V extrémne kolísavých teplotách (moje) telo/mozog/duch zvykne strácať pozornosť alebo všeobecný záujem. Týka sa to i filmov, preto sa v takomto neznesiteľnom čase obzerám po krátkej metráži. Moju (čiastočne náhodnú) selekciu spája leto, flákanie sa, oheň, more a ohýbanie reality. Pocit na pomedzí, ani tu, ani tam. Nikde. Stačí udržať otvorené oči, uši. Myslieť na prácu je zakázané. Rest your eyes and body. Press Play.

Modrá (Blue)
r. Apichatpong Weerasethakul FR, TH, 2018, 12 min.

Ako dieťa som si myslela, že nám sny do hlavy ktosi premieta a kurátoruje. Jenjira Ponpagas Winder, protagonistka filmov Strýko Búnmí a Láska z Khon Kaen, leží na posteli v exteriéri. Nad trupom spiacej ženy lietajú iskry. Predstavenie a samotnú J. P. Winder od ne/vedomia delí sklo, za ktorým sa automaticky premieňajú obrazové kulisy, sny. Z hrude jej blčia plamene.

Spánok je dominantnou témou Weerasethakulovej tvorby a sám hovorí, že je len rád, ak si na jeho filmoch v kine diváci/diváčky pospia a že filmy/príbehy sa pretvárajú v samotnom recipientovi/recipientke, ktorý tak participuje na diele. V 2018 uviedol v Roterdamskej galérií vizuálnu inštaláciu SLEEPCINEMAHOTEL. Návštevníkom*čkam umožnil prenocovať v spoločnom priestore, ktorý sprevádzala videoprojekcia a zvukové kulisy.
Mnohé Weerasethakulove filmy obsahujú dlhé zábery na spiace či zaspávajúce postavy. Napríklad protagonistov filmu Láska z Khon Kaen paralyzuje záhadná spavá choroba, v poslednej snímke Memoria sa hlavná hrdinka pohybuje medzi rôznymi stavmi ne/vedomia. Jessica trpí insomniou a prenasleduje ju nedefinovateľný zvuk. Zvukový inžinier Hernán jej ukáže, že ľudia ako on nikdy nesnívajú. Jednoducho prestanú existovať. Keď na nehybné telo sadajú muchy, je ako mŕtvola. Zaspí – umrie – prebudí sa.

„Odjakživa verím, že najlepšie kino máme sami v sebe. Žiadne iné nepotrebujeme; keď spíme, upravujeme a spracúvame svoje vlastné obrazy, svoje vlastné skúsenosti.“ (A. Weerasethakul, IFFR Big Talk)

Moja žiarivá koža (Mi piel, luminosa)
r. Nicolás Pereda, Lázaro Gabino Rodríguez, MX, CA, 2019, 40 min.

Film vznikol na objednávku Mexického ministerstva školstva a jeho iniciatívy na zlepšenie základných škôl. Osirelý študent Matias sa ocitol v karanténe po tom, ako ho vrátili americkí adoptívni rodičia, pretože stratil pigmentáciu kože. Záhadná choroba nezmenila len jeho farbu pokožky, spravila z neho typické „biele dieťa” a zásadne zmenila i jeho správanie. Spočiatku obyčajný dokumentárny film o školstve, plynule prechádza do dokufiktívneho magického realizmu. V obraze neprítomná, fyzicky absentujúca postava Matiasa zosobňuje zdroj mystifikácie, v ktorej sa premietajú bájky o rase a rituáloch. Po príchode experimentálneho spisovateľa Maria Bellatina ustupuje realita prostredia a sveta, v ktorom sa nachádza základná škola, do úzadia.

Atlantik (Atlantiques)
r. Mati Diop, FR, SN, 2019, 16 min.

Atlantický oceán. Na ohňom osvetlenej pláži dvadsaťročný Senegalčan Serigne vedie rozhovor so svojimi priateľmi. Túži vyplávať za lepším životom. Serigne sa po nebezpečnej ceste do Španielska, vrátil naspäť. „Ak musím zomrieť, tak zomriem. Vo vreckách nemám nič, len prach.” Dokumentárny film osciluje medzi sociálnym realizmom, poéziou v obrazoch a snom. „Rozprávame sa tu,” hovorí Serigne, „ale moja myseľ je inde.” Protagonista sa ocitá v pozícii ducha. Nelineárne časové rozprávanie odkrýva Serigneho smrť, Diop však mŕtveho kriesi zábermi v srdci majáku. Krátky film sa stal inšpiráciou pre režisérkin celovečerný debut. V 2019 zaň získala ocenenie Grand Prix v Cannes a aktuálne je dostupný na Netflixe.

Azúrové pobrežie (Du côté de la côté)
r. Agnès Varda, FR, 1958, 24 min.

Naratív od začiatku predostiera, že predmetom rozprávania nebude obyvateľstvo južného Francúzska, ale turisti*tky. Film vznikol na zákazku cestovnej kancelárie, a hoci nevynecháva informatívne štatistiky či historické údaje, je formálne vardovsky hravý. Dozvedáme sa, že najbežnejším názvom čohokoľvek na Azúrovom pobreží je Eden. Oslnivý raj na zemi, ktorého status režisérka postupne spochybňuje. Mužského rozprávača nahrádza žena a Eden je vykreslený akosi úzkostlivo, takmer bez prítomnosti človeka. Pláže, ruiny, stromy, zatvorené slnečníky či záhrady za ťažkými zamknutými bránami. Tie naznačujú pomyselnú bariéru medzi turistickým svetom a socio-politickou realitou v krajine.

Slová, planéty (Words, Planets)
r. Laida Lertxundi, US, ES, 2018, 11 min.

Lertxundi je španielska vizuálna umelkyňa, v jej filmografii dominuje krajina. Podľa samotnej režisérky tento krátky film využíva šesť princípov kompozície, ktoré definoval čínsky maliar Š’-tchao z 18. storočia. Lertxundi zdôrazňuje, že jej práca je kolektívny proces. Vo filme Slová, planéty kombinuje hru s materiálom, „ničí” filmový pás alebo ho necháva premietnuť na stenu v byte ako akúsi spomienku či záznam z dovolenky. Výtvarné kompozície prostredia s citom pre farbu nápadito ohraničujú texty R. D. Lainga a Lucy Lippard.

Na mubi sú dostupné i ďalšie krátke experimentálne snímky Laidy Lertxundi.

Nadja v Paríži (Nadja à Paris)
r. Eric Rohmer, FR, 1964, 13 min.

Nadja, Američanka s juhoslovanskými koreňmi, predstavuje svoj Paríž z pozície študentky, ktorá píše dizertačnú prácu o diele Marcela Prousta. Prechádza sa po St. Germain des Près, diskutuje s bohémami v preplnených kaviarňach na Montparnasse (v jednom zábere náhodou sedí mladý Jean-Pierre Léaud), pije s robotníkmi v Belleville. Nemá špecifický cieľ, túla sa mestom, ktorému venuje všetku pozornosť. Monológ napísala a nahovorila samotná protagonistka Nadja Tesich, ktorú Rohmer stretol, keď kráčala parížskou ulicou. Ako študentka literatúry sa neskôr vyprofilovala na filmárku, spisovateľku a politickú aktivistku.

Terminal norte
r. Lucrecia Martel, AR, 2021, 37 min.

Lucrecia Martel prichádza s krátkym pandemickým dielom, v ktorom zaznamenáva svoju partnerku, speváčku Julietu Laso. Film sa ako mubi premiéra nachádza v selekcii Brief Encounters, bude teda dostupný len na obmedzený čas. Hlavná predstaviteľka cestuje do Salty v severnej Argentíne kvôli koncertu, no ten je pre pandemickú situáciu zrušený. Skupina hudobníčok*kov sa však nezriekne plánov, v lesoch vystupujú pre seba samých. Tradičné speváčky a speváci, rapperka BYami či feministické noisové duo Las Whiskey – Martel poskytuje marginalizovaným účinkujúcim priestor. Terminal norte nepripomína žiadne doterajšie dielo režisérky. Formálna (ne)kvalita digitálnej ručnej kamery jej umožnila vzdať sa svojej typicky precíznej mizanscény a preskúmať iné roviny filmového jazyka a solidarity.

Cycling the Frame
r. Cynthia Beatt, DDR, 1988, 27 min.

Surrealistický dokument zachytáva mesto rozrezané na polovicu. V roku 1988, rok pred pádom berlínskeho múru, sa Tilda Swinton bicykluje „západnou krajinou” pretnutou betónovým múrom. Cynthia Beatt zaznamenáva prúd tiesnivých i bežných myšlienok hlavnej predstaviteľky. Cestuje cez polia, historické štvrte, popri jazerách či bytových komplexoch. Múr je neustále prítomný. Oddeľuje domy, krajinu, no hlavne ľudí. „Toto miesto je šialené” uzatvára Swinton. O viac ako 20 rokov neskôr otvára dvojica autoriek fascinujúcu cestu časom, vzniká tak snímka The Invisible Frame (2009). Rovnakou cestou sa vydávajú po stopách mesta, ktoré sa výrazne zmenilo, a túlavé myšlienky cyklistky sú podporené textami Roberta Louisa Stevensona, Williama Butlera Yeatsa a Anny Achmatovovej.