Sila
r. Martin Mareček, Česko, 2021, 92 minút

Sila vzbudila na lokálnej filmovej scéne mierny rozruch. Jeho ústrednou postavou známa osobnosť, ktorá navyše sa priznáva, že nie je tým, za koho sa vydáva. Kým teda je Kamil Fila?

Hlavným (anti)hrdinom snímky Sila je český filmový kritik Kamil Fila. Patrí k najobľúbenejším recenzentom v krajine a vo svete kritiky je populárnou autoritou. Od ostatných publicistov sa líši aj tým, že sa verejne a vehementne priznáva k feminizmu a vo svojich textoch často skúma zaužívané sexistické postupy, genderovo staromódne prvky a škodlivé archetypy. Za „demýtizáciu feminizmu a osvetu vo veci rovnosti mužov a žien“ získal cenu Genderman roka 2018 (nech už je to čokoľvek). 

Tento Fila však stojí v kontraste s Filom súkromným, pôsobiacim mimo svojich textov a verejných prejavov. Po rozchode s priateľkou sa od nej totiž nevie citovo odpútať. S koncom vzťahu sa nevie zmieriť až do takej miery, že ju začne sledovať a dokonca si na získanie kompletných informácií o jej novom vzťahu nájde súkromného detektíva. Navyše sa s príbehom, ktorý siaha od Filových 35. po jeho 40. narodeniny prelína aj jeho experimentálne užívanie steroidov. Priaznivcov si tak v publiku nájde len veľmi ťažko.

Postupujme len po kúskoch a len po tých, ktoré nám dokumentárny film poskytne ako autorizovaný obraz osobnosti protagonistu.

Filov feminizmus sa začína a končí pri silných slovách. „Pamätám si ten zlomový bod, keď som si uvedomil, že môžem brať ženy rovnoprávne – bol to nástup na výšku. Dovtedy som nechápal, že dievčatá môžu byť chytrejšie ako ja. To ma dovtedy nikdy nenapadlo. Bola to moja tuposť, obmedzenosť z malého mesta, kde som mal pocit, že ja som ten chytrý, ako muž,“ hovorí. Pred publikom plným žien nezabúda pripomenúť, že v Česku „tých feministických coming-outov veľa nie je“. 

V posledných rokoch sa už veľa napísalo aj diskutovalo o tom, čo feminizmus je, aký by mal byť, ak chce ozaj niečo meniť, alebo ak nechce nič meniť – stačí, aby dobre znel. Dalo by sa polemizovať, či sa Fila naozaj oháňa feminizmom len v textovej rovine, alebo vyznáva ideu rovnoprávnosti aj v bežnom živote. Vlastne, sú tu určité indície – to, že existuje tento film, a všetko, k čomu sa v ňom Fila priznáva. 

Po rozchode s priateľkou Karolínou sa Fila veľmi trápi. Nevie na ňu prestať myslieť, sústavne ich vzťah, ale aj jeho koniec analyzuje, a to nielen vo svojej hlave, ale aj so svojimi priateľmi a dokonca aj s úplne cudzími ľuďmi. Je odhodlaný čakať na ňu, kým sa jej nový vzťah nerozpadne. Neskôr trávi hodiny pred jej bytom. Stalking vrcholí, keď na Karolínu nasadí súkromného detektíva. Každému je zrejme jasné, že stalking bývalej priateľky, cez ktorú sa človek nie a nie preniesť, nie je kóšer, nech už sa radíte k hocako radikálnemu krídlu feminizmu. Fila si je toho vedomý, priznáva to, publiku sa z týchto hriechov takmer spovedá. Svoju situáciu vníma ako fikciu: „Úplne cítim, čoho som sa stal hrdinom. Z tohto nevystúpiš, ten film sa proste neskončí. Si v tom. Tvoj život je tento debilný film.“

Príbeh zaznamenáva jeho emocionálne najvypätejšie okamihy, napriek tomu však kamera ostáva v relatívne veľkej vzdialenosti od svojho objektu. Kúskuje ho, nelichotí mu, nepozná ho a ani sa nesnaží ho spoznať. Jednoducho ho pozoruje, vníma, čo hovorí, ale nevychádza mu v ústrety, nerobí kroky vpred, skôr do strán. Filov feminizmus je okom režiséra interpretovaný ako absolútne minimum, skôr ako snaha upozorniť na seba, než reálne žiť to, čo sám hlása. 

Do akej miery Filova spoveď verejnosti ospravedlňuje jeho činy a do akej miery je jeho spoveď úprimná, to je otázka pre publikum. Aj ľudia z jeho okolia mu však vyčítajú, že „príliš dbá na sebaprezentáciu a na virtuálny svet“ a túži po neustálom potvrdzovaní svojich kvalít. Poznámka Filovho otca, že syn vníma skutočný svet ako filmovú realitu len utvrdzujú diváka*čku v tom, že na Kamilovom probléme rozlišovať medzi reálnym a  fabrikáciou zrejme niečo bude. To je podstatou krízy Kamila ako muža. Je odosobnený sám od seba, hľadá sa na plátne, vo vypracovanej postave, na Facebooku, v ženách, publiku, v nebezpečných experimentoch, u psychiatra a najviac pred kamerou. 

Byť úprimný sám k sebe je nesmierne náročné, o to ťažšie je úprimne ukázať sa svetu. Ako je však na tom človek, ktorého prikrášlenú osobnosť oslavuje celá krajina? Ako sa potom vrátiť k obyčajnému Kamilovi a ako sa s ním zmieriť? Práve to je tá slabosť, ktorá nie je výsadou mužov, ale ku ktorej sa v poslednom období veľa mužov priznáva. Treba však priznať, že pravdu neukázal Fila, ale režisér snímky. Každému je jasné, prečo je náročné natočiť skutočný portrét kohokoľvek, no Mareček tento „nedostatok“ dokumentu využíva vo svoj prospech – Fila mu je ideálnym subjektom.

Na Filovu performance je najlepšou odpoveďou forma, akú tvorcovia pri snímaní volia. Sledujú ho zvonku, nesnažia sa ho silou-mocou psychologizovať a pre diváka zvnútorňovať – už dávno pochopili, že tovzhľadom na jeho vlastnú bariéru, dobrovoľnú ulitu, nemá zmysel. Filu len umiestňujú do vzťahov s jeho prostredím, reflektujú dynamiku vzťahov milostných, rodinných, priateľských, ale aj profesionálnych a nesmelých. Neskáču mu na lep, práve naopak. Vedia, čo dokáže, a preto sú obozretní. Sú skutočne len médiom, ktoré väčšinu interpretácie prenecháva na diváka. Hrou na pravdu a lož sa dokument vracia k svojim prvopočiatkom, aj k svoiím najväčším kontroverziám. Nakoľko je dokument skutočne realitou? Skutočnou otázkou pre publikum, režiséra dokumentu a v tomto prípade aj pre protagonistu Filu je skôr: Nakoľko je realita naozaj realitou? Čo robím, keď ma vidia, a čo by som robil, ak ma nikto nevidel?

Najväčšou kvalitou Sily je práve vzťah medzi tvorcami a Filom. Obe strany akoby si v snímke stanovili diametrálne odlišné ciele – kým jeden sa ňou chce blysnúť, ten druhý mu to nedovoľuje. Rozdielne motivácie na seba narážajú, nie je z toho však žiaden chaos. Výsledkom je triezva skica portrétu komplikovanej osobnosti, ktorú si každý divák*čka dokreslí podľa vlastného uváženia.