Redaktori Kinečka dávajú dokopy svoje najlepšie audiovizuálne zážitky uplynulého roka. V nasledujúcich riadkoch prezrádzajú, čo ich nadchlo nielen vo filmoch. A niekedy slová ani nie sú potrebné…

► Petra Sedláková
Joker. Bathroom Dance Scene.

► Ivana Hucíková
Najsilnejším filmovým zážitkom tohto roku boli pre mňa dva filmy – dokumentárny film For Sama sýrskej režisérky Waad al-Kateab, víťaz ceny za najlepší dokumentárny film festivalu v Cannes a jeden z pätnástich celovečerných dokumentárnych filmov zaradených do užšieho výberu na budúcoročných Oscarov. Druhým najsilnejším filmovým zážitkom bol pre mňa Portrét ženy v plameňoch od Cèline Sciamma, ktorý si tiež z Cannes odniesol ocenenia, a to za najlepší scenár a Queer Palm za najlepší film s queer tematikou. Oba tieto filmy sú vizuálne jedinečné, krásne intímne a zároveň zdrvujúco bolestné. Ich sledovanie prináša mnoho silných emócií a keď sa skončili, chcela som ich vidieť hneď ešte raz. A to sa mi teda často nestáva.
Celkovo ma veľmi teší, že rok 2019 bol hlavne plný silných a kvalitných filmov, ktoré do kín priniesli práve ženské autorky. Škoda len, že sa to zatiaľ neodzrkadľuje aj na počte nominácií pri tých najdôležitejších filmových oceneniach. Mnohé by si ich skutočne zaslúžili.

► Tomáš Hudák
Kawhi Leonard Game 7 Buzzer-Beater.

► Gabriela Gažová
Slovo zážitok vo mne evokuje oduševnené emocionálne prežívanie, a preto za svoj (filmový) zážitok roka 2019 pasujem film I’m Not An Easy Man francúzskej režisérky Élèonore Pourriat, ktorý som pozerala ako futbal – pri každej druhej scéne som kričala gól. Film totiž funkčným a vtipným spôsobom prevracia rodové stereotypy a roly a naozaj komplexne poukazuje na spoločenské problémy vyplývajúce zo života v krajine (na planéte) zmietanej patriarchátom. Šovinistického hlavného hrdinu Damiena hneď v úvode nechá tresnúť si hlavu do pouličnej lampy a precitnúť v prevrátenom svete, v ktorom všetky najdôležitejšie knihy svetovej literatúry napísali ženy a kráľovná v pokri prebíja kráľa. Pourriat v spoločensko-kritickej romantickej komédií úspešne osvetľuje problematiku rodovej nerovnosti cez mužského hrdinu a robí to naozaj dôsledne a uspokojivo.
Medzi ďalšie skvelé audiovizuálne happeningy a nálezy tohto roka pre mňa patria krátky film She-Pack (r. Fanny Ovesen), opakovane pozeraný American Honey (r. Andrea Arnold), druhá séria seriálu Potvora (Fleabag, r. Phoebe Waller-Bridge), posledná séria Broad City (Ilana Glazer, Abbi Jacobson), objav internetovej art house („netflix“) platformy Mubi, japonskí Zlodeji (r. Hirokazu Koreeda), čínske Zbohom, synu (r. Wang Siao-šuaj) či minimalistický vizuálny album Songs in the Key of Solitude od Rosehardt.

► Juraj Malíček
Nadchli ma komediálne seriály Norsemen a What We Do in the Shadows, ten prvý pre nádherný dada humor, ktorý je dôsledkom korporátnej rétoriky aplikovanej do prostredia vikingských nájazdov, ten druhý kvôli tomu, že sa mu podarilo zachovať ducha filmovej predlohy. Upírske mockumentary, ten nápad ležal na ceste a seriál umožnil využiť ho naplno.
Na pôde celovečerného filmu ma potešil koniec série Avengers, už to bola mimoriadne vyčerpaná látka, mám pocit, že si oddýchol aj sám Hollywood, štvrtí Avengeri zostávajú mizerným filmom, ale s vedomím, že už to nebude pokračovať sa dá zniesť. Veľmi ma potešili filmy Vtedy v Hollywoode, Sirota Brooklyn a Le Mans ´66, to je presne taký ten poctivý filmový mainstream, v ktorom sa snúbi remeselná bravúra s rozprávačským talentom a výsledkom sú filmy, ku ktorým sa dá vracať.

