Keď zaznie slovné spojenie „vianočný film“, každý s ním má inú konotáciu. Niektorým sa zjavia zimomriavky, iní sa s nechuťou odvrátia. Líšia sa však aj pohľady na samotnú tematiku. Vianočné filmy sa v priebehu rokov menia na nepoznanie. Táto kategória sa v poslednej dobe naozaj ťažko definuje.

Na druhej strane za to môže prirodzený vývoj trhu a akási otrávenosť verejnosti z klasického vianočného klišé. Aj keď sa niektorí dokážu na Tri oriešky pre Popolušku a Perinbabu pozerať donekonečna, nie každého to baví a radšej sa obráti na streamovacie služby, kde nájde žiadaný audiovizuálny obsah, napríklad aj spomínanú Popolušku. Niektoré filmy sa dokonca stali vianočnými len kvôli strategickému zaradeniu do distribúcie počas sviatkov, teda kvôli rozhodnutiu dramaturgov.

Minulý rok sa však spustila naozaj zaujímavá diskusia. Spoločnosť 20th Century Fox sa rozhodla pustiť do sveta kampaň, ktorá tvrdí, že Smrtonosná pasca (Die Hard, r. John McTiernan, 1988) je najlepší vianočný film.

Musím sa priznať, keby som si mal vybrať zo všetkých vianočných filmov vysielaných počas sviatkov v televízii, určite by som siahol najradšej po tomto. Aj keď ma kult viacnásobného pozerania filmov obišiel, pri tomto by som to oželel. Ale prečo si Smrtonosnú pascu pozriem každé Vianoce? Je to vôbec vianočný film?

Je! Je na to naozaj mnoho dôvodov. Už len samotný fakt, že sa celá snímka odohráva počas klasického vianočného večierka v kancelárii vyvoláva atmosféru. Dotvárajú ju, samozrejme, skvelé citáty Brucea Willisa a Alana Rickmana, či viacero vianočných piesní. O tom niet pochýb. Myslím, že posolstvo celého filmu dopĺňa tematika a ideovo sa prelína s obsahom. Veď koniec koncov vo finále „daruje“ hlavný aktér John (Willis) antagonistovi Hansovi (Rickman) zbraň.

No možno to celé nie je ani o tom, čo je a čo nie je vianočný film. Aj keď prítomnosť sviatočnej nálady začína niekedy na začiatku novembra a končí v strede januára, jej vnímanie od reklám až po vianočný obsah medzi nami osciluje skôr v negatívnych konotáciách. Preto sa obzeráme po obsahu nie priamo vianočnom, ale skôr príbuznému našim emóciám, ktoré si so sviatkami spájame (alebo aj nie).

Možno žijem v bubline, preto nechcem generalizovať, no streamovacie služby nám už nedávkujú obsah podľa toho, aké je ročné obdobie. Zakladajú svoje dramaturgické koncepty na konkrétnych dátach, ktoré vyhodnocuje algoritmus a ponúknu obsah, ktorý naozaj človek žiada. A tak sa môže stať, že po večeri plnej kapra či vianočnej kapustnice jednoducho celá rodina zasadne k seriálu The Witcher (2019). Už som napríklad naučil svojich rodičov používať slovo binge-watching, čo je neprestajné sledovanie napríklad seriálu – jednej časti za druhou, neraz aj na úkor spánku. Moji rodičia si neozrejmili len toto slovo, ale zároveň stali sa obeťou tohto trendu.

Nemyslím si však, že obeť je správny výraz. Odrazu sa ľudia, ktorým bolo ťažké vysvetliť, prečo je film lepší v pôvodnom znení s titulkami ako s českým dabingom, prípadne prečo by si mali pozrieť kvalitný obsah namiesto gýčového vianočného filmu, pozerajú na seriály ocenené Zlatým glóbusom alebo Emmy? Prečo zabraňovať prirodzenému vývoju? Najmä, keď je dnes množstvo obsahu, ktorému sme vystavení a úloha dramaturgie už nespočíva len v plánovaní programu, ktorý by nás mohol zaujať podľa osobnej preferencie dramaturga, ale primárne v zostavení obsahu, ktoré je založené na konkrétnych dátach miliónov uživateľov.

Tieto dáta zasahujú vo veľkej miere do nášho každodenného života. Je tak možné, že vianočné filmy budú závisieť od nášho záujmu o filmy, a teda tomu bude následne prispôsobená dramaturgia. Veď kto najlepšie vie, čo chceme cez sviatky vidieť, než my sami?