In Case You Missed It 100 je jubilejné a zároveň posledné vydanie rubriky, v ktorej sme vám od júla 2018 prinášali tipy nielen zo sveta kinematografie. V tomto špeciále sa pozrieme na uplynulého štyri a pol roka a pripomenieme si udalosti, články, videá a podcasty, pri ktorých by mohla byť škoda, keby vám unikli.

Novinky:

Pripomínať si novinky spred niekoľkých rokov nemá veľký zmysel, no predsa je niekoľko takých, ktoré nezostarli. Obľúbenou je správa, podľa ktorej štúdio Marvel oslovilo Lucreciu Martel s ponukou režírovať film o Čiernej vdove. Koncom roku 2019 zas vtedajší brazílsky prezident Jair Bolsonaro obvinil Leonarda DiCapria, že financuje veľké požiare v jeho krajine. Medzi lepšie správy patrí založenie International Coalition for Filmmakers at Risk, ktorá systematicky sleduje a vyvíja aktivity na podporu perzekvovaných filmárok a filmárov, či rozhodnutie štúdia Aardman prerozdeliť 75% svojich akcií zamestnancom a zamestnankyniam. Mesto Paríž sa zas rozhodlo pomenovať jednu z ulíc po Chantal Akerman.

Súčasťou noviniek boli pravidelne nekrológy. V priebehu štyri a pol roka zomreli okrem iných Bruce Baillie, Gustav Deutsch, Thomas Elsaesser, Marc Ferro, Jean-Luc Godard, Barbara Hammer, bell hooks, Anna Karina, Kim Ki-duk, William Klein, Sarah Maldoror, Jonas Mekas, Ennio Morricone, Krzysztof Penderecki, D. A. Pennebaker, Suzan Pitt, Julia Reichert, Menelik Shabazz, Fernando Solanas, Jean-Marie Straub, Jean-Louis Trintignant, Karel Vachek, Agnès Varda, Woody Vasulka, Paul Virilio, Monica Vitti či Peter Woolen a pred dvoma týždňami aj Michael Snow.

Činnosť skončil časopis Cléo Journal, veľkou premenou a výrazným zmenšením si prešiel Film Comment a ďalšie blogy či menšie magazíny, ktoré sme pravidelne sledovali, publikujú zreteľne menej až vôbec. O to viac nás tešia nové projekty. Medzi najvýraznejšie patrí Another Screen a zvedaví sme aj na Another Gaze Editions, z časopisu Fireflies sa stalo originálne vydavateľstvo, zaujala nás streamingová platforma Means TV, ktorú vlastnia zamestnanci a zamestnankyne, alebo rôzne iniciatívy filmových festivalov – za všetky spomeňme platformu štyroch krátkometrážnych festivalov This Is Short a knižnú edíciu Viennale s názvom Textur.

Čítanie:

Začnime troma rubrikami, ktoré sme v ICYMI zdieľali pravidelne. Michael Koresky sa v stĺpčeku Queer & Now & Then magazínu Film Comment (kým si neprešiel spomínanou transformáciou) venoval ikonickým i menej známym queer filmom z histórie, prípadne ponúkal queer čítania filmov, ktoré tak na prvý pohľad nepôsobili. Imogen Sara Smith písala v rubrike Dark Passages na Criterion Current veľmi pútavým spôsobom o prostrediach, témach, postavách či charakterových hercoch a herečkách filmu noir. Krásne ilustrovaná séria Full Bloom Patricka Holzapfela a Ivany Miloš na Mubi Notebook sa zameriava na rastliny vo filmoch.

Mali sme aj obľúbené autorky a autorov – našou snahou bolo upozorňovať aj na to, kto a v akých médiách film reflektuje. Erika Balsom sa zaoberá predovšetkým experimentálnym filmom a pohyblivým obrazom na pomedzí kinematografie a galérie. Zdieľali sme napríklad jej polemickú esej o sprístupňovaní takýchto diel online, no taktiež eseje o female gaze, o mužskom svete filmovej kritiky alebo o dave a kinematografii.

