Beats (r. Brian Welsh, Veľká Británia, 2019, 101 min)

Od vydania neslávneho zákona o verejnom poriadku Criminal Justice and Public Order Act vo Veľkej Británii prešlo už 25 rokov. Tento zákon rapídne pomohol k zániku britskej free techno a rave scény, keďže z nedovoleného vniknutia na cudzí pozemok urobil trestný čin, a tým dal polícii oveľa väčšiu právomoc na zatýkanie raverov. Vyslovene zakazoval stretnutia skupín ľudí nad sto osôb pri hudobnej produkcii, ktorá bola definovaná ako repetitívne beaty. Obrovská popularita týchto nelegálnych stretnutí začala dosahovať šialené rozmery, rave s názvom Castlemorton pritiahol masu 20 000 až 30 000 ľudí, ktorí na pár dni doslova obsadili dedinku s rovnakým názvom a zanechali za sebou úplnú spúšť. Tento možno historicky posledný akt rebélie, ktorý bol prepojený s hudobnou scénou, však mal svoje chyby. Jedna z najväčších bola tá, že scénu začali čoraz viac ovplyvňovať drogové mafie a promotéri, ktorí pôvodný odkaz lásky, slobody a rovnosti zamenili za finančné výnosy. Hudba po utlmení tohto hnutia už nikdy nenabrala takú silu a schopnosť hýbať spoločnosťou. Táto fascinujúca éra je veľmi dobre analyticky pokrytá v knihách ako Energy Flash a Generation Ecstasy od Simona Reynoldsa, Rave On: Global Adventures in Electronic Rave Music od Matthewa Collinaa  jej spoločenský kontext je vysvetlený v tohtoročnom skvelom dokumente od BBC pod názvom Everybody In The Place (r. Jeremy Deller). Film Beats od Davida Welsha je však hraným, prakticky historickým filmom (štvrťstoročie znie už celkom historicky, nie?), ktorý sa snaží oživiť atmosféru roku 1994. Režisér pôvodne divadelný scenár adaptoval do filmovej podoby. A vzhľadom na to, že nie som filmový kritik, rozhodol som sa recenziu urobiť netradične.

Na úvod treba poznamenať, že napriek istým tematickým prienikom a nutkaniu tieto filmy porovnávať, určite nejde o ďalší Trainspotting (1996, r. Danny Boyle). Takéto rámcovanie by bolo na takej istej úrovni ako hodnotiť každý nový japonský film ako ďalšieho Rašómona. Dej Beats sa odohráva tesne po schválení úvodom spomínaného zákona. Namiesto toho, aby nás uviedol priamo do epicentra rave scény (backstage warehouse party v Coventry so zoskupením Spiral Tribe sa nekoná), predostiera nám príbeh o dospievaní dvoch kamarátov zo stredného Škótska žijúcich ubíjajúci a šedivý život. Žiadna metropola, žiadne epické príbehy, len ošarpané sociálne bytovky, v ktorých žijú Johnno a Spanner. Film je (takmer) celý natočený v čiernobielej, a tým realitu chudobného stredného Škótska robí ešte depresívnejšou. Spannerov brat je drogový díler, ktorý reprezentuje typický „white trash“ a Johnnov otčim je typický policajt, ktorý slepo a poctivo poslúcha rozkazy svojich nadriadených. Treba dodať, že free techno a rave scénu v  Británii zničila hlavne polícia a drogy, čo je symbolicky znázornené v týchto postavách. Johnnovi matka zakazuje stretávať sa so Spannerom, ktorý je pre ňu odpad. Čoskoro sa idú sťahovať do lepšej štvrti, kde by Spanner so svojím triednym profilom nezapadal, a preto nechce, aby sa s ním Johnno ďalej bavil. Napriek rozdielnemu sociálnemu pozadiu sú však Johnno a Spanner kamaráti a nie je teda prekvapivé, že obaja sledujú hudbu a scénu, ktorá bola vtedy otvorená naozaj každému. Vo Veľkej Británii sa začal tento druh hudby udomácňovať koncom 80. rokov a s pomocou drog ako MDMA, teda extázy, spôsobil menšiu kultúrnu revolúciu. Počas svojej prvej explózie v Londýne sa acid house/rave scéna vyznačovala napríklad aj takým bizarným úkazom ako objímajúcimi sa hooligans na extáze, pričom každý z nich fandil „nepriateľskému“ futbalovému klubu. Spoločnosť sa začala meniť.

