Mená Bárbara Wagner a Benjamin de Burca sú v katalógoch áčkových festivalov často skloňované. Pri príležitosti premietania ich krátkeho filmu Rise (2018) na Slávnosti krátkeho filmu v decembri 2021 sme hovorili o tendenciách a postupoch ich tvorby, v ktorej sa často spájajú mnohé žánre.

SG: Medzi kľúčovými témami vašich diel sa objavujú sloboda, identita, kultúrne dedičstvo a jeho vyjadrenie. Vo svojej tvorbe dávate hlas marginalizovaným skupinám a menšinám. Randell Adjei to vo filme Rise veľmi pekne vyjadril, keď hovorí, že náš jazyk je náš najsilnejší sval. K tomuto jazyku však pridávate náležité (filmové) médium a teda schopnosť osloviť masy, divákov po celom svete. Ako nachádzate rovnováhu autorských a tvorivých vízií nielen medzi vami a protagonistami, ale aj medzi vami dvoma?

BB, BW: Film Rise si kladie za cieľ dekonštruovať štandardnú prax kategorizácie spoločnosti, obchádzať predstavy o triede a zaujať centrálnosť. V Kanade sú si títo mladí umelci, prevažne afro-karibského pôvodu, rovní s každým, ako je nariadené v pozemkovom uznaní, ktoré stanovuje, že každý žije na pozemkoch vypožičaných od pôvodných národov obývajúcich dané oblasti. To vyžaduje úplnú rovnosť všetkých, bez ohľadu na pozostatky postkoloniálnych postojov, ktoré sa snažili rozdeľovať a vyčleňovať populáciu na základe triedy a rasy.

Našim cieľom v spolupráci s umelcami je prirodzene a predovšetkým úprimnosť, dialóg a túžba učiť sa od tých, s ktorými pracujeme. Je dôležité jasne si stanoviť, čo chceme robiť a kde si predstavujeme alebo želáme výsledok prezentovať. Z našich skúseností vyplýva, že každý, kto sa venuje danej umeleckej praxi, je často otvorený aplikovať svoju umeleckú formu na iné médiá (v tomto prípade film) cez optiku umeleckého experimentu. To rozširuje platformu ich viditeľnosti, ale nedefinuje ju.

V našej praxi máme tendenciu vyhýbať sa konceptu „dávania hlasu“ a skôr uznávame, že umelci, s ktorými pracujeme, majú svoje vlastné etablované platformy, pomocou ktorých často vedia osloviť tisíce ľudí. Napríklad Randell Adjei je prvým nositeľom ceny za poéziu v Ontáriu. Jeho pozícia nie je okrajová, ani z hľadiska viditeľnosti, ani z perspektívnosti. Mnohí umelci sú výborne zorientovaní v scéne hovoreného slova či hudobnej scéne v Toronte. Projekt „Rise“ vznikol z nocí hovoreného slova, podujatia, ktoré založil Randell, na ktorom sa často aktívne zúčastňujú dve až tri stovky mladých ľudí, takže nie je potrebné, aby sme im poskytovali reprezentáciu alebo dávali hlas.

Pochádzam z prostredia výtvarného umenia a Bárbara má korene v žurnalistike, učíme sa tiež jeden od druhého a dokážeme vidieť svet z rôznych perspektív, uplatňovanie nášho porozumenia a kreativity je na neustálom rozhraní medzi tým, čo zažívame (žurnalistický prístup) a tým, čo z toho túžime urobiť (umenie).

SG: Mohli by ste podrobnejšie vysvetliť postup vašej práce?

BB, BW: Hádame sa, kým si neuvedomíme, že sme na rovnakej vlne, a ak nie sme, potom skúsime inú formuláciu, aby sme sa na ňu dostali.

SG: Pohybujete sa na pomedzí tradície a populárnej kultúry. Akú vzdialenosť treba prekonať, aby ste našli ich priesečník?

