V mojom poslednom článku o filme Plnotučná sebaláska som sa slniečkarsky opustil a hovoril o tom, aké úžasné časy pre umenie žijeme (that didn’t age well, že?). Hovoril som o tom, že som nadšený z toho, ako deti vašich detí budú môcť sledovať filmy s plnohodnotným zastúpením etník, menšín, skrátka celej palety spoločnosti. Že Afroameričan nemusí byť nutne gangster alebo kaderník, že žena nemusí byť snímaná zdola nahor a že páry rovnakého pohlavia nemusia byť nutne ľudia s chorobne bielym úsmevom. Prečo je to dôležité? Môj brat, ktorý je hodnotami aj vkusom môj dokonalý opak, sa často necháva počuť, že už len čaká na to, kedy spravia z Jamesa Bonda teplého černocha. A nech spravia. Vlastne už spravili – určite ste zachytili, že hodnosť agenta 007 zdedí v Nie je čas zomrieť afroamerická herečka. Iste, kvôli korone netušíme, ako to celé dopadlo, ale už teraz nám producenti dávajú jasný a pre spoločnosť veľmi dôležitý odkaz: všetci môžeme byť agentom 007. Je to len hodnosť.
V posledných rokoch sa tieto zmeny začali diať aj v mainstreamovej kinematografii so zameraním na LGBTI+ problematiku. Ešte pred nadvládou Netflixu boli homosexuáli často zobrazovaní iba v nasledujúcich kategóriách: kamoš hlavnej hrdinky, módny guru, starší pán so záľubou v dvojzmyselných narážkach alebo promiskuitný narkoman. Až teraz vidíme progres v zobrazovaní ľudí z LGBTI+ komunity ako rovnocenných partnerov heteronormatívnych postáv. Malé historické okienko: v 80. rokoch, keď naplno prepukla pandémia HIV/AIDS, čelila komunita dvojnásobnej diskriminácii; jednak zo strany spoločnosti, ktorá napriek pokročilému teplému aktivizmu vnímala týchto ľudí ako odpad, a zároveň zo strany lekárov, ktorí si v nemocniciach vyhradzovali čosi, čomu na Slovensku tak s obľubou hovoríme ,,výhrada svedomia“. Bolo to až v roku 1985, teda zhruba 5 rokov po prepuknutí pandémie a po tisícoch zbytočných obetí, keď Ronald Reagan prvýkrát označil AIDS za reálny problém a za niečo, čo by malo byť top prioritou. V roku 1993 vznikli dva filmy, ktoré túto tému prvýkrát priniesli širšiemu publiku a zasiali prvé semienka toho, čo dnes vyklíčilo do boja za destigmatizáciu HIV pozitívnych a ľudí, ktorí na komplikácie spojené s AIDS zomreli. Prvý je televízny film z produkcie HBO And the Band Played On (r. Roger Spottiswoode) a druhý, ktorý ste určite videli, Philadelphia (r. Jonathan Demme). Aj keď význam týchto filmov dnes už natoľko nevnímame, musíme si uvedomiť, že dostať film s problematikou AIDS do širšej distribúcie, navyše s Tomom Hanksom (ktorý za svoj výkon vo filme celkom zaslúžene dostal Oscara), je veľmi veľká vec. Vráťme sa však do súčasnosti a vygooglime si meno Ryan Murphy.
Murphy je nekorunovaný kráľ televízie. To je fakt, ktorý buď prijmete, alebo rešpektujete. Love him or hate him, jeho majstrovská dramaturgia za majstrovskými seriálmi ako American Horror Story alebo American Crime Story (ak ich nepoznáte, určite si nájdite čas – prvý hovorí o legendárnej kauze OJ Simpson a druhý o vražde Gianniho Versaceho). Murphy je nielen brilantný marketér – koniec koncov vďaka a iba vďaka nemu poznáme dnes po mene divy ako Susan Sarandon, Kathy Bates alebo Jessica Lange -, ale aj nesmierne talentovaný scenárista, ktorý žmýka svoje témy na dreň. Môj názor môže potvrdiť niekoľko cien Emmy, ktorými sa pýšia herci a herečky z jeho seriálov a aj on samotný. Dnes sa budeme venovať jeho televíznemu filmu The Normal Heart z roku 2014.