Písať o ravovej scéne bez spomenutia drog by prinieslo len nekompletný obraz, keďže v jej vývine hrali integrálnu rolu (článok v žiadnom prípade nenavádza na užívanie drog). Odbúranie predsudkov extázou pomohlo búrať triedne aj kultúrne rozdiely, snobizmus a dress code, ktoré boli typické pre vtedajší nočný život. Dandy obleky a novoromantické frizúry vystriedala post-hippie pestrofarebnosť a nestrojený štýl. Ten v sebe zahŕňa aj neodmysliteľné teplákové súpravy, ktoré boli obľúbenou uniformou britskej pracujúcej spodiny, ale zároveň ideálnym a pohodlným oblečením na celonočný tanec na parkete. Do acid house klubov ako Shoom vás pustili, aj keď ste mali tenisky. Ďaleko od Londýna Spanner (ako správny predstaviteľ „white trash“, nosiaci prevažne teplákové súpravy Kappa, ktoré sú dnes opäť v móde) a Johnno (nosiaci o triedu lepšie teplákové súpravy a športové oblečenie) sú nadšenými poslucháčmi lokálneho pirátskeho rádia, ktoré pravidelne zásobuje éter malomesta skladbami od The Prodigy, Outlander alebo Joeyho Beltrama (hrá legendárny Energy Flash, ktorý spoločne so Simonom Reynoldsom považujem za jeden z najlepších klubových trackov vôbec). Obaja reprezentujú normálnych, nevyčnievajúcich teenagerov, ktorých frustruje život, a pirátske rádio je pre nich vytrhnutím z tejto apatie. Johnno, plachý a úzkostlivý teenager (Cristian Ortega ma v tejto úlohe strašne iritoval, 28-ročný herec hrajúci 15-ročného tínedžera mi jednoducho nesadol), má nudnú prácu v miestnych potravinách a žije v klasickej konzervatívnej rodine, ktorá ho rada drží pod kontrolou. Spanner zas žije s bratom, ktorý ho neustále šikanuje a absolútne nerešpektuje. Zdieľa s ním nechutný drogový byt, ktorý sa pre jeho atmosféru dá najlepšie opísať ako toxický.

Útek na nelegálny rave sa teda pre obe postavy stáva tým, čím naozaj táto udalosť pre znudenú a zdeprimovanú generáciu X pred 25 rokmi bola: prerušením reality konzervatívneho malomesta a dočasným pocitom slobody a nezávislosti. Pred explóziou internetu boli britské pirátske rádiostanice zásadným šíriteľom hudby, ktorá by sa do komerčných rotácií dostala len veľmi ťažko. Aktívne pirátske rádiostanice, ktoré museli neustále meniť svoju polohu a mali svoj obmedzený dosah, sa takto zaslúžili o prepísanie hudobnej histórie. Takisto boli cenným zdrojom informácií. Ak ste chceli vedieť miesto a dátum najbližšej party, museli ste buď volať na telefónne čísla, kde vám odkazovač ohlásil lokalitu, alebo napäto počúvať rádio. Hlas rádia a jeho DJ-a, ktorý okrem hudby chrlí aj protisystémové slogany, vytrhával z letargie každodenného života. Hlas, ktorý ponúka alternatívu v hudobnej aj myšlienkovej podobe, zároveň z pirátskeho éteru nabáda poslucháča porušovať zákon. Nezákonné aktivity túto scénu pomohli vytvoriť a dokazujú len to, že nie všetky nelegálne činnosti môžu byť škodlivé. Občianska neposlušnosť a boj proti autoritám boli nosným pilierom a odbojom, kým sa veci nezačali uberať iným smerom. Tento boj sa odzrkadľuje aj v charakteroch hlavných postáv. Spanner okradne svojho brata o drogové peniaze a Johnno sa napriek domácemu väzeniu a zmene v potravinách rozhodne s ním ísť na protestný rave, ktorý sa plánuje novému zákonu vysmiať do tváre. Rebélia proti systému v malomestskom formáte sa týmto môže začať.

Motív úteku a vzdoru sa odohráva súbežne s klasickým a trocha obohratým motívom dospievania. Dospievanie a priateľstvo medzi dvoma hlavnými aktérmi sa dá považovať za hlavnú dejovú líniu. Beats rozhodne nie je film, ktorý by bol ako Nonstop party (24 Hour Party People, 2002, r. Michael Winterbottom) zameraný primárne na hudobnú stránku a scénu. Dejová línia rave party je tu daná ako rovnocenná téme dospievania. To robí Beats v rámci jeho hudobnej témy a celkového výsledku oveľa prirodzenejším. Táto nenútenosť celý film drží pokope. Dejové línie, téma a konanie postáv by sa dali často označiť za klišé a občas končia pri predvídateľných stereotypoch. Našťastie je očividné, že tvorcovia filmu na pár ravoch boli a tiež si po nočných diaľničných okruhoch odjazdili svoje, hľadajúc tú správnu odbočku, zároveň sa snažiac vyhnúť policajným hliadkam. Hľadanie tajnej lokácie v dobe bez mobilov v sebe údajne malo nádych dobrodružstva a dobové fanziny túto aktivitu radi prikrášľovali až do ikonickej podoby (odporúčam fanzin Boy’s Own). Nemôže samozrejme chýbať ani scéna, kde tvorcovia ukazujú účinky a prežívanie extázy. Je to jediná scéna vo filme, kde sú použité farebné zábery namiesto čiernobielych. Rituál požitia sa na filmovom plátne udial už mnohokrát. Čo ho však v prípade Beats nerobí generickým opakovaním scenáristického klišé, je prienik do témy dospievania. Tak, ako sa vo filme Johnno stáva z dieťaťa dospelým tým, že má za sebou prvú romancu, rovnako je tu dôležitá skúsenosť s extázou, moment, ktorý opisuje a definuje jednu generáciu. Farebná videoklipová pasáž sa stáva vyvrcholením celého filmu, po ktorom nasleduje prudký pád a návrat do reality. Táto obrazová koláž vytvorená uznávaným vizuálnym umelcom Weirdcorom (spolupracoval s Aphexom Twinom alebo Radiohead) je celá natočená na Super 8 kameru. Je však príliš dlhá a rozvláčna, čo kazí jeden zo zásadných momentov filmu. Scény z ravu sú paradoxne najslabším článkom, chýba im hlbšia a uveriteľnejšia atmosféra, ktorá je inač veľmi silná a presvedčivá.

