mi čoraz zreteľnejšie zdá, že Le Mans ’66 je taký výnimočný kus práve preto, ako dobre pracuje s rodovými stereotypmi.

Tí muži, chlapci, sa tam hrajú. Sú nezodpovední, fanaticky posadnutí, myslia len na seba ešte aj vo chvíľach, keď sa zdá, že sa za niekoho obetujú. Kvôli niekomu obetujú. Stavajú autá, prekárajú sa a súperia, kamarátia sa mlčanlivou láskou medzi mužmi, v ktorej niet žiadnej telesnosti, a ona to odnesie najviac a nevzoprie sa, lebo patriarchát je ilúzia.

A ešte sa tam preteká a predvádza umenie v zmysle techné, remeselnej zručnosti definovanej fortieľom rovnako ako talentom. Automobilové preteky, testovania automobilov, pach benzínu, oleja a testosterónu, kamera sa ale neblázni v neurotických kŕčoch hľadajúcich ten najozvláštňujúcejší záber medzi frenetickým strihmi, ale zostáva skoro až stoicky pokojná. Film pohodlný na také obyčajné dívanie sa. Vizuál dekorujú zvuky a hudba, takto nejako má vyzerať film rozprávajúci príbeh, nie film omračujúci dejom, čo je o to silnejšie, že ten vonkajší príbeh, vzťah Ford – Ferrari, z čoho to vzniklo, prečo, ako a k čomu to viedlo, vlastne poznáme a ak nie, pokojne si ho môžeme vygoogliť, aby sme ho spoznali a už nás pri filme nevyrušoval. Áno, znova pripomínam, že spoilery pri tých skutočne dobrých filmoch nevadia, práve naopak.

Film, v ktorom sa konflikty rodia zo situácií, a nie naopak, príbeh chlapcov v telách mužov, o láske, ako všetky dobré príbehy, dokonca nielen o priateľstve, ktoré je tiež jednou z jej podôb, ale aj o tradičnej, skoro až konvenčnej romantickej láske, akurát nie k ľudom, ale k emóciám a veciam. Film o adrenalínových feťákoch historicky vymedzený koncom päťdesiatych a šesťdesiatymi rokmi minulého storočia, v ktorých sa síce už adrenalínovo športovalo, akurát sa to tak nevolalo. Ak teda pripustíme, že automobilové preteky sú športovou disciplínou. Akurát, že ten film je naozaj o čomsi inom a automobilový svet, v ktorom sa odohráva, je len vonkajšou dekoratívnou kulisou, ktorá zatraktívňuje videné, ak sa dívame len prvou signálnou.

Alebo to môže byť aj celkom inak, len potom vôbec nerozumiem tomu, prečo sa mi zdal Le Mans ’66 tak objektívne dobrý, keď k automobilizmu nemám žiadny vzťah, nijako sa v ňom neorientujem a filmy o pretekoch a pretekároch nijako zvlášť nevyhľadávam.