Film vychádza z rovnomennej divadelnej hry Larryho Kramera, ktorý je aj autorom filmovej adaptácie. Napriek tomu, že postavy v texte/scenári majú jasný predobraz v skutočných ľuďoch, je to fiktívny príbeh ,,inšpirovaný skutočnosťou“. Toto rozhodnutie ma najskôr ako tvorcu prekvapilo, veď Kramer medzi tými ľuďmi žil, tak prečo vytvárať fikciu? Ale možno je to aj tým, že divadelná premiéra sa uskutočnila v roku 1985, keď bola táto téma ešte stále výrazne tabuizovná, a možno je to aj smutná metafora a pocta tisíckam mužom a žien, ktorých príbehy sa anonymne vytratili počas epidémie. Sledujeme príbeh spisovateľa a teplého aktivistu, ktorý sa spolu so svojimi priateľmi stáva svedkom nástupu záhadnej choroby, na ktorú postupne začínajú umierať ľudia z jeho blízkeho okolia. Kramer, tentoraz ruka v ruke s Murphyho brilantnou réžiou, veľmi napínavým spôsobom líči strach z neznámeho a rýchlosť priebehu ochorenia. Ak sa aspoň trochu zaujímate o spoločenské dianie, viete, že ak HIV prepukne do AIDS, znamená to kolaps imunitného systému a chorí často umierajú na v podstate banálne ochorenia (ako napríklad Freddie Mercury na zápal priedušiek). Príbeh filmu sa sústredí na vznik organizácie GMHC (Gay Men Health Crisis), ktorá v 80. rokoch veľmi výrazne pomáhala komunite s prístupom k liečivám (tie však často len odďaľovali neodvratné), alebo pomáhala s organizáciou pohrebov. Dôležitou postavou je Dr. Emma Brookner (svoj predobraz mala v dr. Linde Laubensteinovej – len si smelo pogooglite, výnimočná žena), ktorá sa spoločne s hlavným hrdinom snaží získať pozornosť najvyšších činiteľov, aby sa zabránilo väčšiemu množstvu zbytočných úmrtí.
Množstvo iných tvorcov by šlo najjednoduchšou cestou – citovo vydieračský srdcerváč, pri ktorom sa vyplačete ako vaša mama pri Madisonských mostoch. Murphy prináša veľmi silnú a remeselne majstrovsky natočenú sociálnu drámu. Myslím si, že za veľa vďačí textu Larryho Kramera, v ktorom je silno cítiť, že ide o americkú drámu. Divadelník zacíti ozveny monológov Eugena O’Neilla alebo vycibrený cit pre stavbu situácie Edwarda Albeeho. Zároveň čistá stavba textu, ktorá sa z detektívky mení na sociálnu drámu až vyústi v neodvratnú tragédiu, diváka nepustí zo sedadla ani na sekundu. Dva výkony som si zapamätal: Mark Rufallo ako Ned Weeks úžasne narába s postavou, ktorá sa zmieta medzi zúfalstvom a hnevom. Scéna, kde sa po dlhom boji dostáva do Bieleho domu, aby ho po troch minútach zas poslali preč, patrí medzi vrcholy filmu. Skutočnou hviezdou filmu je však jednoznačne Julia Roberts ako doktorka Brookner. Jej cynický čierny humor, ale zároveň obrovská empatia voči pacientom, alebo nezabudnuteľný výstup pred komisiou, ktorá jej odmietne dať peniaze na ďalší výskum, patrí k tomu najlepšiemu, čo som od oscarovej herečky v poslednom čase videl.
Ryan Murphy vzdáva prostredníctvom textu Larryho Kramera poctu hrdinom nevyhratej vojny voči jednej z najväčších pandémii našich moderných dejín. Je to pocta jednej generácii, ktorá sa, bohužiaľ, rehabilitácie za svojho života nedočkala. Je pripomenutím toho, že nie je pravda, že sme sa ako komunita z tejto pandémie dostali, ale že celá generácia jednoducho zomrela.
Tomáš Procházka je divadelný režisér a performer, nie je ani filmový kritik, ani analytik, tento článok je jeho voľnou diváckou reflexiou filmu The Normal Heart (CZ: Stejná srdce, dostupný na HBO GO).
