Bol posledný deň festivalu Kiosk. Tak ako všetci, aj ja som bol vyčerpaný z ťažkého večera. Pomaly sme sa balili. Vidím, ako kráčaš s tým obrovským batohom a statívom a ako mi kývaš na rozlúčku. Pristavím sa pri tebe a poďakujem sa ti za dni, ktoré sme spoločne strávili. Stále mám v živej pamäti, ako vedľa seba ležíme v synagóge a počúvame Ligetiho Symfonickú poému pre sto metronómov. Obaja máme zatvorené oči a počúvame až do posledného okamihu. Napíšeme si, keď budeme obaja v Bratislave, pôjdeme isto na víno. Vravíš, že musíme ísť aj s Naďou, ja súhlasím a smejem sa, že spolu pôjdeme baliť chlapov. Počujem ťa jasne a zreteľne, ako ma podpichuješ za tretie pivo, ktoré pijem, pretože „keď nechceš bruško, nesmieš pivko!“ Vidím tie okamihy všade. Prechádzam po ulici a som späť na Stanici, kde vedľa seba sedíme a rozprávame sa o veľmi zlom predstavení. Otváram dvere na byte a som v Kuchyni SND a pýtam sa ťa klasicky: „No čo, moja krásna, čo potrebuješ vedieť?“ a ty ako vždy odpovedáš: „No… čo si robil?“ Vidím ťa aj teraz u mňa na gauči, ako mi hovoríš: „Hlavne, aby to nebolo trápne!“
Nehovoril som ti inak ako Marienka alebo Najkrajšia žena. Pretože si bola najkrajšia žena, akú som kedy v živote videl. Vlastne som bol možno do teba takým svojím spôsobom zamilovaný. Nesmierne som si vážil každý raz, keď si ma volala robiť dokrútky a ešte viac som si vážil, ako si sa vždy pýtala na tipy – na čo ísť a koho do Umenia dostať, pretože si chcela, aby sa o dobrých veciach vedelo a štvalo ťa, ako sa o nezávislej kultúre málo hovorí. Nikdy si nedbala na kamarátske služby, šla si tam, kde sa pracovalo poctivo a dobre. Tvoj respondent alebo subjekt sa v tvojej prítomnosti cítil vždy výnimočne. Nielen pre tvoj obrovský šarm, ktorý pripomínal výjav z Kunderovej knihy, ale aj preto, že si sa vždy o človeka úprimne a živo zaujímala. Chápala si, že každý z nich má svoj vlastný príbeh a že ku každému musíš pristupovať inak. Domnievam sa, že aj preto si si zvolila dokument. A aká dobrá voľba to bola! Nezabudnem na tvoj úspech s Hotelom Úsvit a ako som sa s tebou tešil, keď sme sa stretli na ulici čerstvo potom, čo ti ho vzali na najprestížnejšiu súťaž. Bol som pyšný, že mám takú kamarátku a motivovalo ma to tvoriť. Tvoja ohromná pokora a obrovská vášeň k remeslu bola inšpiráciou pre nás všetkých.
Tvoja krehkosť nebola tvoja slabosť. Tvoja ambicióznosť nebola tvojou prekážkou. Bol to štít, ktorý si nosila hrdo a statočne. Zrejme aj preto tvoj odchod tak strašne bolí, Marienka.
Sú to mrcha časy, kedy sa musíme lúčiť priskoro. Veľmi mrcha časy. Nedalo sa tomu veriť, až kým nevyšla oficiálna správa. Prijímam telefonáty, píšeme si s priateľmi. Vychádza jediné posolstvo: Nesľubujme si, že to nikdy nespravíme, sľúbme si, že tu budeme jeden pre druhého. Už je neskoro pýtať sa otázky, hľadať príčiny alebo spôsoby. Marienka je preč. Hoci tento fakt veľmi bolí, treba ho prijať. Marienka vedela, že ľudia sú na samom konci len príbehmi. Príbeh má ľudí inšpirovať, pobaviť, posunúť ďalej, zaujať… Marienkin príbeh sa skončil tragicky, ale zanechala nám silné posolstvo. Posolstvo o vzájomnom vnímaní, o počúvaní. Vidieť do človeka ďalej než za jeho vonkajšiu schránku. Buďme za tento odkaz vďační a buďme ním poučení.
Marienka, kamkoľvek si šla, som presvedčený, že už sedíš niekde s Věrou Chytilovou na víne a rozprávaš jej o všetkom, čo zmeškala. Viem, že si v dobrej spoločnosti, o tom nepochybujem. Snáď sa tam dá fajčiť. Počuj, keď budeš mať čas, popozeraj sa po peknej fajčiarskej kaviarni, kde budú mať dobré víno. Počkaj ma, dobre? Doženieme všetko, čo sme si sľúbili.
Šťastnú cestu Marienka, česť tvojej pamiatke.
