O body positivity bez toxického pozitivizmu
Plnotučná sebaláska / Fat Front
(r. Louise Unmack Kjeldsen, Louise Detlefsen, Dánsko, Švédsko, Nórsko, 2019, 90 min)
Nikdy som nebol štíhly. Vlastne, čo si pamätám, vždy som bol niekde medzi charakterizovaním „chlapina“ a „macko“. Keďže som synom telocvikára a brat istý čas aktívne športoval, na nastavenie beauty štandardov som nepotreboval ani Cosmopolitan, ani hollywoodske produkcie. Tým vďačím skôr za to, že som si veľmi skoro uvedomil, že som teplý. Niekde medzi otcovým naliehaním, aby som „niečo so sebou robil“ a 15-timi zaručenými radami, ako správne orálne uspokojiť svojho partnera, som si začal všímať naozaj to, že moje telo je iné. Že sa nepodobá na silných hrdinov mojho detstva, že nevyzerám ako muži, čo vyhrávajú ženy alebo mužov. Moje telo mi bolo odporné a neznášal som sa. Neznášal som nosiť bielu farbu, pretože som mal pocit, že v nej vyzerám ako vorvaň. Nosil som zo zásady len čierne veci, čierne tričko s dlhým rukávom alebo tmavé mikiny. Neznášal som, keď mi mama alebo ktokoľvek z rodiny kupoval na Vianoce alebo narodeniny oblečenie, pretože som vedel, že mi bude malé a oni budú nástojiť, aby som si dané tričko/nohavice obliekol a ja budem musieť predsierať smiech, že mi je tričko malé. A nakupovanie oblečenia! Bože, koľkokrát som trebárs kvôli mojim abnormálnym nohám (46-tky a navyše ešte problém so širokým stupajom a klenbou) mával pred predavačkou peňaženkou a uisťoval ju, že naozaj v tom obchode chcem utratiť peniaze. Jedného dňa sa ma pýtala moja psychologička: „Tomáš, bol si niekedy na nudapláži?“ Niekde tam sa začala moja osobná revolúcia a vztýčený prst spoločnosti a výkrik: „SOM TUČNÝ!“ Neviete si predstaviť, akú radosť mi urobilo, keď som si na tento stav mohol spomenúť s úvodnou scénou autorského dokumentu Plnotučná sebaláska.
Trvalo mi 26 rokov pochopiť, že iba JA som svoje telo.
Body positivity. Toto slovné spojenie nabralo na veľkých obrátkach s nastupujúcou novou vlnou feminizmu. Ako muž ho registrujem najintenzívnejšie od začiatku hnutia #MeToo. Myslím, že odvaha žien, ktoré sa stali obeťou sexuálneho zneužívania, dodala odvahu aj prebiehajúcemu boju za väčšiu telesnú diverzitu v modelingu a všeobecne téme „milovať svoje telo“. Čo to vlastne je? Vládne tu mylný hoax, že toto hnutie vzdalo svoj boj s nadbytočnými kilami a rozhodli sa „zmieriť“ s tým, že jednoducho tučnými zostanú. To je, s prepáčením, prvá blbosť. Body positivity nijako nesúvisí s tým, že sa niekto vzdáva a vôbec nesúvisí s váhou tej-ktorej osoby. Body positivity je stav, teda aspoň podľa môjho názoru, keď prijímate vaše telo za VAŠE. Keď prijmete, že telo, ktoré vám bolo dané, nemôžete vymeniť, reklamovať alebo v ňom vymeniť súčiastky, a už vonkoncom ho nemusíte pripôsobovať inému rozlezenému „nešváru“ menom beauty standards. V dnešnej dobe instragramového filtru musí byť všetko dokonalé, v sepia tóne, s primeraným počtom hashtagov a s minimom 410 srdiečok. A šup-šup, followeri! Som dokonalá. Som krásna. Pamätáte si tú epizódu z Black Mirror? Hej, tú, ktorá sa stala predlohou pre japonský sociálny rebríček.
Celý môj život sa istú dobu točil okolo toho, že som len chudla.
V dokumente vidíme príbeh štyroch žien-instagramových influenceriek, ktoré sa pod hashtagmi ako #fyourbeautystandards alebo #fashionisforeveryone, rozhodli bojovať proti spoločenskej percepcii ich kíl navyše. Organizujú sekáče pre plus-sized dievčatá, majú vlastný klub, prednášajú na školách o láske k svojmu telu. Sledujete to a popritom sa dozvedáte ich životné príbehy. O tom, ako sú diskriminované rodinou, ako sú pre mužov len akási fetišistická trofej alebo sa jednoducho pozeráte na najbežnejšie činnosti ich dňa. Problém nájsť vhodný kostým, snaha netresnúť novinárke, ktorá kladie naozaj netaktné otázky. No dobre, ale prečo sa na to pozeráte? Prečo nás táto téma vôbec zaujíma a prečo je Plnotučná sebaláska veľmi zásadný prírastok do novej vlny feminizmu? Dal by som ho na poličku hneď vedľa filmu Mesiac v nás (r. Diana Fabiánová, 2009) alebo albumu Lemonade od Beyoncé. Späť k mojej fenomenálnej rečníckej otázke: PREČO NÁS TO MÁ ZAUJÍMAŤ? Pretože je 21. storočie a pretože inkluzivita začína byť pomaly, ale isto veľkým žánrovým trendom. Možno to nevnímate úplne vedome, ale žijeme veľmi zásadnú dobu v umení. To, že sledujeme seriál, ktorého obsadenie je tvorené čisto transrodovými osobami, je revolúcia v inkluzivite LGBTI+ komunity (Pose). To, že vznikol komiksový film, ktorý je zároveň poctou afroamerickej a africkej kultúre (Black Panther), je revolúcia v boji proti rasizmu. To, že médiá upozorňujú na nedostatočné ohodnotenie európskych a svetových hercov na prestížných cenách, je revolúciou. Už sme sa dávno posunuli od toho, že rodina nie je len šťastný a chorobne vysmiaty otec, šťastná a chorobne vysmiata mamička, dve deti etc… Žijeme čas, keď vaše deti budú chodiť do kina na filmy, kde bude bežné, že sa dvaja chalani držia za ruky, alebo, že niekto má svetlejšiu a niekto tmavšiu pleť. Nie je to úžasné?
