Zborník textov Buenos Aires Experiment /G. Bagdasarov, A. Moralesová: Buenos Aires Experiment, Akademie múzických umění v Praze, Praha 2016./
Experimentálny film je pre väčšinu ľudí problém, ja sama ho ohmatávam a hľadám si k nemu cestu už niekoľko rokov. Autori knihy Buenos Aires Experiment, experimentálni filmári Alexandra Moralesová a Georgy Bagdasarov, sa rozhodli situovať svoju epistemológiu filmového videnia do prostredia argentínskej metropoly Buenos Aires. Dôvody boli tri – pretože Alex je polovičná Argentínčanka, pretože Buenos Aires má evidentne význačnú komunitu združenú okolo média filmu a podľa mňa tiež preto, že na pozadí (kultúrne) iného sa väčšina blízkych vecí črtá jasnejšie a aj uchopiť sa dá s menšími zábranami. Kniha je zároveň vyvrcholením aktivít jej editorov, rovnomenných putovných premietaní a živých performancií s niektorými z filmárov, o ktorých referuje. S projektom zavítali v roku 2014 aj do najmenšieho bratislavského kina Foajé.
Autori textov v tomto zborníku rozprávajú príbeh experimentálneho filmu v Argentíne, ktorý je zároveň príbehom filmárov v Buenos Aires – práve táto metropola ich priviedla k sebe a zviazala ich do rozpoznateľnej komunity. Posúvame sa pritom v čase od prvého rozmachu scény v takzvanej „zázračnej dekáde“ (1965 – 1975) až po ten druhý po roku 2001, podnietený ekonomickou krízou a následným čiastočným uzavretím trhu, pričom kľúčové osobnosti prvej vlny sú stále pri tvorivej či pedagogickej sile. Tieto dve divoké vlny sa plynulo vlievajú do prebujnenej peny dnešných dní – neprekvapí, že si dnes jeden z popredných filmárov v rozhovore s Alex Moralesovou povzdychol: „Je asi nevyhnutné, aby toto množstvo spôsobilo vyčerpanie.“
Zborník Buenos Aires Experiment tvoria po všetkých stránkach rôznorodé texty – po semiodbornom úvode českého experimentálneho filmára a pedagóga FAMU Georgija Bagdasarova nasledujú príspevky argentínskych aj zahraničných filmárov a teoretikov. Prvá polovica knihy sa pritom venuje prvej vlne experimentu v Buenos Aires, sústreďuje sa okrem inštitucionálnych okolností predovšetkým na tvorbu Claudia Caldiniho, Narcisy Hirschovej a Marie Louise Alemannovej, a druhá tej neskoršej, ktorú reprezentuje napríklad Andrés Denegri, Pablo Mazzollo, Benjamin Ellenberger či Sergio Subero. Posledné tri texty v knihe sú rozhovory Alex Moralesovej s tromi zo spomínaných súčasných argentínskych filmárov mladšej generácie (Pablo Mazzollo, Benjamin Ellenberger a Sergio Subero). Trochu ma mrzí, že autorom textov neboli venované ani len krátke medailóny v závere knihy, takže si ich našinec musí vyhľadať na internete, aby zistil, že ide o vskutku zaujímavé osobnosti.
Zborníkový formát spôsobuje na jednej strane miestami istú tematickú repetitívnosť, na druhej však ponúka čitateľovi pohľad z rôznych uhlov a cez rôzne filtre, takže v konečnom dôsledku rozptyľuje podozrenie zo snobizmu a konšpirátorstva, ktoré by mohol vzbudiť Bagdasarovov zanietený úvod. Práve touto mnohosťou pohľadov prekonáva Buenos Aires Experiment dokonca aj monografiu českej kapacity Martina Čiháka s názvom Ponorná řeka kinematografie – tá bola od svojho vydania v roku 2014 až doteraz jedinou lokálnou (rozumej českou) publikáciou, ktorá sa neprebádanej oblasti súčasného experimentálneho filmu venovala a dokonca sa pokúšala zasadiť ju do historického kontextu. Kým Čihák si kladie za úlohu obsiahnuť medzinárodné filmárske spektrum a vyčerpáva tému experimentálneho filmu vymedzením sa voči „zvlčilej“ naratívnej kinematografii, Moralesová a Bagdasarov nás so sebou berú na cestu – v čase a priestore. V súlade s esenciálnou vlastnosťou filmu nám ponúkajú možnosť pohybu (v diskurze). Preto by som nechcela prezrádzať viac o tom, čo ten experimentálny film vlastne je. Pokazila by som vám radosť z čítania a „videnia“. Nútila by som vás „pozerať sa“.
V súčasnosti zahŕňa pojem experimentálny film nepreberné množstvo prístupov – spomeňme len štrukturálny či abstraktný film – aj médií – osemmilimetrový, šestnásťmilimetrový film, VHS, digitálny záznam. Podľa filmára Pabla Mazzola „neexistuje žiaden film, ktorý by nebol experimentálny“. A ja si z prečítaného odnášam pocit, že experimentálny film je v ostrom kontraste s neslobodou, akýmkoľvek -izmom (fašizmom počnúc a kolonializmom končiac) a, napokon, vo večnom dialógu s egoizmom filmára. Na rozdiel od podzemného filmu, experimentálny nebojuje prioritne v politickom poli, ale angažuje sa v boji s represiami toho estetického.
Tento text bol pôvodne publikovaný v mesačníku Kapitál.
