Povedať nie, ja nesúhlasím, ja odmietam, nemáš pravdu,

etiam si omnes — ego non — to sú slová, ktoré definujú našu individualitu, dávajú nám slobodu, posilňujú našu toleranciu, rozširujú naše perspektívy, pútajú našu pozornosť, dodávajú energiu nášmu rozvoju, uskutočňujú naše demokracie a dodávajú nádej a odvahu všetkým prenasledovaným ľuďom. Galileo a Darwin; Mandela, Havel, a Liu Xiaobo; Rosa Parks a Natan Sharansky — toto je typ ľudí, ktorí nesúlasia.

(Bret Stephens – Zomierajúce umenie nesúhlasiť)

„Obrazy nemôžu hovoriť nie“, tvrdí titulok kanonickej štúdie Sola Wortha. Ale „prečo?“, láka nás nesúhlasiť, keďže tak nejako samozrejme cítime, že ak nie celé, tak dôležitá časť vizuálneho umenia, s filmom na čele, si kladie ako prioritu nesúhlas. „Nie“ tradícii, „nie“ šovinizmu, „nie“ rasizmu, „nie“ príbehu, „nie“ lacnej zábave či „nie“ nude. Worth to samozrejme semioticky zdôvodňuje a keby skúmal súčasnú slovenskú kinematografiu, asi by povedal, že napr. záber na Maštalíra sekajúceho prst svojmu kumpánovi nehovorí o tom, že Adam z filmu Čiara nie je členom rady Audiovizuálneho fondu a keby sme nevideli kontext viacerých po sebe idúcich záberov, z jedného obrazu by sme nezistili ani to, že hlavná hrdinka filmu Špina nezviedla svojho učiteľa sama. Skrátka obraz sám o sebe je pozitívnou hodnotou, ukazuje to, čo na ňom je a nie to čo na ňom nie je.

Dôležitejšie sa mi však zdá, že film pracuje so špecifickým druhom obrazu, a to je obraz v kontexte. Film tvorí vždy sled obrazov a podstatou tohto sledu je práve priestor medzi dvomi je, ktorým je veľmi často ono nie. Či už sa dozvieme zo spojenia dvoch vizuálnych obrazov, že žena nie je v sprche sama (Psycho) alebo že film nemá príbeh (experimentálny fim) alebo že zobrazený nacista nie je šťastný človek (Svet podľa Daliborka a mnohe iné). Filmy sa poväčšinou dokonca nakrúcajú preto, že niekto z niečím nesúhlasí, či už je to nesúhlas dokumentaristu s nejakým sociálnym úkazom alebo nesúhlas režiséra zo stavom súčasnej slovenskej komédie. Filmári sú skrátka zvyknutí, že musia nesúhlasiť. Z princípu.

To, ako filmárovo „nie“ zarezonuje v spoločnosti, akú vyvolá reakciu a či vôbec nejakú vyvolá, záleží od jeho schopnosti viesť diskusiu. „Áno, nesúhlasíme neustále. Ale to, čo robí náš nesúhlas toxickým je, že sa odmietame pozrieť svojim oponentom do očí alebo sa pokúsiť vidieť veci tak, ako by ich mohli vidieť oni, alebo nájsť nejakú spoločnú pôdu,“ upozorňuje Breth Stephens vo svojej prednáške s názvom Zomierajúce umenie nesúhlasiť, od ktorej sa odrazili organizátori tohtoročného Vienna Shorts festivalu pri výbere svojej témy. Vienna Shorts je tento mesiac hlavným partnerom Kinečka, a preto budeme aj my v najbližších dňoch a týždňoch so všeličím nesúhlasiť (ostatne, nebude to až taká veľká zmena). Upozorňujeme vás vopred, aby ste to náhodou nebrali osobne. Robíme to jednak preto, že sme filmový portál, a tak z podstaty filmu hovoríme „nie“, ale tiež preto, aby sme sa spolu precvičili v upadajúcom umení diskusie. Aj preto vám ponúkneme v exkluzívnej online premiére (22. júna – iba deň po slávnostnej premiére na Art Film Feste) film Okupácia 68, v ktorom sa 5 európskych režisérov pozrie na traumatizujúcu udalosť v našich dejinách očami tých druhých, prostredníctvom osobných príbehov vojakov okupantských vojsk.

(ilustračný obrázok: freska Raffaella Sanzia zobrazujúca Sokrata a Platóna v diskusii)