Plnotučnú sebalásku obe režisérky postavili na veľmi odvážnom modeli a úprimne ma prekvapuje, že sa o tomto filme pomerne málo hovorí. Samy protagonistky hovoria otvorene o tom, ako pociťujú tlak spoločnosti na neustále chudnutie. Spoločnosť vytvorila určitý obraz ideálu krásy, ktorému všetko chtiac-nechtiac podvoľujeme. Verte mi, niekedy ste si strčili do košíka nízkotučný syr alebo ste si kúpili presladené smoothiečko iba preto, aby ste si spravili čiarku, že žijete zdravo, že určite schudnete a dostanete sa vďaka tomu niekam vyššie do spoločnosti. Napriek tomu, že sa Plnotučná sebaláska venuje primárne svojim protagonistkám, svojou témou a spracovaním ich ďaleko presahuje. Čo myslíte, prečo to tu všetko vyťahujem? Na toto všetko myslím po dopozeraní tohto jedinečného filmu, ktorý si už teraz veľmi chcem pozrieť s mojou mamou alebo mladšou sesternicou, ideálne neterou a jesť pri tom kýbel čokoládovej zmrzliny. Prečo? Pre staré vreco!
Táto téma síce osciluje medzi nejakým nútene „feel-good“ road tripom a poctivou třeštíkovskej „veselohrou“, je Plnotučná sebaláska prekvapujúco veľmi priateľský film. Režisérky vedia, že vám servírujú scény, na ktoré nie ste zvyknutí. Že sa dívate na telá, aké ste možno nechceli vidieť. A robia to na začiatku jemne a citlivo, až si vlastne na sympatické moletky zvyknete a pristihnete sa pri tom, ako si v hlave hovoríte: „Good for you bejbe!“ alebo „Yaaassss“.
Chcela by si byť s niekým, kto ťa má ako fetiš?
Ľudia sa ma často pýtajú, či je naša krajina tolerantná. Vždy hovorím, že nedostatok tolerancie je spôsobený absenciou dialógu a vzdelávania. Môžeme sa čudovať babke odtiaľ a odtiaľ, že sa zľakne černocha alebo moslima? Nemôžeme, pretože nikdy podobného človeka nevidela. Samozrejme, že sa zľakne. Ale keby okolo nej ten černoch, moslim alebo ktokoľvek kráčal dennodenne, verte mi, že o chvíľu by jej tá osoba chodila na nákupy. O čom to hovorím? Film Plnotučná sebaláska búra veľké tabu o tom, ako môžu ženy vnímať svoje telo. Je to dôležitý film o sile body positivity, o tom, že ženy, ktoré majú nadváhu, nemusia byť nešťastné alebo nutne nejako sebadeštruktívne. Je to o štyroch ženách, ktoré našli šťastie v sebe. Niekedy aj to stačí ako zásadná spoločenská výpoveď. Štyri ženy, ktoré sa jednoducho majú rady. Skvelá práca!
Autor je divadelný režisér a performer, nie je ani filmový kritik, ani analytik, tento článok je jeho voľnou diváckou reflexiou filmu Plnotučná sebaláska, ktorý môžete vidieť na prehliadke severského filmu SCANDI.
22.01. 2020 I Kino Lumière Bratislava I 17:30
22.01. 2020 I Rosenfeldov palác Žilina I 18:00
22.01. 2020 I Kino Moskva Martin I 18:00
22.01. 2020 I Malý Berlín Trnava I 21:30
23.01. 2020 I Tabačka Kulturfabrik Košice I 18:00
23.01. 2020 I Kino Fontána Piešťany I 20:00
24.01. 2020 I Artkino Metro Trenčín I 17:00
24.01. 2020 I Kino Nicolaus Liptovský Mikuláš I 17:30
24.01. 2020 I Kino Film Europe Bratislava I 19:45
25.01. 2020 I Kino Film Europe Bratislava I 16:00
26.01. 2020 I Kino Film Europe Bratislava I 17:00
26.01. 2020 I Kino Mladosť Bratislava I 17:45
26.01. 2020 I Kino Lumière Bratislava I 18:30
