Školu som skončil v roku 2013. Ateliér dokumentárnej tvorby u profesora Vlada Balca (1949-2017). Žijem a pracujem v Košiciach. V rodnom meste. Nikdy som neuvažoval, že v Bratislave po škole ostanem. Možno som tam prišiel neskoro. Možno som tam bol krátko. Ako chvíľkový návštevník. Turista. Keď som sa večer vracal zo školy a vychádzal z košickej stanice na otvorenú betónovú plochu, alebo keď som stál na zástavke v bývalom koryte rieky, v ktorom dnes jazdia auta, páčil sa mi ten pocit návratu. Vzduch bol trochu iný. Možno teplejší. Na zástavku prišiel autobus, ktorý som predtým nevidel, ale poznal som ho. Tváre cestujúcich mi boli povedomé, aj keď som ich nepoznal. Cítil som radosť z príchodu. Poznávanie poznaného. Podobne ako keď ráno kráčam do práce. Zo štvrte kde bývame, cez širšie centrum mesta až do historického jadra. Tá prechádzka je každý deň rovnaká. Prechádzam rovnakými chodníkmi, sledujem rovnaké domy, okná, celé ulice. Každé ráno. Sú to tie isté miesta. Len stále ich vidím trochu inak. Iným pohľadom, v inom momente. Môj vnútorný svet sa odráža do každého kroku. Rád takto premýšľam.

Odchod zo školy je zvláštny. Posledné mesiace žiješ svojím absolventským projektom. Venuješ mu všetok čas, myšlienky aj energiu. Potom prídu skúšky a potom leto. Zrazu je prázdno. Ostáva vlastný život. Ten naozajstný. Nikto ťa k ničomu nenúti. Všetko ostáva na tebe. Dokumentarista v praxi. Človek v praxi. Filmárske ambície pozvoľna odchádzajú a striedajú ich základné potreby. Máš rodinu, teda máš kde bývať? Máš na nájom, stravu, oblečenie? Štúdium na škole ti dá príležitosti. Ale keď odchádzaš preč, sťahuješ sa, alebo si sa nikdy poriadne neusadil, potom príležitosti necestujú s tebou. Je dobré to vedieť. Alebo na to nemyslieť.

Po škole som učil na strednej škole. Venoval sa študentom. Každý deň. Bola to dobrá práca. Bola to práca. Plat. A aj radosť. Študenti okolo mňa rástli, učili sa. Niektorí odchádzali na vysoké školy. Toľko príležitosti okolo mňa. Ale nie pre mňa. Pozeral som na svoj život. Chcel som začať točiť film. Aj bez témy. Hoci aj o sebe. Ako v poslednom ročníku na škole. Keď som povedal Balcovi, že idem točiť film o sebe, potešil sa. Podporoval ma. To bolo dôležité. Každú chvíľu som sa mal stať otcom. Bola to výborná príležitosť. Točiť som začal neskôr. Až v zime. Jonatán, syn, mal dva mesiace a mne diagnostikovali genetickú poruchu sietnice. Pomalé a nezvratné slepnutie. Tak som začal točiť. O sebe, cez seba a von. Teraz som vedel, že už nechcem viac učiť. Chcem sa SÁM učiť. Mám predsa na to, aby som natočil vlastný film.

Odišiel som zo školy a s kamarátom sme založili malé štúdio. Narodila sa Johanka. Dostal som štipendium na filmový projekt. Vývoj. Tému som spracoval v priebehu roka a napísal scenár. Filmová rekonštrukcia nedochovaného filmu z roku 1909. Ďalej som sa ale nedostal. Pnutie natočiť film zmizlo. Skončilo. S ním aj celé presvedčenie venovať projektu ďalšiu energiu, čas a myšlienky. Chýbala aj nutnosť, povinnosť. Ako počas štúdia na škole. Našťastie môj absolventský film mi vyšiel. Páčil sa mne aj katedre. Dôležitý pocit zadosťučinenia.  Hrdosť a pýcha. Film bol taký aký som sám chcel. A to bolo najdôležitejšie. Mal som s čím porovnať. Štyri roky predtým som končil bakalársky ročník. Točil som o sídlisku Lunik 9 v Košiciach. Námet vychádzal z príbehu stavby, sídliska, postavenej pre lukratívnu časť štátnych zamestnancov, čo sa ale v realite vôbec nenaplnilo. Práve naopak. Namiesto toho vzniklo problémové miesto obývané prevažne chudobnými rómskymi rodinami. Konzultantom filmu bol Ľubomír Viluda. Nerozumeli sme si. Nevedel, alebo mi rozumieť ani nechcel. Výsledný film nebol môj. Nie ten, ktorý som vtedy natočil.

Po škole sú tie výzvy iné. Prišla sloboda. Výber tém aj možnosti ich spracovania. Všetko je dostupné. Jediným obmedzením som ja sám. Stále sa učím využívať to, čo mi filmová škola dala. Nie formálne, tituly, kontakty, vzťahy. Ale v hranici poznania. Zodpovednosti vyplývajúcej z profesie, ktorú som si vybral. Filmový dokumentarista. Človek reflektujúci dianie okolo seba. Ale nenatočiť neznamená nenatočiť nikdy. Je to predsa iba film. Forma pre témy. Večná snaha priblížiť sa k životu v pohyblivých obrazoch. No stále však na úrovni imitácie. Umenie svetla a tieňa. Keď som počas štúdia prišiel za Vladom Balcom a povedal som mu, čakáme dieťa, rozžiarili sa mu oči. To je skutočne dôležité, povedal. A to sa dnes snažím. Každý deň. Konať v dobrom úmysle a zodpovedne. Sledovať témy. Celospoločenské aj osobné. Vytvárať si na ne názor. Rozumieť ich významu, ako pre mňa, tak aj okolie. A čakať. Na svoj vlastný film. Môj dokumentárny film. O nič nejde. Je to iba čas, čo plynie.

Filmy Roba Rampáčka si môžte pozieť online TU.