Alison Willmore dokáže ísť pri reflexii hollywoodskej kinematografie do pozoruhodnej hĺbky, ako dokazujú jej texty o komodifikácii silných ženských postáv, o stereotypnom zobrazovaní postáv s východoázijskými koreňmi či o vzťahu Bena Afflecka k bulváru.

Jasmina Price sa systematicky venuje černošskej kinematografii, pričom sme zdieľali jej texty o Sarah Maldoror, Julie Dash, Djibrilovi Diopovi Mambétym, Camille Billops a Jamesovi Hatchovi, Garrett Bradley, Menelikovi Shabazzovi, Billovi Gunnovi, Ulyssesovi Jenkinsovi alebo Sankofa Film and Video Collective.

Andrea Průchová Hrůzová píše pre blog magazínu Dok.revue o vizuálnej kultúre, napríklad o videoklipoch This Is America a Apeshit, o vizuálnom aktivizme, o mediálnych obrazoch pandémie či o kolorovaní historických filmových záznamov.

Pravidelne sme odporúčali taktiež nové vydania časopisov ako Senses of Cinema, Cinema Scope či Film Quarterly. Pripomeňme si len niekoľko výborných tematických čísel či dokonca online publikácií. Sabzian postupne zverejňoval všetky texty z knihy Out of the Shadows venovanej piatim dokumentaristkám z arabského sveta: Assie Djebar, Jocelyne Saab, Heiny Srour, Selme Baccar a Atteyat Al-Abnoudy. Open-access vydavateľstvo Meson Press vydal publikáciu Pandemic Media s viac ako tridsiatkou esejí reflektujúcich mediálnu kultúru v časoch pandémie. Vo februári 2019 zverejnil Film Quarterly 11 manifestov za novú kinematografiu. Zimné číslo časopisu Journal of Cinema and Media Studies z roku 2020 sa venovalo hudobným videám ako špecifickej forme afroamerického umenia. Eastern European Film Bulletin sa v čísle z marca 2021 bližšie pozrel na architektúru v sovietskych filmoch.

V 99 vydaniach ICYMI sme publikovali mnoho profilov a rozhovorov, pričom naším cieľom bolo nabúravať tradičný cinefilný kánon. Aj keď sme narážali na vlastné limity a príliš často ostávali v euro-americkom regióne, snažili sme sa dávať čo najväčší priestor (a sami sa pritom učiť a spoznávať) africkým, latinskoamerickým a ázijským kinematografiám či kinematografiám pôvodného obyvateľstva, ktoré sú v slovenskom kontexte reflektované minimálne. Prinášali sme tak nielen texty o tvorcoch a tvorkyniach z týchto regiónov, no taktiež tematické články: o latinskoamerických kinematografiách a kolonializme, o opomínanej afrobrazílskej kinematografii, o súčasných latinskoamerických filmoch, ktoré ponúkajú nový pohľad na dejiny, prítomnosť i budúcnosť kontinentu, o queer afrických kinematografiách, o vplyve indickej kinematografie na kultúru krajín východnej Afriky, o tom, ako hinduistický nacionalizmus mení Bollywood, alebo o tom, čo rozmach streamingových služieb znamená pre Afriku.

Veľa priestoru sme dávali aj non-fiction tvorbe. Robert Greene napísal výborné zhodnotenie trendov v dokumentárnej kinematografii predchádzajúceho desaťročia. Hollywood Reporter sa vo veľkom texte venoval tomu, ako streamovacie služby menia dokumentárnu kinematografiu – náklady sa zvyšujú, menia sa témy i vplyv vysoko postavených ľudí, zrýchľuje sa práca a vznikajú nové etické otázky. Sonya Childress a Natalie Bullock Brown upozorňujú, že dokumentárny svet sa stále nezbavil koloniálneho dedičstva, najmä pri zobrazovaní „iného“. James Pogue opisuje, ako filmy a seriály ovplyvňujú non-fiction písanie – ako sa texty prispôsobujú tak, aby sa dali sfilmovať.

