22. ročník Medzinárodného filmového festivalu Jeden svet po prvýkrát prinesie aj sekciu krátkych dokumentárnych filmov. Pásmo je pomenované Jeden svet v krátkosti a jeho cieľom je ukázať publiku, že film nemusí disponovať dlhou metrážou, aby upozornil na aktuálne a dôležité témy trápiace súčasnú spoločnosť. Sekciu zostavili dve študentky a jeden študent Vysokej školy múzických umení a sú v nej zahrnuté aj dokumentárne filmy študentiek a študentov Filmovej a televíznej fakulty. Názov sekcie zahraničných filmov prezrádza aj jej zjednocujúcu tému, ktorou je Rozvojová krajina. Tvorba filmov v krajinách tzv. globálneho juhu býva mimoriadne náročná vplyvom rôznych komplikácií, či už ekonomických, politických, alebo sociálnych, ktoré sú dedičstvom kolonializmu a vykorisťovania. Tieto podmienky zároveň ponúkajú silné príbehy.
Jedným z nich je aj príbeh Lupity v rovnomennom filme kolumbijskej režisérky Mónicy Wise Robles. Ako domorodá obyvateľka Mexika, krajiny, ktorej nie je cudzie vraždenie novinárov alebo vyvražďovanie a utláčanie pôvodného obyvateľstva, sa mladá žena Lupita rozhodla zakročiť proti krviprelievaniu miestneho mayského kmeňa Tzotzilov. Ako jedna z pozostalých masakru tejto komunity paramilitantnými oddielmi mobilizuje mayské spoločenstvá, aby konfrontovali skorumpované zložky militares a volali po spravodlivosti súdneho systému voči krvavým zločinom páchaným vládnymi predstaviteľmi na domorodom obyvateľstve. Film priamo zobrazuje riziká, s akými sa žena – matka, zástupkyňa národnostnej menšiny a organizátorka odboja musí v politicky skorumpovanej a brutalite podporujúcej krajine vyrovnať. Nemenej zaujímavým je však aj zobrazenie hybridnej formy odboja, kde sa aktivizmus snaží presahovať aj do mainstreamových médií.
Film Mama, príď odkazuje nielen na tému rozvojových krajín, ale aj na zjednocujúcu tému celého festivalu, a síce Buďme v kontakte!. Vďaka moderným výdobytkom techniky je kontakt pomerne ľahko dosiahnuteľný, za jednoduchý prístup však musíme v tomto prípade zaplatiť istú cenu. Režisérka Anna Artemieva vyrozprávala príbeh matky a dcéry, ktoré pre problémy s vízami žijú v dlhodobom odlúčení, no v tomto námete sa skrýva viac, než sa na prvý pohľad zdá. Okrem poukázania na nezmyselne prebyrokratizovaný systém alebo príznačnej paralely námetu filmu a pandemickej situácie sa polemika vzťahuje aj na dôsledky rozpadu rodiny, dopadu technologického vývoja na výchovu detí či absencie intimity. To všetko a ešte viac možno nájsť v zdanlivo jednoduchom, no silnom príbehu a krátkej metráži necelých trinástich minút.
Okrem spektra dôležitých tém pásmo disponuje aj filmami s výnimočnou formálnou stránkou. Brazílsky film Medzi životom a smrťou režisérskej trojice Bruno H. Castro, Tiago Minamisawa a Guto BR rozpráva skutočný príbeh človeka nakazeného vírusom HIV cez kombináciu animačných techník ako sú stop-motion, kresba či počítačová animácia. Sled a kombinácia abstraktno-lyrických obrazov reflektuje explicitne vypovedané myšlienky, obavy či spomienky jednotlivca, ocitajúceho sa pre stigmatizáciu pohlavných chorôb na okraji spoločnosti. Tento príbeh poukazuje najmä na psychologický aspekt vyrovnávania sa s pohlavne prenosnými ochoreniami, čo je vzhľadom na veľkú pravdepodobnosť vylúčenia z väčšinovej spoločnosti a s tým spojeného zhoršeného psychického stavu či depresie často dôležitejšie ako boj s vírusom samotným.
Práva LGBTQIA+ ľudí sú v tomto tisícročí na pretrase veľmi často, bohužiaľ, väčšinou v spojení s diskriminačnými zákonmi jednotlivých krajín, obmedzujúcimi slobodu prejavu vlastnej identity. V Tunisku bol článok 230 trestného zákonníka o kriminalizácii homosexuality prijatý ešte počas obdobia, keď bolo Tunisko francúzskou kolóniou, no bez zmeny platí dodnes. Nad týmto problémom sa vo filme Tento deň nepotrvá večne zamýšľa mladý queer filmár Mouaad el Salem, pričom ho zároveň vo svojich úvahách aplikuje v celosvetovom meradle. Forma autoportrétu odhaľuje kombináciu najtemnejších myšlienok, neutíchajúcej nádeje ukrytej v potrebe, ale zároveň strachu nakrútiť film, prejaviť svoju skutočnú identitu a podnietiť zmenu spoločnosti na tolerantnejšiu a slobodnejšiu. Pretože mladý muž by mohol byť staršou ženou, nočná mora môže byť snom a autoportrét môže byť skupinovým portrétom – Mouaadova situácia sa týka nás všetkých.
