V rozkrývaní tejto na prvý pohľad len ťažko uchopiteľnej štruktúry pokračuje aj jeho nová snímka Také krásne šaty (In Fabric). Tichá, plíživá expanzia Stricklandovej schopnosti vytvárať referenčne bohatý a zároveň pôžitkársky nadreálny svet, ktorý ale vlastne vôbec nie je vzdialený tomu nášmu. Nachádza v ňom svoje východiskové tematické body. Ako sa šaty stávajú výstižným symbolom, zastupujúcim hneď viacero prvkov nielen Stricklandovej novinky, ale aj celej jeho filmografie?

Interaktívne múzeum euro-hororu

Strickland už od svojho debutu Katalin Varga (2009) používa žáner hororu, mysteriózneho filmu aj subžánru folk hororu, teda najmä európske podoby a transformácie žánrov zo 60. a 70. rokov, ako priestor nielen pre vizuálne a formálne experimentovanie, ale aj vytváranie alegórií, široko otvorených diváckym interpretáciám.

Stačí si aspoň letmo spomenúť na jeho snímku z roku 2012 Berberian Sound Studio. Metafilm používajúci prvky talianskeho žánru giallo v  klaustrofobickom a rozprávačsky sa rozpíjajúcom príbehu, ktorý sa priamo dotýka výroby jedného z kľúčových prvkov giallo filmu – zvuku a hudby. Práca, myseľ aj život jedného špecialistu na zvukové efekty sa tu zlieva so žánrom, na ktorého účinnosti aktívne pracuje, miznú hranice medzi žánrom a životom, snom a realitou, fikciou a skutočnosťou, ktoré sú vo finále vždy skôr pomyselné, rovnako ako hranica medzi „druhoradým“ giallom a umeleckým filmom.

Podobnú skúsenosť sprostredkúva aj o dva roky mladší „erotický horor“ Duke of Burgundy. Voľne nadväzuje na španielsku a francúzsku vlnu sexploatačných filmov, najmä na snímky s vampírsko-lesbickou tematikou, ktoré sú dnes interpretované aj ako alegórie ženskej emancipácie (najmä v súvislosti s frankistickým režimom v dobovom Španielsku) a daný interpretačný smer môžeme aplikovať aj na Stricklandovu snímku. V Duke of Burgundy Strickland opäť detailne dbá na štylistické kvality snímky a referenčnú bohatosť. V jemne ópiovom, delirickom opare jeho práce s naráciou aj štylistickými prostriedkami si nemožno nespomenúť na kultovú snímku európskeho hororu 70. rokov Harryho Kümela Dcéry temnoty (Les Lèvres rouges, 1971). A línia Takých krásnych šiat nás opäť privádza na staronové územie, ktoré nie je subžánrom, ale skôr rozprávačským a produkčným trendom.

Kam vedú nite Krásnych šiat? 

Vo svojej novinke, a vlastne aj ďalšom retro-projekte Sprievodca zlom (The Field Guide to Evil, 2018), do ktorého sa zapojil ako jeden z kolektívu autorov, oživuje trend rozvinutý najmä v britskom (a talianskom) horore 70. rokov. Je ním forma poviedkového hororu, zostavená z jednotlivých príbehov, ktoré spolu na základe spoločnej postavy, udalosti alebo motívu viac či menej súvisia, ale zároveň ani súvisieť vôbec nemusia, môžu byť úplne autonómne.

Daný trend môžeme poznať aj zo špeciálnych čarodejníckych dielov (Treehouse of Horror) seriálu Simpsonovci. Najznámejšími filmami poviedkových hororov sú britské snímky natočené ako ponášky na gotický štýl štúdia Hammer Films (Tales of Terror, Tales That Witness Madness, The House That Dripped Blood), ironické variácie hororových subžánrov (The Monster Club, The Uncanny, Creepshow a Tales from the Crypt) alebo talianske variácie spomenutej „britskej gotiky“ (Black Sabbath).

Mysteriózny, ironický, aj osobný

Dvojica príbehov je v Stricklandovom filme prepojená motívom zakliatych šiat. Mysterióznosť a hororovosť sa prepája s úsmevnou, ironickou bizarnosťou nápadu a tým aj dávkou sebareflexie. Ako inak vnímať obsadenie šiat do úlohy hlavného „monštra“, presahujúceho bábiky (Child´s Play), aj piknikové košíky (Basket Case) a iné kabinetné kuriozity predošlých dekád.

Estetika Takých krásnych šiat je v prvom rade zľahka experimentálne retro. Prevádza nás mestom a dvoma domovmi, kam sú vsadené prvky, na ktorých pomenovanie najviac sedí termín Marka Fishera „eerie“ (znepokojivé). Dominuje im najmä znepokojivý módny obchod, presýtený gotickým pátosom, pripomínajúcim štýl už spomínaných produkcií Hammer Films. Nepokoj sa tu prekrýva rovnomerne s ironickým pobavením. Práve tento mix atmosfér je všitý priamo do šiat.

Dôležitým pilierom filmu je, že putovná cesta po vlnivej trajektórii šiat nás neoboznamuje len s alúziami, precízne vystavanou atmosférou, výstavbou mizanscény, rámovaním, svietením a pohybov kamery, ale aj ubíjajúcou každodennosťou života postáv. Zo šiat sa stáva entita, ktorá nám otvára najmä priestor osobných problémov ľudí obývajúcich znepokojivý svet, premieňajúci sa pod všetkými nánosmi žánrovej extravagancie na veľmi civilný a povedomý. Nejde tu iba o problém konzumerizmu, najčastejšie spomínaný v recenziách na film a najužšie zošitý s motívom šiat ako spotrebnej komodity.

Hlavná postava prvej „poviedky“ je Sheila, žena žijúca osamelý život so svojím synom z rozpadnutého manželstva. Snaží sa nájsť si nového partnera, čo ju vedie k sérii schôdzok, počas ktorých často znižuje svoje nároky na až sebaponižujúce minimum. Jej príbeh s veľkou dávkou porozumenia neotvára tému samoty, ale aj líniu jej syna a jeho neschopnosť akosi „dospieť“ a samostatne sa o seba postarať, namiesto čoho sa púšťa do pozvoľných milostných eskapád so staršími ženami priamo v matkinom dome.

V druhom príbehu nás šaty zoznamujú so životom znudeného, v stereotype uviaznutého páru, ktorý sa chystá na svoju svadbu. Do ich každodennej rutiny sa šaty dostanú tiež ako narážka a možné riešenie ich osobných problémov, potenciálne nabúranie stereotypu a zaujímavý odev na svadobný obrad.

Stricklandovmu novému filmu môžeme vyčítať istú disproporciu v rozprávaní, kde väčšinu dĺžky filmu zaberá prvý príbeh a druhý je skôr apendixom a výsledný celok pôsobí nevyvážene a citeľná môže byť strata tempa, ale v kontexte vrstevnatosti filmu ide skôr o drobné kozmetické poznámky. Vyššie načrtnuté okruhy žánrového záberu, práce s fikčným svetom referujúcim k univerzálnym súčasným problémom sú divácky aj teoreticky oveľa plodnejšie, konštruktívnejšie a relevantnejšie do diskusie.

Vďaka citu, s ktorým Strickland vykresľuje životy postáv a roztvára problémy samoty, starnutia, alebo aj vzťahovej krízy, či mdlého stereotypu. Svojím prirodzením preklenutím do roviny komorných mikrodrám presahujú hororové „nerdenie“. Oba príbehy sú nie znásobením, ale variovaním. V rámci Stricklandovej tvorby doťahujú cítenie typické pre autorský film a „artovosť“ tak neostáva uzamknutá iba v rovine estetickej rozkoše. Zo snímky nie je fetišistická hračka. Aj z fetišizmu, spojeného najmä s formálnou stránkou filmu a mizanscénou, je obratom jeden z najdôležitejších motívov snímky. Stelesňujú samotné šaty, koncentrujúce vo svojej textílii a strihu excentrickú estetiku európskeho hororu, z ktorého Strickland primárne vychádza a nachádza preň veľmi aktuálne využitie, čím nadväzuje aj na širšie dianie v súčasnom horore.

Aktuálny mix starosvetského s moderným

Funkčnosť Stricklandovej novej snímky (aj tých predošlých) je ukazovateľom celkového stavu súčasného európskeho hororu. Ten v posledných desiatich rokoch plnohodnotne a sebavedomo oživuje svoj okrajový umelecký potenciál z minulého milénia. Také krásne šaty a predchádzajúce Stricklandove filmy sú výrazným článkom línie, ktorú spoluvytvárajú filmografie režisérskej dvojky Heléne Cattet a Bruna Forzaniho (Amer, Podivná farba sĺz tvojho tela, Nechajte mŕtvoly slniť sa), debut Julie Ducurnau RAW, filmy Bena Wheatleyho (Pole v Anglicku, Kill List), alebo snímka amerického režiséra Ariho Astera Slnovrat, ktorá výrazne nadväzuje práve na európsku, resp. britskú tradíciu žánru folk hororu v opäť európskom prostredí švédskeho vidieka.

Vzorka zostavená z týchto snímok ukazuje súčasný horor ako vitálny subjekt záujmu umeleckej kinematografie a autorských prístupov, ako podnetný priestor znovuobjavovania a alegorického povstávania z popola. Prepojenie starosvetskosti s modernosťou môže vo výsledku priniesť pútavú estetiku a formálne hry, ale aj snímky, ktoré sú komentármi našich životov prichytených v zraniteľných pozíciách s obnaženými slabinami. A to bez štipky exploatácie. Dôkazom môže byť sledovanie rozkladu vzťahu v snímke Slnovrat alebo práve životy postáv v Takých krásnych šatách.