ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Pavlína Fichta Čierna je význámná súčasná vizuálna umelkyňa, ktorej diela sú súčasťou zbierok umenia Slovenskej národnej galérie, Museu d’Art Contemporani de Barcelona či Museum of Contemporary Art Tokyo. Najdôležitejším vyjadrovacím prostriedkom pre jej tvorbu je video a film. Témy, ktoré si vyberá, majú ambíciu búrať naše stereotypné zmýšľanie a otvárať diskusiu u divákov a diváčok. Jej dielo Moje nanostroje alebo tajné pravidlá o povahe súkromných úvah je aktuálne súčasťou prehliadky pohyblivých obrazov Iné vízie SK.

LCH: Vaše dielo Moje nanostroje alebo tajné pravidlá o povahe súkromných úvah, ktoré vzniklo v roku 2017, odkazuje na kyberfeminizmus. Ako ste sa dostali k tejto téme a čím vás zaujala predstava človeka ako organizmu zapojeného do technológie?

PFČ: Video vzniklo pre výstavu Kozmikomix (Tranzit, 2017), na ktorú ma prizvala teoretička umenia Lucia Gregorová Stach. Mojím počiatočným východiskom bolo (ženské) telo ako planéta, ako územie, ktoré môžeme skúmať z rozličných, aj teoretických perspektív. Pohrávala som sa s možnosťami pozícií, vzťahov, modelácie makro a mikro pohľadov, posúvala som sa v úvahách ďalej. Inšpirovali ma tiež nové poznatky a ich aplikácie vo svete molekulárnych vied a biotechnológií. Naznačujem premenlivý hybrid organizmu a stroja. Komunikáciu ako princíp som chcela posunúť do intímneho priestoru tela, respektíve do tu nedefinovaného medzipriestoru medzi ľudským telom a telom robota, ktoré sú však absolútne previazané. Spojenie pôsobí prirodzene, takže už nevyvstávajú otázky, či je toto spojenie chcené alebo vynútené, a ak áno, tak čím. Otázka o užitočnosti takéhoto spojenia by bola už úplne anachronická.

Príbuzná problematika sčasti prekračuje aj do môjho videa Náuka o tele (2018), kde sa zameriavam na obmedzenia a nestálosť fyzického tela, no celkom iným spôsobom skúmam hranice jeho „správneho nastavenia“ či „správneho  používania“. Ide o obraz stresovaného tela, rezonuje téma bolesti a manipulácie. Tentoraz neodkazuje, ale priamo nás zavedie na konkrétne miesto, v ktorom sa mierne ironicky redefinuje pravda o fungovaní organizmu. Chcela som, aby odložené, kontroverzne manipulované ľudské telo vyvolalo v publiku naliehavosť reálne cítiť, vidieť, zažívať – mať kontrolu nad svojím životom.

LCH: Tento film, ale aj mnohé iné vaše diela, sa venujú otázke vlastnej identity. Zaujímalo by ma, čo pre vás predstavuje identita a sebapoznanie.

PFČ: Otázky identity sú podľa môjho názoru dosť komplikované. Každý z nás je zložený z mnohých identít, ktoré vo výsledku modelujú absolútne jedinečného človeka s jedinečným vnímaním, s vnútorným svetom, na ktorom sa jeho jednotlivé príslušnosti podpisujú. Som pochybujúca a kritická, neprestávam si klásť existenciálne otázky a moja vlastná identita sa neustále pretvára práve sebapoznávaním, ktoré je, samozrejme, veľmi potrebné, ale o ktoré niekedy vlastne vôbec nestojím – konfrontáciou s novými komplikovanými životnými situáciami spoznávam svoje nové limity, často som sklamaná a vytriezviem z ideálov. Na druhej strane, práve najťažšie skúšky odkrývajú aj náš potenciál. A odpoviem vám i z hľadiska, s ktorým ste tu možno nepočítali: dnes som sekundárne traumatizovaná, no bojovníčka, nahnevaná na každé spochybňovanie iných identít. Hnevám sa na štátnu politiku a ľudskoprávne nedostatky v legislatíve namierené voči inakosti, na to, že kde by mala v spoločnosti nastať inklúzia, nedopracovali sme sa ani k integrácii, hnevám sa na trestuhodnú nekorektnosť vyjadrovania vo sfére verejných politík a tiež na neporozumenie väčšinovej spoločnosti voči ľuďom, ktorí nechcú nič iné len začať žiť svoj život. Na moje súčasné angažované aktivity môžem plným právom „prilepiť nálepku“ feministické. Tiež by som rada zdôraznila, že som si vedomá, že neexistuje len jedno hľadisko…

LCH: Téma feminizmu a feminity je neodmysliteľnou súčasťou vašej tvorby. Ako sa nálada v spoločnosti ohľadom týchto tém na Slovensku mení z vášho pohľadu – od čias, keď ste tieto témy začali otvárať? 