BB, BW: To skutočne závisí od zamerania našej témy. Napríklad počas výskumu k filmu Rise sme identifikovali nespočetné množstvo historických a filozofických pozícií, ku ktorým sme mohli pristúpiť. Pri našom najnovšom filme One hundred steps (2021) sa naše záujmy stretávajú s africkou orálnou tradíciou „griotskej“ kultúry a k historickým otázkam pristupujeme prizmou kolonializmu. Rozdiel v týchto orálnych tradíciách je v tom, že pri komunite v Toronte sa nové koncepty stále tvoria, zatiaľ čo v Írsku sa piesne často riadia striktnou interpretáciou, pretože môžu byť staré až päťsto rokov. Kreatívny priesečník sa tu mohol prejaviť jedine v pokrokovom prístupe k interpretácii, ktorá je „pravdivá“ a novátorská, pokiaľ ide o umelecký prístup, a neznehodnocuje pôvodný zámer. To nie je prípad básnikov hnutia Rise, ktorí sa zaoberajú iným typom historickej zodpovednosti, ktorá sa nespája s formou. Vzdialenosť medzi priesečníkom v írskej tradičnej kultúre je teda oveľa väčšia.

Čo je však často zaujímavým ukazovateľom posunu medzi tradíciou a jej súčasným prejavom (populárnou kultúrou) je meniaca sa dynamika spoločnosti, ktorá ju produkuje. V tomto meradle sú hudba a tanec indikátory, pomocou ktorých vidíme prejavy spoločenských zmien v reálnom čase.

SG: Význam hudby, hovoreného slova, pohybu tela, spevu je výrazom motivácie, zmeny, odporu, ktorý sa kumuluje v podobe kolektívnej energie. Mohli sme to vidieť vo filme Swinguerra (2019) v podobe tanca Brega, tanca Krump, ktorý vznikol v Los Angeles v 90. rokoch, či v torontskom metre prostredníctvom hnutia RISE, kde sa ľudia stretávajú, rozprávajú a performujú. Čo si myslíte, aká hrubá môže byť hranica medzi tancom a politickým aktom?

BB: Myslím, že dobrým východiskovým bodom je vždy si uvedomiť, že neexistuje akt, ktorý by nevyvolával politické otázky, a príklady ako tanec alebo hovorené slovo pramenia najmä z rezistencie a potreby poraziť úzkosti vyvolané predsudkami. Niekedy sa tento odpor prejavuje v potrebe vytvoriť komunitu a identitu čeliac týmto prekážkam, ktoré projektujú politické alebo sociálne scenáre, v rámci ktorých sa vyčleňuje. To je rezistencia a politický akt.

SG: Angela Davis predstavuje víziu 21. storočia, kde sa už nebudú kopírovať hnutia založené na iniciatívach charizmatických lídrov – jednotlivcov. Čo potrebujeme, je začať vnímať hnutia ako schopné viesť (leaderful), nienaopak (leaderless), tvrdí, pričom poukazuje na zodpovednosť každého jednotlivca plne sa sústrediť na aktuálne dianie. Rise nemá hlavného protagonistu. Náš protagonista je hnutie, komunita, jedno telo jasnej vízie. Myslíte si, že toto je spôsob, akým sa zmeny v sociálnom systéme môžu realizovať a stabilizovať?

BB: Stopercentne súhlasím s Angelou Davis a mám pocit, že metodológia skupín ako Black Panthers je žiarivým príkladom kolektívneho prístupu vedenia. V mnohých ohľadoch som presvedčená, že naša ďalšia existencia na tejto planéte závisí od tohto prístupu, ak máme prekonať toxické systémy produkované slepým extrakčným globálnym kapitalizmom. Náš ďalší film sa pokúsi priblížiť túto tému a sledovať tento priestor.

SG: Môžete bližšie vysvetliť koncept edutainment?

BB, BW: Edutainment je kombináciou „zábavy (entertainment)“ a „vzdelávania (education)“. Hoci je etymológia staršia a presne označuje to, čo slovo znamená, teda vzdelávanie formou zábavy, v prípade Rise ako edutainmentovej spoločnosti je názov inšpirovaný newyorským hip-hopovým umelcom, rapperom a filozofom Lawrencom „Krisom“ Parkerom, známym ako KRS1, ktorého album s Edutainment predstavuje šesť „exponátov“, ktoré hovoria o skúsenostiach a zo skúseností ľudí afrického pôvodu v Severnej Amerike.