Aby sme počas sledovania tohto filmu cítili aj nejaké to napätie, tak obe hlavné postavy si vytvoria kvantum serióznych problémov, ktoré sa však rozhodnú riešiť až potom, po návrate. Byť na rave pre nich znamená tam byť teraz, v tomto momente. Ich túžba zažiť niečo špeciálne je jednoducho taká silná, že sú pre ňu ochotní niesť možné negatívne následky (napr. Spanner ukradne svojmu bratovi peniaze s vedomím, že za to bude asi nechutne šikanovaný). Dočasný pocit slobody a spolupatričnosti a spoločnej rebélie s davom okolo je droga sama osebe. Dôležitá je samozrejme aj hudba. Vzhľadom na to, že film sa odohráva tesne po vydaní likvidačného zákona Criminal Justice and Public Order Act, tak každý divák snáď dokáže predvídať to, že party bude rozohnaná políciou. Táto konfrontácia ukončuje výlet mimo reality, všetko sa vracia do normálu. Johnnov otčim, symbol konzervativizmu a šedej spoločenskej normy, je policajt, ktorý je vyslaný spolu so svojimi kolegami zakročiť proti „repetitívnej tanečnej hudbe“ a obuškami rozohnať toto protestné zhromaždenie. Iróniou osudu a filmového scenára pod jeho obuškom končí práve Johnno. Všetko však dobre dopadne, opuchnutý a dobitý Johnno na záver filmu povie, že to beztak stálo za to. Eufóriu, ktorú zažil, mu z hlavy nevytlčie žiadny obušok. A život ide ďalej. Titulky, koniec. Je rok 2019, ravová scéna sa presúva do inštitucionalizovaných klubov a generácia štyridsiatnikov si občas po príchode domov zo svojej korporátnej kancelárie zaspomína na staré dobré časy mladosti a naivity, keď verili, že dokážu zmeniť svet k lepšiemu. Extázová láska Beats je tak ideálnym protipólom k Noému, k súčasnému stavu žúrovania a jeho paranoidnému LSD tripu v podobe Climaxu (2018). Ak má táto dvojica filmov slúžiť ako drogový poradca, tak je odpoveď snáď jasná: Na nesprávnom mieste ľudia občas berú nesprávne drogy. A občas naopak.

Z technickej a faktografickej stránky nie je filmu čo vytknúť. Lokácie a postavy sú v ňom takmer vždy uveriteľné, špinavé techno squaty, ošarpané sociálne byty, učebnicový DJ pirátskeho rádia s nádychom New Age travellera, alebo agresívny drogový díler, ktorému úzkostlivý a nesmelý hlavný hrdina preberie priateľku. Postavy pôsobia autenticky, nie ako dobové karikatúry (ako katastrofálne zlý príklad uvediem nechtiac komediálny Lords of Chaos z roku 2018 v réžii Jonasa Åkerlunda). Skladby, ktoré vo filme môžeme počuť, sú vybraté zodpovedne a poctivo. Od old school Detroit techna Model 500, temné rave zvuky legendárnej skladby Dominator od Human Resource, až po klasické sofistikované skladby britských Orbital a LFO. Nemôžu samozrejme chýbať The Prodigy, o ktorých sa v tej dobe už povrávalo, že sa zapredali a pomohli tým zničiť rave scénu. Bez ich hudby by však film nebol verný zvuku doby a v Beats majú skladieb hneď niekoľko. Ak však čakáte politicky angažovaný film, ktorý objasní pozadie a históriu scény, tak Beats nie je pre vás. V skratke, Beats sú dva dni s adolescentmi, ktorí idú na rave, prežijú intenzívne momenty, urobia zopár prešľapov, z ktorých sa vylížu, aby následne ich životy plynuli ďalej, ale už neboli ako predtým. Asi tak, ako to mala väčšina účastníkov týchto akcií, ktorá sa chcela len zabávať a na chvíľu utiecť. Je to dobré alebo zlé? Ťažko povedať. Zlé a nesprávne bolo túto možnosť slobodnej a bezplatnej zábavy ľuďom úplne odoprieť. Filmu by nezaškodila originálnejšia dejová línia, ale mierna stereotypnosť a žánrové floskule môžu byť aj Welshov zámer. Tento film nie je o výnimočných ľuďoch a „nevýnimoční“ ľudia floskule vytvárajú a udržujú pri živote (čo v tomto prípade nie je nič zlé). Napriek istým nedostatkom je Beats tá lepšia a vkusnejšia alternatíva súčasnej vlny hudobných filmov. Na rozdiel od Lords of Chaos, The Dirt (2019, r. Jeff Tremaine) alebo Bohemian Rhapsody (2018, r. Bryan Singer, Dexter Fletcher) totiž pôsobí prirodzenejšie a úprimnejšie. Aj napriek tomu, že jeho príbeh je fiktívny. A možno je atraktívnosť filmu spôsobená nostalgiou za „zlatými“ časmi, bohatou historickou revíziou a nastupujúcou generáciou, ktorá sa ku konceptu free parties opäť pomaly začína vracať. Tak, ako sa časom vráti a zrecykluje úplne všetko.