PFČ: Na úvod treba asi povedať, že väčšina ľudí v našom prostredí si význam dosahu feministického hnutia neuvedomuje a vníma ho skôr pejoratívne, hoci všetci vedno využívame jeho výdobytky. Tieto otázky boli vynechané či obchádzané vo vzdelávaní, neexistuje tu takmer žiaden celoplošný „rozumný rozhovor“. Môžem to tvrdiť i na základe rozhovorov s mojimi najmladšími študentkami a študentami, ktorí sú často celkom nepoučení. Neviem v tejto chvíli zhodnotiť štatistiky, ale ak môžeme brať stav legislatívy ako objektívny nález súvisiaci so stavom spoločnosti, v slovenskej spoločnosti ako takej nenastala žiadna veľká zmena. Naopak, v niektorých smeroch je to hrozivé (pozri súčasná prax a pejoratívna rétorika viacerých politických strán namierená napríklad voči inakosti alebo zneužívaný diskurz o interrupciách riadiaci sa záujmami politických strán). Na druhej strane, mohla by som sa posnažiť aj o pozitívnejší pohľad. So zmenou paradigiem v posledných desaťročiach od angažovanej spolupráce smerom k zainteresovanej starostlivosti zároveň môžeme konštatovať, že spoločnosť scitlivieva, a že predsa len sa u nás do celospoločenskej situácie podarilo vnoriť niekoľko podstatných zmien… len ja ich, bohužiaľ, akosi „cez slzy“ nevidím a nechcem vidieť, keďže sa deje stále toľko neprávosti.

LCH: Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre vašu tvorbu?

PFČ: Nie je pre mňa ťažké nachádzať inšpiráciu, ak žijem uprostred tohto sveta. Naopak, skôr redukujem, čomu sa budem a čomu sa už nebudem venovať. Tento kľúč sa mení. Tiež zohráva rolu to, že som determinovaný človek. No dnes, keď „homo sapiens zlyháva“, myslím si rovnako, ako to nedávno výborne vyjadrila Lucia Gregorová Stach vo svojej prednáške na festivale JAMA v Banskej Štiavnici, a napokon v súlade s apokalyptickými víziami, ktoré na nás doliehajú, je potrebné sa zamerať len na to, čo je naliehavé a akútne. Skutočne pociťujem nutnosť premýšľať o tom, kde sa dnes nachádzame, a som presvedčená, že súčasné umenie má byť možno až synonymom tejto situácie. Keďže gro mojich prác má svoj stred v angažovanosti v rozličných sociálnych otázkach, odpoveď na vašu otázku by mohla byť i stručná – všade, tu, uprostred nás.

LCH: Aké technológie najčastejšie využívate pri tvorbe?

PFČ: Súčasné technológie, ktoré logicky nadväzujú na ideu diela. No neviažem sa na konkrétnu technológiu. V súčasnosti využívam video, experimentálne prístupy podporované 3D technológiami a animačnými možnosťami. Bez ohľadu na počet hodín klikania v nejakom programe dôležitá je zmysluplnosť výsledku. Neuzatváram ani svoju líniu diel založených na interaktivite, priebežne sa o takýchto projektoch zhováram s Jurajom Horákom, s ktorým spolupracujem už od roku 2000. V poslednom čase sa vo mne prebudil opäť veľký nepokoj, chcem po sebe zanechať nejakú hmatateľnejšiu stopu (smiech): ak by som na to mala podmienky a dispozíciu, rada by som vytvárala komplexnejšie priestorové diela.

LCH: Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že práve video art a performance je spôsob, ktorým sa chcete umelecky vyjadrovať?

PFČ: V tomto bode u mňa, samozrejme, spočiatku zohrali rolu 90. roky, dostupná možnosť monumentalizácie pohyblivého obrazu. Video sa najskôr stalo súčasťou mojich priestorových inštalácií. Pri výstave Na čo nemyslíš, nie je (1997) som veľmi dôkladne premyslela celý priestor galérie Vojtecha Löfflera v Košiciach, no napokon najviac rezonovalo práve video s rovnomenným názvom a toto video začalo žiť svoj samostatný život. Najskôr som chcela istý herecký výkon od iných, no onedlho som sa aj sama postavila pred kameru; v relatívne nedávno vytvorených performanciách som sa na podporu svojej idey zavesila z paneláku alebo ponad priepasť: okrem toho, čo som chcela vyjadriť, som i niečo nezameniteľné prekonala a zažívala, čo ostalo súčasťou diela.

LCH: Koho sa snažíte oslovovať svojou tvorbou?

PFČ: To je pre mňa vlastne ťažká otázka. Ak by som si vytýčila presnú cieľovú skupinu, iste by ma to obmedzilo. Podsúvalo by mi to riešenia, ktoré by mali konkrétne skupiny ľudí zaujať. Vo všeobecnosti môžem povedať, že v poslednej dobe mierim do svedomia ľudí, ktorí s ľahkosťou rozhodujú o osudoch iných ľudí bez toho, aby sa vôbec zamysleli, aký to má dosah, pričom danej problematike často vôbec nerozumejú. Snažím sa, aby boli moje diela súčasťou akýchsi apelov k jednotlivým témam, ktoré spoločnosť nevie alebo nechce riešiť, prípadne ich rieši nesprávne, alebo ktoré sú mimo hlavného prúdu, mimo zorného poľa väčšinovej spoločnosti. Myslím si, že aj keď moje produkcie nie sú mega veľké, podporia povedomie a prispejú k scitlivovaniu spoločnosti k spomínaným problematickým uzlom.