SG: Používate všetky dostupné nástroje filmu, fikcie, dokumentu, performance, muzikálu a fotografie. Rise je v katalógoch zvyčajne klasifikovaný ako experimentálny dokument. Niektoré progresívne áčkové festivaly ako Viennale už odmietli klasifikovať filmy podľa týchto kategórií. Napokon, najvýraznejšie diela možno nájsť práve v prieniku všetkých možných prístupov a v hre s novými spojeniami. Ako ste pristupovali k estetickej forme počas procesu tvorby Rise? A myslíte si, že je potrebné udržiavať takéto klasifikácie?

BB, BW: Rozhodujúce je naučiť sa, čo ľudia robia, a identifikovať ich rozdiely, napríklad písať báseň, čítať ju, hovoriť o nej, viesť s ňou dialóg, premýšľať o nej, to sú rôzne formy, ktoré sme chceli preniesť do filmu Rise. Podkategórie záujmu o tieto rôzne spôsoby imaginácie tvorivého procesu viedli k základu možností na pozadí metra, ktoré je priechodom ako hrdlo, ktoré tlačí vzduch cez svoje veterné tunely.

Čo je pre nás dôležité pri tvorbe filmov v kontexte, v akom ich robíme, je prispôsobiť naše metódy tak, aby reprezentovali étos skupín, s ktorými pracujeme, a pokúsiť sa reprezentovať jasný obraz umeleckých foriem, ktoré produkujú. Nechceme vytvárať obraz, v ktorom by sa nemohli identifikovať. Pre Rise, samozvaný „bezpečný priestor“ a organizáciu orientovanú na inkluzívnosť, bolo životne dôležité, aby sme si tieto princípy osvojili a to nás postavilo pred úlohu nevystrihnúť žiadnu scénu ani člena skupiny, ktorí sa do filmu prihlásili a uistiť sa, že všetci majú podporu a cítia sa bezpečne, ako by to bolo v prípade noci hovoreného slova Rise.

Pokiaľ ide o klasifikácie, sú opodstatnené a my ako ľudské bytosti sa nimi riadime, napriek tomu, že je priateľnejšie, ak sú klasifikácie nevyhnutne porézne, pretože tak reprezentujú ozajstnú komplexitu v živote. Koniec koncov, a nemyslím to ako kritiku, ale keď festival odmietna kategorizácie, v tomto odmietaní je takisto kategorický.

SG: Vaše príbehy sa dokonale hodia k formátu krátkeho filmu. Distribúcia krátkych filmov však musí prekonávať oveľa väčšie ťažkosti ako distribúcia celovečerných filmov. Diváci krátkych filmov a festivaloví diváci sú stále úzkoprsí. Podarí sa nám niekedy osloviť múdre duše po celom svete?

BB: Keďže Bárbara a ja sa pohybujeme medzi svetom kinematografie a výtvarného umenia, máme výhodu, že v tomto smere zapájame rôzne publikum. Zaujímavá môže byť aj forma estetického zážitku, ktorú určujú fyzické rozdiely filmovej prezentácie a inštalovanej, nepretržite prebiehajúcej výstavy.

SG: S mojimi kolegyňami z Disco Sailing sme nedávno diskutovali o teórii, podľa ktorej by mal každý jednotlivec tancovať alebo performovať aspoň jednu minútu denne, kdekoľvek a za každých okolností. Aj vaša práca je poctou tomuto druhu každodenného výkonu. Čo by sa stalo, keby naozaj išlo o každodenné nariadenie? Myslíte si, že jedna minúta tanca nás môže priviesť k lepšiemu svetu?

BB: David Lynch je presvedčený, že ak by každý praktizoval transcendentálnu meditáciu, mohli by sme zmeniť svet, ukončiť hladomor, vojnu, chudobu a tak ďalej, ak to bol skutočne náš kolektívny zámer. Je neuveriteľné, čo dokážeme kolektívne prejaviť, keď sa spolu rozhodneme. Je to pravda. V mnohých ohľadoch už možno slušná časť planéty tancuje jednu minútu denne (príkladom je TikTok). Osobne si myslím, že minúta tanca (ale navrhujem aspoň hodinu) by určite priniesla posun správnym smerom. Jedno je isté, boli by sme šťastnejší a kolektívne šťastie je lepidlo, ktoré nás spája, a balzam, ktorý dokáže zahojiť naše najhlbšie rany.