Posledný autoportrét  (Slovensko 2018, r. Marek Kuboš)

Od niečoho, čo sa volá autoportrét by sa hádam dalo očakávať, že pôjde o introspektívnu sondu do individuálneho sveta, ktorému hrozí absencia prieniku so svetom divákov. To by však nemohlo ísť o autoportrét enfant terrible súčasného slovenského dokumentu Mareka Kuboša. Navyše, na potenciálnu výnimočnosť tohto projektu upozorňoval už fakt, že dokumentárny film Posledný autoportrét mal na práve ukončenom Art Film Feste premiéru v súťaži hraných dlhometrážnych filmov. Karty v hre očakávaní boli rozdané veľkoryso, no výsledný efekt aj napriek tomu pozitívne prekvapil. Prečo?

Nemá význam rozpisovať na tomto mieste profesionálny životopis režiséra filmu, nakoľko on sám je na jednej z jeho rovín predmetom rozprávania a analýzy. Inými slovami, nebudeme “spoilovať” a vystačíme si s konštatovaním, že Kuboš už na škole nakrúcal nanajvýš odvážne filmy (formálne aj obsahovo), ktoré nielen, že rezonovali v spoločnosti, ale nastavovali jej také zrkadlo, aké nikdy nemala uzrieť širšia verejnosť. A tak sa až do teraz presúvalo po pivniciach rôznych inštitúcií, od VŠMU až po RTVS (resp. bývalú STV). Jeho študentský film Hlas 98 vyčnieval ako vlajková loď spomedzi tvorby spolužiakov, ktorých vzostup nazval Pavel Branko Generáciou 90 a ktorí dnes postupne všetci odchádzajú do hraného filmu.

Kubošov druhový hybrid s názvom Posledný autoportrét však zďaleka nie je len sebaľútostivým nárekom nad nemožnosťou nakrúcať filmy bez cenzúry. Je skôr veľmi analytickým príspevkom do debaty o fungovaní súčasnej slovenskej spoločnosti. Hoci sa svojím názvom predstavuje ako komorný a introspektívny, vo výsledku reflektuje problematiku, ktorá je ak nie univerzálna, tak minimálne spoločná pre náš západný svet – duševné vlastníctvo. Hádam najvypuklejšie (a možno preto najmedializovanejšie) sa tento problém v poslednej dobe prejavil na príklade “zakázaných filmov“ Mira Rema, v skutočnosti však zďaleka nejde o ojedinelý príklad.

Posledný autoportrét nebude zaujímavým pre divákov, čo od dokumentu očakávajú fakty, teda, že sa dozvedia, ako sa rozmnožuje korytnačka alebo koľko vojakov mala okupačná armáda v roku 1968. Budú mať do činenia presne s tým, čomu sa hovorí autorský dokument a čo sa v tomto konkrétnom prípade prekrýva zároveň konceptom kreatívneho dokumentu. Historik a teoretik dokumentárneho filmu Bill Nichols by ho na základe svojej taxonómie dokumentárnych módov zároveň zaradil medzi participatívne dokumenty. Objektom skúmania je tu totiž zdanlivo sám autor, ktorý je zároveň výdatne prítomný pred objektívom vlastnej kamery. Napriek tomu mám dojem, že z Kubošovho filmu nebudú odchádzať uspokojení len elitárski či intelektuálni “fajnšmekri” avantgardnej kinematografie. Ale prečo?

Režisér sa pred kamerou obnažuje (metaforicky aj fyzicky) so zámerom odvrhnúť nadradenú objektivizujúcu pozíciu autora a oblieka sa do role protagonistu. Počas celého filmu preskakuje ako iskra medzi týmito dvoma pólmi – filmár a protagonista. Medzi nimi podľa neho došlo k nejakému skratu, strate autentického vzťahu. Stretáva sa a vedie dialóg s protagonistami svojich starších filmov, no tiež s vlastnou mamou, či kolegami, známymi slovenskými dokumentaristami. Tieto rozhovory sú odpoveďou, prečo sa film vlastne volá autoportrét, keď je v skutočnosti o nás všetkých. Veľká časť filmu sa totiž odohráva v aute, v ktorom vznikajú akési haiku-portréty spomínanej “generácie 90”. Tie sú katalógom režijných prístupov a úprimných priznaní. Dá sa predpokladať, že ich už čoskoro vstrebú sylaby Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU. V podstate vysvitne, že dokument ako taký je veľmi problematickou kategóriou a v súčasnosti sa ho dá robiť len ak ste ochotní ísť „cez mŕtvoly“. A prečo?

Hlavne pre peniaze. Dokumentarista sa z princípu zaujíma o ľudí ako zástupcov väčších celkov. Ak je týmto celkom nejaká inštitúcia či firma v kapitalistickej spoločnosti, znamená to, že zamestnanca jeho zamestnávateľ vlastní. Ak je tým celkom, povedzme, rodina alebo obec, v súčasnosti sa, žiaľ, zdá, že aj tieto menšie celky jednotlivca vlastnia. Protagonista je majetkom spoločnosti a preto sa na neho v praxi nevzťahuje teória o slobode prejavu. Čo tam po Ústave, tento štát svojich obyvateľov predal. Aby sme však neboli k Slovensku nespravodliví, kým u nás k predaju duševného vlastníctva prišlo v priebehu deväťdesiatych rokov, vo vyspelejších západných krajinách sa to stalo už dávnejšie.

Ak nám tu na Západe neostalo naše duševné vlastníctvo, čo teda? A ak už Marek Kuboš nedokáže nakrúcať ďalej dokumentárne filmy, čo potom? Pozrite si jeho najnovší film a zažite odpoveď s ním. Pretože najkrajšie na jeho (zatiaľ) poslednom filme je to, že on pravdepodobne nepozná odpovede, ale má odzbrojujúci talent klásť otázky.