Z CYKLU WE LOVE 90’S
Rok 1993 priniesol v žánri sci-fi, ale aj v trikovej tvorbe všeobecne, prelom. Zásadným míľnikom sa stal, prirodzene, Jurský park Stevena Spielberga o znovuoživení prehistorických zvierat v špeciálnom parku. Tržby trhali rekordy, diváci neverili vlastným očiam a zvyšní zástupcovia žánru mali tento rok skrátka smolu. Samozrejme sa zrodili aj niektoré ďalšie klasiky, predovšetkým vtipná utópia Demolátor alebo mysteriózna dráma o únosoch mimozemšťanov Oheň na nebesiach (Fire in the Sky, r. Robert Lieberman). Ale kamže sa Sly a emzáci mohli hrabať na dinosaurov, tyranosaurov rex a inú háveď. Nezabúdajme ani na guilty pleasures, tie však spomeňme len v rámci úvodu. Tretieho pokračovania sa dočkali aj už pred tým dvakrát ultratrápni Nidžá túrtles, ktorí sa tentoraz vydali na divoký západ… (nie, vážne, to nie je fór). Najväčším wuót-ze-fák roka 1993, a to asi nielen v žánri science fiction, je bezpochyby adaptácia videohry Super Mario Bros. s Bobom Hoskinsom, Johnom Leguizamom a Dennisom Hopperom v hlavných úlohách. Do nášho výberu jednej povinnej „sračky“ sa nedostal, pretože autor textu dodnes nedostal odvahu si toto opus magnum science fiction a otca všetkých adaptácií počítačových hier pozrieť. Poďme teda na vec a predstavme si v texte aj v podstate absolútne neznámu x-tú variáciu Lupičov tiel, tentoraz v réžii Abela Ferraru.
Nr. 4.1: Jurský park (Jurassic Park, r. Steven Spielberg, USA, 1993)
Na motívy románu Michaela Crichtona sa rozhodol nakrútiť Steven Spielberg adaptáciu prevracajúcu naruby všetky dovtedajšie technologické možnosti kinematografie. Výsledkom je megakino, ktoré berie dych aj po takmer troch desaťročiach od roku svojho vzniku. Čo si budeme nahovárať, základom úspechu je scenár a ani zďaleka nie len dokonalé počítačové efekty. Ďalej postupne budované napätie, keď nie sme rozhodne od začiatku do konca svedkami non-stop akcie a krvavých orgií. Musím sa priznať, že v tom čase som patril medzi rebelujúcich ignorantov, ktorí na film nezašli do kina, aby sa cítili viac cool a šli tak „proti systému“. Dodnes mám z toho výčitky svedomia, a možno aj preto si tento film ovplyvnený napríklad aj Zemanovou Cestou do praveku z času na čas doprajem. Pokračovania boli síce solídne, a to dokonca aj dnešné Jurské svety, ale bez Sama Neilla, Laury Dern a Jeffa Goldbluma pekne dokopy to už nebolo skrátka ono, aj wáááááu efekt bol už fuč…
Nr. 4.2: Demolátor (Demolition Man, r. Marco Brambilla, USA, 1993)
Hovorí vám niečo meno Marco Brambilla? Pochopiteľne, že nie. Tento taliansky rodák nás síce v roku ’93 okúzlil roztomilou hračkou Demolátor, potom si ale zrejme zaľahol do zmrazovacej rakvy ako postava v jeho debute a nechal sa nadobro zmraziť. Je to škoda, potenciál v ňom bol, skončil pri totálnych béčkach. Dej Demolátora sa odohráva v meste San Angeles v roku 2032, kde si ľudia žijú v spokojnom blahobyte bez akéhokoľvek zločinu. Má to však nejaký ten nedostatok, za nadávky sa udeľujú pokuty a ono niekde v podzemí sa začína formovať aktívne hnutie odporu. Roku Pána 1996 boli zmrazení policajt John Spartan a zločinec Phoenix, aby boli zase rozmrazení o niekoľko desiatok rokov neskôr. Ide o čisto únikové drahé béčko so super hláškami ako od Sylvestra Stalloneho, tak od Wesleyho Snipesa. Kto sa pamätá na obdobie, keď si to Sly a „Švarco“ rozdávali na diaľku v rebríčkoch návštevnosti v kinách, ten docení hlášku o Schwarzeneggerovej knižnici, celý kontext vám ale neprezradíme. Vo filme si to zase rozdajú Sly a Sandra Bullock, ale pozor, v budúcnosti bude sex už len virtuálny, tak bacha na to a užite si ešte zvyšných dvanásť rokov slobody v sexe pekne klasicky aj v realite…
Nr. 4.3: Lupiči tiel (Body Snatchers, r. Abel Ferrara, USA, 1993)
Popravde, o tejto ďalšej adaptácii klasického románu Jacka Finneyho som nevedel až kým som sa nezačal venovať téme scifíčok päťdesiatych rokov. Lupiči tiel vznikli síce až v roku 1993, ale najslávnejšou adaptáciou je bezpochyby tá z roku 1956. Americký nezávislák a „tak trochu“ podivín Abel Ferrara išiel na vec trochu inak a celý dej preniesol z amerického malomesta na vojenskú základňu v období vojny v Perzskom zálive, čím chcel asi nastaviť „nejaké to kritické zrkadlo“ americkej zahraničnej politike alebo niečo podobné. Okrem nastavovania zrkadiel tu ale opäť máme príbeh o invázii mimozemšťanov na našu matičku Zem a postupné prevteľovanie sa týchto organizmov do ľudských telesných schránok. Na Lupičov tiel v telke len tak nenarazíte, tak vám odporúčame si film zaobstarať inou, samozrejme, legálnou cestou. Ferrara po rokoch povedal, že išlo o veľkú štúdiovú zákazku, na nejakú tupú komerčnú zábavu ale rozhodne zabudnite, tu sa ide skôr v cronenbergovskom úchylnom štýle.