Explicitná reflexia kánonu a filmových festivalov bola tiež častou témou ICYMI. Girish Shambu je dlhodobým kritikom konceptu autorstva, ktorý sa využíva vo filmovej kritike, pri programovaní festivalov či vytváraniu zoznamov filmov, pretože zvýhodňuje mužov a má zjavné limity v schopnosti uchopiť marginalizované kinematografie, napríklad pôvodného obyvateľstva. Preto je nutné reflektovať aj samotné kritéria hodnotenia filmov. Anuj Malhotra volá po empatickej cinefílii, zatiaľ čo Elena Gorfinkel napísala manifest proti zoznamom a rebríčkom. Premeny populárneho kánonu na príklade rebríčka najlepších filmov na stránke IMDb zas analyzoval Max Tohline.

Abby Sun sa v posledných rokoch stala jednou z najvýraznejších kritičiek fungovania filmových festivalov. Veľký ohlas mal jej text o tom, ako kritika nedostatočne reflektuje festivaly, keď sa zameriava na filmy, no obchádza štruktúru festivalov, mocenskú hierarchiu či neplatenú prácu. Na text zareagovala Tara Judah, ktorá napísala: „Som unavená z festivalov.“ Sun sa venovala taktiež nedostatočnej sebareflexii festivalov a bola hostkou podcastu o virtuálnych festivaloch. Jessica Devaney zdôrazňuje spoločenskú zodpovednosť festivalovej dramaturgie, keď pripomína, že kurátorstvo nie je cenzúra, Katie da Cunha Lewin kritizuje diskurz „znovuobjavovania“ autoriek a umelkýň a Valerie Complex opísala svoje negatívne zážitky so všadeprítomnou mikroagresiou na festivale v Cannes. Podvodným festivalom sa venoval veľký text v Hollywood Reporter a na konkrétnom príklade i investigatívny článok Flavie Dimy, ktorá neskôr písala i o ukradnutých identitách troch rumunských festivalov. Alternatívou k festivalom môže byť napríklad filmová púť, ktorú v roku 2009 organizovali Tilda Swinton a Mark Cousins a na ktorú v osobnej eseji spomínal Peter Knegt.

V ICYMI sme upozorňovali aj na zlé pracovné podmienky v rôznych odvetviach filmového priemyslu: na festivaloch, medzi scenáristami a scenáristkami, vo VFX štúdiách (vrátane anonymného textu opisujúceho osobnú skúsenosť), pri komponovaní hudby, medzi upratovačkami a upratovačmi v kinách alebo na problémy vo vnútri samotných hollywoodskych odborov. Nedostatočnému finančnému ohodnoteniu sa venoval i diskusný panel na Newyorskom festivale a zdieľali sme i slávny list Hollisa Framptona z roku 1973 adresovaný MoMA, v ktorom múzeu odmieta poskytnúť svoje filmy zdarma. S pracovnými podmienkami súvisí aj psychické zdravie, čo je taktiež téma, ktorá sa v poslednom čase čoraz viac vo svete filmu otvára, napríklad na tejto diskusii počas sarajevského festivalu. Psychickej záťaži a traumám pri nakrúcaní dokumentárnych filmov sa zas venovala kameramanka Jenni Morello. Leshu Torchin kritizovala celkovú kultúru ľahostajnosti vo filmovom priemysle.