► Martin Žofaj
Najväčším prekvapením tohto roka je oceňovaná kampaň Viva la Vulva, ktorá kreatívne poukazuje na „body positive“ tému. Značka Libresse tak otvára problém s čoraz rastúcim číslom operácií ženského pohlavia. V tomto kreatívnom podaní sú všetky krásne a tak to je aj v skutočnom svete.

► Erik Binder
Vybrať z trojice najvyššie hodnotených filmov v mojej súkromnej topke uplynulého roka nie je najjednoduchšie, ale poznáte to, čo vidíte ako posledné, to vo vás rezonuje najviac. Mimochodom, aj kvôli tomuto psychologickému efektu sa nasadzujú v tom správnom čase do kín tituly, o ktorých sa ich tvorcovia domnievajú, že by sa mohli uchádzať o sošku Oscara. Takže výborne som sa zabavil na českých Vlastníkoch, opakovane si pozrel Jokera a docenil ho ešte viac, o zopár promile nad neho ale staviam Parazita. Je dosť možné, že ide o film roka, čo píšem s vedomím toho, že som nevidel ešte napríklad takého Irishmana. Snáď by sa tu dala jemne skritizovať metafora tých „hore“ a tých „dole“ na princípe zobrazovania suterénu, pivnice a ďalších podobných vyjadrovacích prostriedkov, ale aj jednotlivé scény, kde je tento princíp využitý, sú nakrútené väčšinou skvostne. To sa týka aj využitia jedla pri rôznych príležitostiach, pozri napr. scénu nočného prežierania sa tortou a objavenie sa „ducha“ na scéne v ten správny moment. Povedzme však, že kontrapunkt preberania sa v šatníku s rozdávaním oblečenia v telocvični je trochu lacnejší. No film ponúka aj iné podnety na zamyslenie, predovšetkým plánovanie života verzus náhoda, a môže zaujať aj tých menej sociálne cítiacich divákov, ktorých sociálny aspekt Parazita až tak neoslovuje. Ako komédia nesmierne vtipné, ako triler napínavé a s nečakanými zvratmi a ako… to už ale nechcem spoilerovať posledné dejstvo, ale opäť dokonale presvedčivé.

► Adam Straka
Najlepším filmom tohto roka je Vtedy v Hollywoode od Quentina Tarantina. Pretože od jeho zhliadnutia ubehli viac než štyri mesiace a moja emócia k nemu nestráca na intenzite, práve naopak. Vtedy v Hollywoode je ľúbostný list kinematografii a každým prečítaním sa stáva láskavejším a dojímavejším. Veď kde inde vieme proti zlu bojovať tak nekompromisne a historicky nepresne, ako na pôde, ktorej pravidlá poznáme najlepšie?

► Májovský P.
Tento rok som sa rozhodol ponoriť do vôd slovenskej kinematografie. Môj výber bol náhodný, lepšie povedané: niečo na štýl „láska na prvý pohľad“ a „súdim knihu podľa obalu“.
Film Piata loď od Ivety Grófovej podľa knižnej predlohy Moniky Kompaníkovej je o ilúziách alebo lepšie povedané, o fantázii, ktorá deťom a nielen im, slúži ako anestetikum pred vpádom nie vždy ideálnej reality. Poprípade sa s ňou prelína alebo ju rozširuje. Jemne – niekedy to dokonca prehliadnete, čo je jeden zo znakov magického realizmu, ktorý je magický, ale vždy má cit pre realitu. Pôsobí na ňu na diaľku a naopak. Je to vzájomná rezonancia. To, čo by sme však nemali prehliadať, sa volá detský svet. Svet, ktorý, dúfam, ešte stále rezonuje aj v nás a netreba si ho zamieňať s infantilnými predstavami pretrvávajúcimi až do dospelosti a ktoré vám navyše niekto vsugeroval. Reč je tu o vznešenej fantazijnej predstave, ktorú jej tvorca (nielen detský) sám neustále kreuje a dáva jej zmysel. To je totiž to, čo tejto vyhorenej spoločnosti chýba. Harmónia medzi svetom ako vôľou a svetom ako predstavou. Na koho to asi tak prvoplánovo narážam?