Aké filmy treba vidieť na 22. MFDF Ji.hlava? Moja selekcia sa javí ako dosť vyhranená, úzko zafokusovaná a pozornosť obracia predovšetkým k experimentálnym pnutiam na poli autorského dokumentu, je to však aj preto, že práve také filmy Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Jihlave už tradične prezentuje.
V žánrovo aj tematicky najrozmanitejšej sekcii Opus Bonum možno tento rok nachádzať spoločné toposy v dokumentárnych experimentoch zaoberajúcich sa umením či umeleckým svetom v jeho inštitucionálnej podobe. Stvárnenie priestupnosti klasickej a abstraktnej maľby a harmónie medzi filmom, výtvarným umením a hudbou sledujeme vo filme Albâtre od Jacquesa Perconteho, popredného predstaviteľa francúzskej experimentálnej scény.
Podobné meta predvádza nemecký Karusel, „chronofotografická návšteva múzea vo veku jeho digitálnej reprodukovateľnosti”, ako charakterizuje dielo jeho autor Arnaud Gerber, ktorý v ňom odkrýva anestézu postmodernej vyprázdnenej recepcie.
Zmizelá Albertina je aktualizáciou šiestej časti Proustovho Hľadania strateného času. Francúzska režisérka Véronique Aubouy v nej využíva prvky dokufikcie či performancie, ktorými zbavuje Proustov pôvodný text od nánosov dobového referenčného pozadia.
Iným spoločným menovateľom dvoch filmov z výberu Opus Bonum je erotika a porno. Dokud nás porno nerozdělí od portugalského režiséra Jorge Pelicaneho je portrétom konzervatívnej matky vyrovnávajúcej sa s kariérou svojho syna ako gay porno herca. Vo francúzskej snímke Paměť tela od Jacky Goldberg sledujeme pre zmenu mladú matku, ktorej sociálka odoberie syna kvôli tomu, že svoje nahé telo vystavuje v online erotickej show.
Z úchvatných vôd observačného dokumentu sa určite oplatí vidieť snímku De Sancto Ambrosio, ktorá iba z pozície kamerového nadhľadu zachytáva trvanie každodennosti jedného talianskeho mesta.
Následky od Mikea Hoolbooma, ktorého filmy sú v Jihlave tradične prezentované, stavajú do juxtapozície osobnosti štyroch umelcov a spolu tvoria „nesúrodú tetralógiu referenčných portrétov”, ako do kina pozýva festivalová popiska, a síce portréty baviča a pianistu Fatsa Wallera, maliara Jacksona Pollocka, fotografky Janiete Eyerovej a maliarky Fridy Kahlo. Hoolboom v tejto snímke využíva found footage, VR či „patinu 16 mm filmu – nástroje k novej definícii portrétneho filmového žánru.”
Hoolboom má tento rok v Jihlave hneď dva tituly. Snímka Tři konské sny je zaradená v sekcii Fascinace, ktorú tradične kurátoruje Andrea Slováková. V nej vidíme radikálny príklad toho, čomu hovorí Martin Čihák ponorná řeka kinematografie.
Vo Fascinacích je zaradená takisto miniatúra inšpirovaná osobnosťou francúzskeho filozofa Jeana Luca Nancyho, obľúbenej persony z centra záujmu filmozofie – dokument má príznačný názov Jean Luc Nancy a nakrútila ho rakúska umelkyňa Antoinette Zwirchmayr. V tej istej sekcii nájdeme aj nový film zakladateľa austrálskeho medzinárodného festivalu experimentálnych filmov Richarda Tuohyho, ktorého filmy sú divákom Fascinací dobre známe, Míchání a stínění..