Pochopiteľne, venovali sme sa aj aktuálnym témam rezonujúcim v spoločnosti. Vždy nás bavila interdisciplinárnosť a snažili sme sa neostávať striktne iba v kinematografii – okrem iného sme chceli, aby bolo ICYMI aj pre ľudí, pre ktorých kinematografia nie je primárnym záujmom. Venovali sme sa tak zobrazovaniu policajného či sexuálneho násilia vo filmoch a seriáloch, videám zaznamenávajúcim policajné násilie, redukovaním černošskej kinematografie na obsah a na to, čo môžu naučiť biele publikum, tomu, ako sa súčasné seriály menia pod vplyvom hnutia #MeToo, o nehetoronormatívnych telách v hororoch, o spoločenskej zodpovednosti trans kritiky či otázke, ako pristupovať k dielam autorov obvinených zo sexuálneho násilia. Zaujímala nás aj politika blockbustrov či zobrazovanie superhrdiniek. Súčasnú pandémiu reflektoval napríklad výborný rozhovor o dronových záberoch na prázdne mestá, no vracali sme sa aj k pandémii chrípky spred sto rokov: Richard Brody sa venoval tomu, ako zmenila filmový priemysel, zatiaľ čo Lawrence Napper sledoval v archívoch, ako na ňu v rokoch 1918 a 1919 reagovali britské kiná, a bližšie sa pozrel aj na osvetový film Dr. Wise on Influenza z roku 1918.

K aktuálnemu dianiu sa dajú priradiť aj veľké „odhaľujúce“ texty. Na jeseň minulého roka publikoval Spiegel investigatívny text, v ktorom obviňuje Ulricha Seidla a jeho produkčnú spoločnosť zo zlého zaobchádzania s detskými nehercami počas nakrúcania v chudobnej oblasti v Rumunsku. New Yorker vo veľkom texte ukázal, že pri viacerých filmoch Asghara Farhadiho sa vynárajú otázky ohľadom autorstva, opomínania spolupracovníkov a spolupracovníčok či vyslovene plagiátorstva. Guardian zverejnil úryvok z autobiografie Sarah Polley, v ktorom opisuje svoje traumatické zážitky z nakrúcania filmu Dobrodružstvá baróna Prášila (The Adventures of Baron Munchausen) Terryho Gilliama, keď mala osem rokov, a zároveň reflektuje mýtus o geniálnom umelcovi, ktorého chaotické správanie sa bežne toleruje, či dokonca považuje za samozrejmosť. Historik Saulius Sužiedėlis v magazíne e-flux podrobne kontextualizoval život Jonasa Mekasa v období druhej svetovej vojny v okupovanej Litve a vyvracal obvinenia, že Mekas bol sympatizantom nacistického režimu.

Zrejme najviac nás však bavili nečakané pohľady na kinematografiu, skryté dejiny či rovno bizarnosti. Napríklad článok o dvoch filmároch, ktorí svojpomocne reštaurujú film Dobrý, zlý a škaredý (Il buono, il brutto, il cattivo) Sergia Leoneho a odstraňujú väčšie či menšie zásahy do filmu urobené pri rôznych vydaniach na domácom videu. Alebo text o tom, ako prebieha identifikácia osoby na starom filme, napríklad približne 14-ročného Louisa Armstronga, ktorý bol, zdá sa, náhodou zachytený, ako v roku 1915 kráča po ulici v New Orleans. Taktiež príbeh jedného fotografovania Marilyn Monroe, text o komparzistovi, ktorý sa objavil v desiatkach slávnych filmov, dejiny umelého snehu, fenomén vytvárania fanúšikovských titulkov a s tým spojená úvaha o kultúrnych kódoch a nepreložiteľnosti, význam jedla v seriáli BoJack Horseman, krátka úvaha, odkiaľ sa mohlo vziať bondovské „pretrepať, nemiešať“ či historická dôležitosť odhalenej hrude Burta Reynoldsa.

