Nech je svetlo (r. Marko Škop, Slovensko / Česko, 2019, 93 min)

Odbije druhá minúta filmu a objaví záber na zámok ako z rozprávky. Vyrástol z ničoho nič. Už vieme, že hlavný hrdina je stavbárom v Nemecku a tento zámok mu určite domov nepripomína. Z hustých hmlovín, rovnakých ako tie, čo obháňajú zámok na kopci, sa mi vynára asociácia „stavia vzdušné zámky“. Nechám ju zatiaľ bokom, ale príde na ňu rad, keď bude reč o scenári. Vopred chcem upozorniť na to, že už mi je smutno a úzko z filmov, ktoré sa tento rok uvádzajú s veľkou pompou a potom stačí človeku ľahká polhodinka na to, aby zistil, že nestoja za to. Ak nie aj menej. Priala by som si, aby sme na to prišli až o roky neskôr, keby to bolo nutné. Ale to je veľa, a tak si budem priať nejaký dosiahnuteľný cieľ: nech tie filmy sú príbehom od začiatku do konca a nech sú filmami, namiesto zdĺhavého rozprávania plného prirovnaní, symbolov a zbytočností, ako to býva, keď sa niekto opije a začne „vyprávjat“.

Záber zámku je ako nakreslený nejakým milučkým insitným umelčekom a rovnako je nakreslená aj hlavná postava tohto filmu. Muž s ľahkým detským úsmevom na perách a dobráckymi očami. Prvé scény lezú ako z chlpatej deky, hercom vychádzajú repliky z úst zľahka zdeformované divadlom (snáď sa už nikto neurazí, no vieme, že v divadle fungujú iné techniky a tie často vo filme škrípu), a tak im začneme držať palce. Neskôr, keďže pršteky dobre zopíname, sa hlasy a prejav ustália a strnulé frázovanie začne pôsobiť dojmom, že je to zámer. Akoby to takto na slovenskej dedine chodilo, akoby sa tam takto rozprávalo. A áno, nie je to úplne scestné, na slovenskej dedine existujú citeľné komunikačné limity, ale tie sa týkajú skôr posolstva než prejavu a intonácie. Vo filme nájdeme oboje. Ak to bol zámer, mohol ho režisér prípadne posilniť, mohol postavy väčšmi obtesať. Viac postavy karikaturovať, prehnať ich nevýrečnosť, nedokonalosti podčiarknuť a dotiahnuť do extrému, zreteľnejšie vykresliť vákuum dedinského života. Filmu chýba akákoľvek invencia. Divák sa nemôže uspokojiť len s tým, že je to dôležitá téma a presedieť tak hodinu a pol v kinosále. Téma, ktorej sa režisér dotýka, je nepopierateľne jedna z tých veľmi dôležitých a aktuálnych, a možno sa tento príbeh odohral na Slovensku už tisíckrát, takže sa diváci s ním stotožnia, možno niečo pochopia, ak ho uvidia na plátne. Ale čo si budeme nahovárať, tí, ktorí by ho potrebovali vidieť najviac, do kina nechodia. Je to možno dobrý formát na premietania pre školy, ale keby som mala do škôl priniesť film o brancoch, slovenskej dedine a jej žiaľoch, nespravodlivosti a čo ja viem, o čom všetkom, vybrala by som radšej dokumentárnu snímku Až přijde válka od režiséra Jana Geberta.

Je to hraný film, takže režisér spolu so scenáristom a kameramanom to, čo je na plátne, vytvárajú. Ale čo vidíme? Kde je hrdinstvo, kde sú slová, ktoré by mohli ľuďom napovedať, čo v takých situáciách? Kde je úprimnosť medzi členmi rodiny? Prirodzenosť? Odvaha?

Teraz vysvetlím svoju asociáciu so „stavaním vzdušných zámkov“. To, ako sa hrdinovia trápia pri vypľúvaní jednej vety a každá im zaberie 5 minút, možno znamená, že rozjímajú. Akoby sa týmto rozjímaním dal vynájsť ďalší, napínavejší dej. Akoby sa tu odohrávalo ešte niečo iné, ako sa nám odhaľuje na plátne. No nemyslím, že tento spôsob budovania príbehov je revolučný. Stále musím pripomínať, že sme vo „filme“, teda dosť technickej záležitosti s dosť presnou trajektóriou. Buduje sa na pľaci a v hlavách všetkých zúčastnených, ale nie v hlavách postáv a mimo plátna. Prepáčte. Divák svojím spôsobom až fyzicky mámi informácie z postáv a všetko trvá strašne dlho, ich rozhodnutia a useknuté vety sú nelogické. Zaujímavé je na tom to, ako ich režisér psychopatizuje. Jednoducho nevieme, čo príde, ale nie preto, že sme neempatickí.

Ďalej, nedotiahnuté situácie: prečo nevyužiť dramatično kostola po tom, čo farár odsúdi samovraždu a rodičia samovraha sa s plačom vytrácajú k tomu, aby divák trošku porozjímal nam zmyslom života? Prečo nevyužiť matku, ktorej manžel práve zbil dieťa k vysloveniu nejakej morálnej zásady? (Prečo keď je to tak prudko existenciálna dráma, necítiť, žeby postavy tú drámu vnímali. Oni prvé by mali vedieť, čo pre nich situácie znamenajú.) A tak ďalej, nemôžem všetky menovať, ale je ich tam neúrekom. Nedoriešené situácie, pobehujeme sem a tam. Jediná postava, ktorá rozpráva ako človek, je otec zosnulého.

Otázka pre režiséra: Dá sa to chápať tak, že vzhľadom k tomu, že tomuto človeku zomrel syn, je mu už všetko jedno, a preto môže jeho hlas zvonivo a bez prekážok prechádzať všetkým, čo mu príde do cesty? Aj tak, je tam len pár minút z filmu.

Nepodporené situácie sú, ako keď utnú pianistovi ručičky.

Ďalšia otázka pre režiséra: Vedeli by ste so mnou v niečom súhlasiť?