Festival Diagonale predstavuje už takmer dvadsať rokov rakúsku filmovú tvorbu rozličných žánrov, formátov a dĺžok. Zamilovala som si ho na prvý pohľad, keď ma Kinečko vyslalo ešte ako študentku na moju prvú “služobku”. Časom som si uvedomila, že je mi omnoho milší ako väčšina tuzemských filmových podujatí. Asi preto, že rada cestujem ďaleko, stretávam neznáme tváre a užívam si luxusný hotel uprostred kultúrou nabitého Grazu. Rada si tiež navrávam, že názov Diagonale je odvodený od dávneho abstraktného diela, rytmizujúcej symfónie oživených geometrických útvarov Vikinga Eggelinga! Presne tak sa to javí, keď vystupujem z vlaku a naokolo cítim akúsi rozjarenú uhlopriečku. Na sklonku zimy tu vychádzajú z úkrytov do kín mnohé filmové experimenty, ktorými rakúski tvorcovia nikdy nešetrili.
Dvere do kinosály mi tentoraz otvorila samotná VALIE EXPORT, provokatívna performerka s radikálnym postojom voči patriarchátu a konzumnej spoločnosti. Pod nálepkou “trouble feature” premietali vo filmcentre kina Rechbauer jej celovečerný film Die Praxis der Liebe (1985). Projekcia bola súčasťou historického špeciálu Über-Bilder: Projizierte Weiblichkeit(en), teda fokusu na ženské autorky a reprezentáciu žien vo filme. Príbeh o emancipovanej reportérke Judith, ktorá nakrúca reportáž o hamburských peepshows, naráža do veľkej miery na fenomén filmového voyeurizmu (či už žien / mužov, alebo postáv / divákov) a otvára vtedajšie aktuálne témy obchodovania so zbraňami a tabuizovania vrážd a samovrážd vo Viedenskom metre.
Sekciu Innovatives Kino už tradične ovládla trojica renomovaných experimentálnych filmárov strednej generácie. Johann Lurf, ktorý sa rád venuje observačnému dokumentu a štrukturálnej kinematografii, vytvoril pre Diagonale’19 vizuál s točiacim sa vodným kolesom. Ten mohli diváci okrem úvodov k projekciám vidieť aj v 3D verzii pod názvom Cavalcade (2019). Keď som si pri ňom nasadila špeciálne okuliare, mohla som sa takmer dotknúť noci, čoraz väčšmi rozbúreného prúdu vody, ale najmä vnímať ilúziu pôsobivej súhry svetla, záznamového aparátu a kinetickej energie.
Najlepším filmom Innovatives Kina sa stala Lurfova strihová esej o podobách kozmu v kinematografii ★ (2017), ktorá sa premietala aj na MFF Bratislava 2018. Prepojenie chronologicky usporiadaných krátkych záberov z vyše 550 filmov s pôvodnou zvukovou stopou vytvára rozmanitú rytmickú koláž predstáv o hviezdnej oblohe.
Z vesmíru som sa na hodnú chvíľu presunula do prírody, najskôr ku kombinácii fotografie, analógového a digitálneho filmu v dvoch dielach Siegfrieda A. Fruhaufa. Zatiaľ čo ma energická, nervy drásajúca snímka Water and Clearing (2018) hypnotizovala rýchlym sledom obrazov visiaceho dreveného vedra nad zelenou lúkou a kontrastujúcich čiernobielych fotografií, kompozícia pre bicie Jörga Mikulu WHERE DO WE GO (2018) ma vnášala do radu pominuteľných, no zároveň stále prítomných okamihov. Fruhauf ju vytvoril pomocou jedinečných panoramatických objektívov fotoaparátu Lomo Super Sampler. Táto technika divákov zaujala tiež na minuloročných Fascinacích MFDF Ji.hlava, kde v sekcii Mezi moři súťažil aj ďalší film z Diagonale’19.
Victoria (2018) Lukasa Marxta, ktorý prešiel k nakrúcaniu filmov od štúdií environmentalistiky a geografie, bola bezstarostná jazda naprieč vyľudnenou krajinou Južnej Kalifornie. A tieto odľahlé miesta nemo prehovárali dobre známym jazykom – fragmentmi dialógov z ikonických road movies Easy Rider (1969, r. Dennis Hopper), Zabriskie Point (1970, r. Michelangelo Antonioni) atď.
Popri dielach Lurfa, Fruhaufa a Marxta, ktoré dramaturgovia Diagonale zaraďujú do festivalového programu pravidelne, sa medzi krátkometrážnymi snímkami Innovatives Kina objavil napríklad poeticky ladený dokument Michaely Grill. Antarctic Traces (2019) vyjadruje osamelosť zasnežených hôr a pustých pobreží v Južnej Georgii, subantarktickej oblasti, kde začiatkom 20. storočia fungovala stanica určená pre lov veľrýb. Grill hovorí prostredníctvom atmosférických kompozícií o desivých číslach, množstve zvierat, ktoré ľudská chamtivosť doviedla na pokraj vyhubenia.
Zásahom človeka do prírody, ale aj architektúrou, históriou miest a spochybňovaním významu slov “domov” a “identita” sa zaoberá aj Claudia Larcher. Na projekcii v Schubertkine predstavila svoj film ORE (2018), v ktorom pomalým makropohľadom mapuje spočiatku neurčitý priestor. Až neskôr vysvitne, že ide o topografický prieskum terénu zasiahnutého banským priemyslom.
Rovnako detailná, no podstatne dynamickejšia bola snímka animistica (2018) Nikki Schuster. Pozorovanie doposiaľ neznámych zákutí tkanív a povrchových štruktúr zvierat či rastlín – rozanimovaných hynúcich organizmov, mŕtvych tiel, vysušených listov a piesku mexickej púšte – vnútorne rozložili aj mňa samú.
V prírode som napokon zostala aj s Lydiou Nsiah, ďalšou autorkou bádajúcou na ploche filmu a výtvarného umenia. Vo svojej tvorbe sa zameriava na transformáciu obrazu, čo sa prejavilo i vo filme to forget (2019). Nsiah ma zviedla na cestu zabúdania a rozpamätávania sa cez vyblednuté, pokrivené, miestami preexponované zábery starej “Super osmičky” a 16 mm kamery. Zaznamenaná krajina už nebola krajinou, ale skôr abstraktným vyjadrením spomienky na seba samú v trance tónoch hudobníčky Jejuno.
A na záver troška bizarnosti z KIZ RoyalKina! Hovorí vám niečo virálne video z americkej show Lip Sync Battle, kde sa zo “Spider-Mana” Toma Hollanda stáva sexi tanečnica Rihanna? Mne po zhliadnutí Rihaction (2019) naozaj veľa! Stalo sa senzáciou a vyvolalo desiatky reakcií zanietených YouTuberov, ktoré autor Neil Young zozbieral a premietol ako 103-minútový film za účelom diskusie o súčasnej popkultúre. Poviem vám, že mučivé “umbrella, ella, ella, eh, eh, eh…” mi hralo v hlave ešte dlho, no teraz na Diagonale spomínam len v dobrom. Bis im nächsten Jahr!
