Najnovší počin Wesa Andersona s názvom Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun dorazil z festivalu Cannes už aj do našich kín. Tvorba svojrázneho Texasana je aj po rokoch tak trochu hádankou, hoci jeho štýl je rozpoznateľný na prvý pohľad. Precízna práca s mizanscénou, nostalgické pastelové farby, humor balansujúci na hrane bizáru a čierneho humoru, opakujúci sa ansámbel etablovaných hercov a herečiek, ale aj množstvo detailov a skrytých odkazov prístupných až po druhom pozretí. V prípade Francúzskej depeše, Liberty, Kansas Evening Sun skôr po treťom či štvrtom. Tento film je totiž asi najambicióznejším Andersonovým projektom.

Oslava eklekticizmu

Odrazový mostík do deja predstavuje schôdza skupinky redaktorov v čele s editorom Arthurom Howitzerom jr. (inšpirovanom Haroldom Rossom, zakladateľom magazínu New Yorker, hrá ho Bill Murray). Ich výzvou je posledné plánované číslo týždennej prílohy kansaského denníka s názvom Francúzska depeša. Základnou štruktúrou príbehu sú tri vybrané príbehy-rubriky: o brilantnom abstraktnom umelcovi a vrahovi (Benicio del Toro); o vášnivej študentskej revolúcii vedenej nádejným šachistom (Timothée Chalamet) a o šéfkuchárovi (Stephen Park), ktorý sa zapletie do divokého únosu syna komisára (Mathieu Amalric). Andersonova výstavba filmu by sa dala označiť ako antológia.Je neuveriteľné, koľko spôsobov využitia filmového jazyka, intertextuality či odkazov na iné vizuálne žánrové formy dokázal režisér vtesnať do 108 minút, čo film robí vhodným materiálom na analýzu pre študentov filmových odvetví. Do pomyselného zoznamu môžem zaradiť striedanie čiernobielych a farebných scén, viacnásobné rámcovanie deja, prvky divadla, komiksu, dennej tlače, animovaného filmu či maliarstva (scéna statického štylizovaného boja vo väznici pripomína obrazy ako Zásah Sabiniek od Jacqua-Louisa Davida). Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun sa miestami pripodobňuje napríklad k francúzskej novej vlne a slobodomyseľnej experimentálnej hravosti filmov ako Pierrot le fou (Bláznivý Petříček) od Jean-Luc Godarda.

Svojráznosť

Film si uťahuje z divákov a ich očakávaní rovnako ako sám zo seba. Pochopíme to aj z významov miestnych názvov. Redakcia Francúzskej depeše sídli vo fiktívnom francúzskom meste Ennui-sur-Blasé, čo by sme mohli preložiť ako Nuda-na-vyčerpanosti. V druhom príbehu jedného zo študentov povolajú bojovať do Mustard region, čiže Horčicového regiónu. Prekvapiť môže aj dom v tvare zarážky do dverí či bar s názvom Le Sens Blague: Vtipný význam. Sú to charakteristické prejavy Andersonovej poetiky, ktorú zahraniční recenzenti zhodne označujú anglickým quirkiness: svojráznosť, absurdnosť, bizarnosť. 

Šéfredaktor Arthur Howitzer jr. svojmu novinárskemu kolektívu vo filme viackrát radí: „Napíš to tak, aby to vyznelo, že si to tak urobil/a naschvál.“ Zdá sa, že režisér a scenárista v jednej osobe podáva svojim začudovaným divákom záchranné lano. Nesnažme sa pochopiť, prečo to Anderson natočil tak a nie inak, podstatu významu tvorí práve jeho neuchopiteľnosť. Všimnúť si to môžeme na študentskom manifeste, ktorého postuláty sa vôbec netematizujú a sú označené len ako „žiarivé abstrakcie“. Takisto, keď obchodník s umením Julian Cadazio (Adrien Brody) predstaví svojim kolegom moderné abstraktné umenie, jeden z nich reaguje: „Nechápem to.“ Odpovie mu: „Samozrejme, že to nechápeš.“

Na adresu snímky zaznela kritika schematického stvárnenia ženských postáv a ich prílišnej sexualizácie. Týka sa napríklad postavy J. K. L. Berensen (Tilda Swinton) a jej nonšalantného zľahčovania sexuálneho obťažovania z minulosti. Je zrejmé, že hoci je zastieranie zmyslu legitímna autorská stratégia, ľudia si vždy budú všímať nielen to, čo sa hovorí, ale aj ako sa o tom hovorí.

A kde sú emócie, pán Brecht?

Filmografia 52-ročného režiséra a scenáristu delí publikum na niekoľko táborov. Niektorí sa jeho podivne príťažlivých vízií plných naivity a výstrednej elegancie nevedia nabažiť. Iní zasa po každej premiére poukazujú na to, že Andersonova dramatická situácia je ako dioráma na podstavci v múzeu: perfektne nasvietená a naaranžovaná, so svedomito pripnutými ceduľkami a označeniami, chladná a úplne bez života. Prečo do tých príbehov nedúchne viac emócií?

Anderson sa neskrývane inšpiruje významným nemeckým dramatikom Bertoltom Brechtom, a preto svojím fanúšikom aj odporcom schválne pripomína, že sa dívajú na film, namiesto toho, aby posilňoval dojem reality. Scény, ktoré by sa v súlade s filmovými konvenciami mali vyznačovať emočným nábojom, sa teda končia nečakaným bizarným obratom. Ide napríklad o vyznanie lásky medzi väzňom Rosenthalerom (Benicio del Toro) a jeho múzou, väzenskou dozorkyňou Simone (Léa Seydoux). Rovnako prebieha aj priznanie novinárky Lucindy Krementz (Frances McDormand) násťročnému milencovi Zeffirelimu (Timothée Chalamet), že ich vzťah vyzradila jeho matke. Keď vybuchne hnevom a reaguje slovami: „Som nahnevaný, neviem, ako sa mám cítiť. Čo mám teraz robiť?“, jeho milenka lakonicky odpovie: „Musím si zachovať novinársku neutralitu.“ Keď v snímke prestaneme striehnuť po emóciách, objavia sa mimoriadne poetické momenty. Povedzme, keď sa v treťom príbehu dievča strážiace uneseného chlapca (Saoirse Ronan) pozrie cez priezor dverí a sterilný čiernobiely záber sa zmení na farebný a odhalí jej krásne tmavomodré oči.

Kulisy teda vyzerajú iba ako kulisy, dôležitejšie je premýšľať než sa oddávať emóciám, namiesto prehlbovania nastolených významov vždy príde ďalšie vyrušenie a postavy skôr komentujú a poukazujú na samy seba, než by sa do svojej roly mali skutočne vžiť. Je to jednoznačne to, čo robí Andersona Andersonom a napĺňa jeho predstavu o postmodernom prístupe v súčasnej kinematografii. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať ako príliš uletený či prekombinovaný, ide o nadčasové umelecké dielo presahujúce žánrové a druhové limity.