Pozeranie:

Okrem tipov na aktuálnu ponuku streamingových platforiem či online festivaly a programy sme sa snažili upozorňovať na zaujímavé videoeseje a videografickú kritiku ako rozmáhajúci sa druh filmovej reflexie. Výborným nástrojom na hlbšie spoznanie tohto fenoménu môže slúžiť web The Videographic Essay: Practice and Pedagogy, ktorý vytvorili Christian Keathley, Jason Mittell a Catherine Grant. Medzi najzaujímavejšie projekty, ktoré počas existencie ICYMI vznikli, patrí séria Once Upon a Screen, vyzývajúca autorky a autorov, aby tematizovali vlastnú traumatickú skúsenosť s filmom. Séria bola pôvodne súčasťou 15. čísla časopisu Cine-Files venovanému akademickej videografickej kritike, jej nedávne pokračovanie sa zas objavilo v špecializovanom (a taktiež pravidelne zdieľanom) časopise [in]Transition. Druhým podnetným projektom bol TV Dictionary iniciovaný Arielom Avissarom, ktorého podstatou je reflexia nejakého seriálu pomocou jedného slova a jeho slovníkovej definície. Pravdepodobne našou najobľúbenejšou sériou je však Practices of Viewing, v ktorej Johannes Binotto skúma praktiky ako zrýchlené pretáčanie filmu, zastavenie, vytváranie snímok obrazovky, sledovanie bez zvuku, s dabingom či spánok počas pozerania.

Binotto je autorom ďalšej výbornej eseje, ktorá dekonštruuje filmové fetišizovanie ženského tela. Video Davida Verdeura skúma byt vo filme Byt (The Apartment) Billyho Wildera. Adrian Martin a Cristina Álvarez López uvažujú o analýze obrazu a súčasných i niekdajších formách videografickej kritiky. Medzi analytickejšie eseje patrí video Kevina B. Leeho o filme Satanské tango (Sátántangó) Bélu Tarra. Niekde medzi esejou a detailnou analýzou jedného filmu sa pohybujú videá Chloé Galibert-Laîné Watching the Pain of Others a Forensickness, zatiaľ čo jej A Very Long Exposure Time je úvahou o temporalite a technológii. Viac vysvetľujúce sú videá o simpsonovských mémoch a miesta seriálu v internetovej kultúre od Super Eyepatch Wolf, o filmovom TikToku od kikikrazed alebo akademicko-historický pohľad na stabilizačné kamerové technológie ako Steadicam od Katie Bird.

Okrem filmov a esejí sme zdieľali aj záznamy rôznych diskusií či prednášok. Keďže niekoľko z nich je už spomenutých vyššie, pripomeňme aspoň performatívnu prednášku Barbary Hammer o živote a tvorbe v pokročilom štádiu rakoviny s názvom The Art of Dying.

Počúvanie:

Podcasty neboli našou silnou stránkou. Máme radi rozhovory Pamely Cohn s osobnosťami dokumentárneho a experimentálneho filmu v podcaste Lucid Dreaming, sériu Bow Down: Women in Art autorky Jennifer Higgie venovanú umelkyniam v dejinách či program internetového rádia NTS s názvom Sounds on Screen, kde sa môžeme započúvať do hudby a zvukov z rôznych filmov. Veľkú stopu v nás zanechal takmer štvorhodinový dialóg Martina Marečka a Tomáša Bojara za spevu lesných vtákov o etických otázkach, dilemách a zodpovednosti v dokumentárnej tvorbe.

Bonus:

Instagramové konto @chalametinart ukazuje, že Timothée Chalamet inšpiroval umelcov po stáročia.

Jean-Luc Godard a Anne-Marie Miéville sú (možno) zachytení na Google Street View.

Keď vypukla pandémia, Joel Potrykus volal svojim známym, aby sa ubezpečil, či sú v poriadku.

Saturday Night Live predstavilo novú postavu – filmového kritika na LSD.

Niekto vytvoril hudobnú poctu seriálu Seinfeld.

Vďaka umelej inteligencii si môžete vypočuť nekonečný rozhovor medzi Wernerom Herzogom a Slavojom Žižekom.

A napokon, epický Gifaanisqatsi.