LCH: Témy, ktoré otvárate, sú stále v našej spoločnosti tabuizované. Stretávate sa kôli vašej práci aj s nenávistnými reakciami?

PFČ: Nie, zažila som skôr reakcie, ktoré boli pre mňa v niečom významné. Pri jednom z mojich prvých projektov, kde som uviedla diela s pre mňa dnes typickým kvázidokumentárnym charakterom, mi v knihe návštev kolega-umelec veľkými písmenami odkázal, nech s tým idem niekde inde a nie do galérie, že to tam nepatrí. Nebolo to vulgárne, len málo citlivé. Ja som bola o svojom prístupe akosi presvedčená, boli to moje autentické postupy a silná spolupatričnosť a súznenie s ľuďmi. A tu treba povedať, že až potom sa konala jedna z historicky najvýznamnejších medzinárodných prehliadok umenia Dokumenta 11, kde Okwui Enwezor obrátil pozornosť na ľudské príbehy a sociálnu perifériu a dokumentárny charakter diel postavil na piedestál, čo odštartovalo zmenu paradigmy v umení.

V roku 2006 som v MOT v Tokyu v rámci svojej prednášky premietala video Rekonštrukcia (2005) a pre prítomných to bol šok, neboli zvyknutí na takú priamu výpoveď a pomenovanie vecí, priečilo sa to ich tradícii, podľa ktorej sa rodinné problémy a ťaživé sociálne otázky neriešia na verejnosti. Veľa sme potom o týchto prístupoch diskutovali.

A potom, raz sa ma jedna významná teoretička umenia – pri pozeraní na moje videá – s plnou vážnosťou a dá sa povedať aj so zhrozením opýtala, pretože si zrazu možno uvedomila, za akých podmienok som niekedy svoje diela realizovala, prečo to vlastne robím. Ale myslím, že to bola dobrá otázka, nútila ma hľadať a generovať správnu odpoveď v súlade s mojím myslením, cítením a životnými hodnotami a stretávala som sa potom ešte s podobnými otázkami často. Išlo o diela, ktoré mapovali problémy ľudí na okraji spoločnosti, alebo diela, kde som v roli outsidera.

LCH: Súčasťou vašej práce je aj pedagogická činnosť. Sú súčasní študenti umeleckých odborov v niečom odlišní, keď to porovnáte s obdobím, keď ste sama boli študentkou?

PFČ: Určite vo viacerých aspektoch áno. Nie sú deformovaní ideologickým tlakom, ktorý bol vyvíjaný na mladých ľudí v dobe socializmu, dokonca si to ani nevedia predstaviť. Nepestujú bohémstvo, hľadajú a uznávajú iné hodnoty. Tvoria komunity, ktoré držia spolu, podporujú sa. Mnohí sú nomádi, výskumníci, ktorí majú trpezlivosť, nemusia mať vytrvalý pocit, že sa im stráca i tak neistá pôda pod nohami, ako sme mali my, pretože nebola tak rozvinutá podpora nekomerčných umeleckých aktivít, ako funguje dnes. My sme si museli byť najmä sami sebe oporou. A čo sa mi javí ako vzácne, mnohí sú dobrovoľne aktívni v kultúrnej a sociálnej oblasti. Veľa ráz som pomyslela na to, ako rada by som vyrastala aspoň o jedno desaťročie neskôr – práve pre tú generačnú zmenu. Mňa osobne nesmierne otravovali – v 80. rokoch už úplne vyprázdnené –  rétoriky a praktiky zaobchádzania s mládežou v dobe socializmu, stratili sme tým zbytočne veľa času.

LCH: Pripravujete nové projekty, na ktoré sa môžeme tešiť v blízkej dobe?

PFČ: Áno, samozrejme, pracujem na novom projekte, týka sa rozmanitosti ľudských identít a mal by sprítomňovať a legitimizovať rozličné autonómne spôsoby ľudskej existencie. Chcem ich vyzdvihnúť a dať do spojitosti s univerzálnymi humánnymi hodnotami. Aktuálne filozofické otázky nás navigujú nahliadať na svet „neantropocentrickými očami“, aby sme si uvedomili mimoľudský obsah toho, čo sa okolo nás deje a čo ovplyvňujeme. Vzhľadom na katastrofický stav a globálne ohrozenia nás nabádajú prestať sa zaoberať svetom len zo sebastrednej ľudskej perspektívy. V tomto bode si však veľmi silno uvedomujem, že nie všetky otázky ľudskej existencie boli vyčerpané, a najmä pochopené a akceptované.

Projekt INÉ VÍZIE SK podporili: