„A smrť je zlo – tak bohovia dali:
veď keby bola krásna,
tiež by umierali…“ (Sapfó)

alebo:

„Umierame len raz, a ani nie bohvie ako dlho.“ (Molière)

a do tretice:

„Ak je niekto mŕtvy, je to nadlho.“ (francúzske príslovie)

Nie je to málo? Len tri citáty o smrti na úvod? A dva z toho sú viac-menej o umieraní? Patrilo by sa napísať, že neviem, ako vždy. So smrťou je to ale iné, tak to skúsme tak, že nie, nie je, lebo smrť je jednoducho priveľká, priťažká, privážna téma na to, aby sme ju hneď zo začiatku kontaminovali pátosom, zvlášť ak môžeme tušiť, že sa mu aj tak nevyhneme.

Necitoval by som sa a nahlas to nikdy ani nepotvrdím, ani neautorizujem, ale v tom od narodenia umierajúcom vnútri, v tom mojom súkromnom a osobnom bytí k smrti som hlboko až fundamentálne presvedčený, že smrť je vlastne jediná téma, arcitéma, ktorú riešime. Ako druh, ako civilizácia i ako ľudia, jednotlivci, individuality, a všetky tie ostatné témy sú alebo témy zástupné, alebo obyčajné mimikry. Akoby nás poznanie dokázalo oslobodiť – a to už sme na platforme čistej atavistickej viery v akúsi pointu.

V kinematografii, vo filme to nie je iné. Predstieram, že rozumiem všetkému tomu množstvu všakovakých filmov, v ktorých sa tematizuje nesmrteľnosť ako problém, ale obávam sa, že ak by som mal tú možnosť, nezaváhal by som a riskol by som aj pohryzenie upíra či zombie existenciu, ak by to znamenalo, že naďalej môžem povedať „ja“. A s nahraním vedomia do počítača, existenciou offbody, by som nemal žiadny problém, vlastne tak trochu dúfam, že sa toho dožijem a keď sa to začne testovať, prvý sa postavím do radu. Nekonečne sa bojím smrti, nechcem umrieť a vlastne neverím nikomu, kto tvrdí čosi iné. Smrť je skutočný problém, nie nesmrteľnosť.

Sú stovky filmov o smrti a desiatky dobrých, naozaj mám však rád iba dva. Bergmanovu Siedmu pečať (Det sjunde inseglet, 1957) a Jarmuschovho Mŕtveho muža (Dead Man, 1995). Siedmu pečať preto, že v absolútnom súlade s biblickým názvom (prevzatým zo zjavenia apoštola Jána) predstavuje smrť ako svojho druha, bezpečný azyl pred apokalypsou. Dokonalá je tá základná metafora, rytier, ktorý už smrť stretol, len ju ešte nespoznal, hľadá vykúpenie v šachovej partii. Hrá bielymi, smrť drží svoju farbu. Čiernu. Ak by boli rovnako dobrými šachistami, biely by mal vyhrať, lenže keď hráme so smrťou, je to jedno. Block vyjednáva, dokonca sa uchyľuje k podvodu, ale smrti cez rozum neprejde. „Prezradíš mi potom svoje tajomstvá?,“ pýta sa smrti rytier, keď sa zmieruje s nevyhnutnou prehrou. A ona mu nekompromisne odpovedá: „Nie, nijaké nemám!“ Dokonalá odpoveď, oslobodzujúca, len nám je ťažko zmieriť sa s ňou, hoci vidíme, že tých, čo už smrť zobrala, tých, čo mali k životu najbližšie, kaukliarov, už netrápi nič, len radostne poskakujú vo veselom tanci. Krásny a mimoriadne múdry film, aj keď v konečnom dôsledku vlastne nie je o smrti, ale o živote.

S Mŕtvym mužom je to podobné, len už sa to vôbec neberie vážne, lebo je to existenciálna komédia o tom, ako William Blake, menovec slávneho básnika a maliara, poldruha hodiny umiera po boku mystického indiána, ktorý vlastne neexistuje. Smrť je v Mŕtvom mužovi prítomná od samotného začiatku. William Blake ešte len cestuje vlakom na konečnú a teší sa relatívne dobrému zdraviu, ale už akoby nebol, nežil, bol mŕtvy. A to, čo v symbolickej rovine vieme, to, čo od začiatku vidíme, sa vzápätí aj fakticky realizuje, keď William Blake zastrelí chlapíka a ten chlapík mu to opätuje. Len umieranie chvíľu trvá a život, zúfalo sa držiaci sám seba, rozohráva veľkú hru o hľadaní svojho zmyslu. A nie, ani v tomto filme abstraktný zmysel nenájdeme, len si uvedomíme, že s prísľubom smrti, s jej vedomím, sa život stáva intenzívnejším.

A to je dobrá pointa, asi najlepšia, na ktorú sa my, živí, zmôžeme.