Jedným z troch filmov z Filmovej a Televíznej fakulty VŠMU v hlavnej súťaži festivalu Febiofest bola mokument (hraný film pracujúci s dokumentárnymi postupmi) snímka I Want to Believe od Matúša Ryšana, študenta štvrtého ročníka ateliéru hranej réžie. Rozprávali sme sa nie len o filme, ale aj o tvorivých podmienkach na škole, jeho vlastného štýlu, súčasnej školskej iniciatívne Nie je nám to jedno a o (nielen) diváckych výhodách humorného spracovania citlivej témy. Pozitívny ohlas publika sa napokon prejavil aj pri záverečných odovzdávaniach cien Febiofestu, kedy si Matúš Ryšan odniesol Divácku cenu.

Tvoj film o konšpiračných teóriách, konkrétne o človeku, ktorý podobným teóriám verí by sa dal zaradiť k subžánru mokument. Čo prišlo skôr: téma konšpirácií alebo túžba natočiť mokument?

Tento film vznikal veľmi spontánne a nemôžem povedať, že by niečo z toho vzniklo skôr ako to druhé. I Want to Believe vznikal v októbri roku 2016 a v tom období som pozeral veľa mokument filmov, ku ktorým prechovávam hlboký citový vzťah. Inšpirovaný som bol konkrétne seriálom Documentary Now, šesť-dielnym seriálom, kde sa v každom diely paroduje iný dokumentárny žáner. Zároveň som bol v tej dobe frustrovaný zo všetkých tých facebookových konšpirátorov, hnevala ma tá arogantnosť, dezinformácie a rozrastajúca sa nevzdelanosť. Ani jedno neprišlo skôr, výsledok je skôr prirodzeným spojením dvoch rovnocenných záujmov. Pričom od začiatku som si vlastným nápadom nebol istý, mal som pocit, že to bolo prestrelené, keďže na našej škole prevažujú očakávania spoločenských či sociálnych drám. Dokonca to pôvodne nebolo ani moje školské zadanie, celé to vzniklo zo školského zadania kameramanky Sophie Boydovej, ktorá mala natočiť krátky film k téme prenasledovanie. Ani tam sme si neboli istí, či nám prenasledovanie lietadiel Chemtrails natočené dokumentárnou kameramanskou formou jej profesori akceptujú, pretože okrem potlačenej estetiky sme taktiež nedisponovali technickým scenárom či storyboardom. Až po napísaní scenára som sa spýtal, či by tento projekt mohol byť aj mojim cvičením a moji profesori mi to schválili.
Po čase rozmýšľam, či to filmu nakoniec aj neprospelo to, že film bude odovzdávať niekto iný. Či by som k projektu pristupoval rovnako slobodne, aj keby od začiatku vychádzal z môjho zadania. Pri tomto filme som sa naučil, že najsilnejší tvorivý element je voľnosť.

Ako vyzerala príprava na film?

Zo všetkých filmov, ktoré som robil, bolo napísanie scenára k filmu I Want to Believe najhladší proces, aký som počas štúdia zažil. Sadol som si do Dosky, za osem hodín som napísal prvú verziu, ktorú čítali asi traja ľudia. Z ich poznámok som to na druhý deň upravil a mal to hotové. Niektoré veci (ako dialógy a podobne) sa ešte v spolupráci menili tesne pred natáčaním, no základ som mal hotový za pár hodín. Bola to veľmi tvorivá činnosť a na vlastnú kreativitu som sa sústredil aj pri písaní hlavnej postavy Igora, ktorú som nechcel okopírovať zo skutočného sveta. Sám som si určil definíciu postavy, ktorá mala byť extrém, no zároveň sympatická. To bol pre mňa základ: aby som ho vykreslil vtipne, na jednej strane ako odsúdeniahodného, no popritom ako sympatickú postavu. Jednoducho som nechcel robiť karikatúru. Pre mňa osobne je ten film o samote a priateľstve. Tento človek nie je konšpirátor, lebo je „zlý“, ale je konšpirátor, lebo je sám. Myslím si, že práve s témou samoty a potreby priateľstva sa diváci vedia ztotožniť.

Ako si povedal, film je aj akousi snahou o pochopenie správania hlavného hrdinu. Najexplicitnejšie to vidieť v závere. Plánoval si tento záver už od začiatku?

Vôbec. Záverečný presah prišiel s vytvorením druhej postavy, „cudzinca“, o ktorého sa hlavný hrdina stará. Pôvodne som s ním nerátal, až neskôr mi napadlo, že by to bola vtipná vsuvka. Túto postavu som napísal na svojho priateľa Ondreja Palanského, ktorý študoval strednú filmovú školu v Košiciach a momentálne študuje na STU. Projekt ho nakoniec tak zaujal, že úvodný interiér navrhol a rozpracoval úplne sám – všetky veci v tejto pivnici mali svoje miesto a teoreticky bol aj funkčným. Prakticky však nie.

Vráťme sa k forme. Mokument stále patrí k pomerne vzácnym formám filmu. Snaha o akési experimentovanie, alebo lepšie povedané: nekonvenčné hranie sa s filmovým materiálom je nezvyčajným aj na pôde našej školy, v tvojej tvorbe však nie (nekonvenčne si spracoval napríklad film Terminál či Triptych, ktorý si spoluvytvoril so spolužiakmi Michalom Ďurišom a Ondrejom Hraškom). Čo pre teba znamená samotná forma filmu?

Čo sa týka Triptychu, musím priznať, že spôsob radenia scén (achronologický, pozn. red.) nám poradil až strihač Martin Piga. Avšak čo sa formy týka, tak sa o jej kreatívne spracovanie pokúšam vždy. Nebaví ma stále točiť to isté. U mňa je to veľmi premenlivé, ani teraz neviem, čo budem točiť v budúcom semestri. Sú to spontánne rozhodnutia, pričom ešte prvý rok som sa snažil vtesnať do vkusu a dostať dobré známky, vďaka čomu som sa snažil hrať na istotu. A tá mi nie vždy vyšla. Nerád by som chcel byť zafixovaný ako niekto, kto robí stále rovnaké filmy Posledné dva roky točím to, čo baví predovšetkým mňa a zisťujem, že ruka v ruke prichádza aj pozitívny divácky ohlas a zároveň aj pozitívne ohlasy medzi profesormi. V tomto vďačím predovšetkým môjmu ročníkovému vedúcemu Stanislavovi Párnickému. On nás od začiatku netlačil do ničoho konkrétneho, vždy nám nechával priestor a podporoval experimentovanie aj na úkor témy zadania. Podľa mňa nemá tento kreatívny luxus veľké množstvo študentov na našej škole.

Mnoho etablovaných režisérov rozpráva o štúdiu na vysokej škole ako o laboratóriu, o priestore otvorenému experimentom a nezáväznému hraniu sa a čo je najdôležitejšie: hľadaniu vlastného štýlu. Ak správne chápem, ty sám si ešte vo fáze hľadania.

Tu mi napadá jedna vec, čo odpovedal scenárista Aaron Sorkin na otázku, čo v živote najviac ľutuje. Povedal, že najviac ho mrzí, že počas života robil iba to, v čom bol dobrý. Nikdy neskúsil nič iné. A toho sa snažím riadiť, kým som na škole chcem otestovať čo najviac možností. Viem však povedať, že v mojom zaújme sú zväčša bežní ľudia, ktorí sú v jednom aspekte vyhrotení. No k tomuto poznaniu som prišiel až spätne, pri vymýšľaní nového filmu nejdem rovno s tým, že takto to budem konštruovať. Až po filme si uvedomujem, aké témy spájajú moju tvorbu.

Vo svojej doterajšej študentskej tvorbe si otváral problémy jednotlivcov, napríklad vo filme Terminál či Rovnobežky to boli vzťahové komplikácie, Triptych zobrazuje krízu medzi najlepšími kamarátmi, celospoločenský problém si reflektoval v podstate prvýkrát. Nemyslíš si, že v prípade krátkych (a hlavne študentských) filmov sú témy s tak širokým spoločenským presahom priveľkým bremenom?

Podľa mňa nie je hľavným cieľom filmu I Want to Believe byť spoločenský komentár. Vnímal som, že sa tam celospoločenský dopad nachádza, no skôr si myslím, že všetkými konkrétnymi situáciami a ľudskými vlastnosťami vykreslujem predovšetkým Igora, nie všetkých konšpirátorov. Myslím, že krátke filmu, ktoré sa v prvom pláne sústredia na spoločenským komentár sú častokrát odsúdené na neúspech – diváka do nich vstupuje s tým, že skôr očakáva reflexiu súčasnej situácie a prestáva ho zaujímať čokoľvek iné. A myslím si, že to môže fungovať v dokumente, no v hranom filme nie. Formát krátkeho filmu príliš obmedzujúci.

Poslednou otázkou som sa chcel nenápadne priblížiť k vzťahu filmu a spoločenskej angažovanosti. Ty sám aktívne spoluorganizuješ pochody študentov VŠMU podporujúce zhromaždenia Za slušné Slovensko s vlastným podnázvom Nie je nám to jedno. V posledných dňoch som taktiež zachytil požiadavky o spoluprácu naprieč filmovou, divadelnou a hudobnou fakultou pri tvorbe angažovaných umeleckých diel. Môžme v blízkej budúcnosti očakávať filmy reagujúce na aktuálnu slovenskú politickú krízu?

Moja účasť v tíme Nie je nám to jedno je veľmi spontánna. Iniciatíva vznikla na VŠMU, pod vedením Viktórie Petrášovej v spojení všetkých fakúlt. Do tímu som patril už od samotného začiatku, no sústredil som sa predovšetkým na umeleckú činnosť a rôzne výstupy, ktoré som mal na starosti. Vytváral som krátke spoty s názvom Nebudeme mlčať alebo Nestačí a iné, na ktorých so mnou spolupracovalo obrovské množstvo študentov z filmovej, divadelnej a hudobnej fakulty. V súčasnosti sa iniciatíve venujú zastupiteľia s rôznych vysokých škol na Slovensku ale aj v Česku. Ja pokračujem v práci ktorá ostáva medzifakultná na VŠMU. Radi by sme v najbližších týždňoch vytvorili prehliadku umeleckých diel reagujúcich politickú situáciu. Ak táto politická situácia priniesla niečo dobré, tak je to pocit zblíženia medzi filmovou, hudobnou a divadelnou fakultou, ktorý predtým absentoval. Dúfame, že novovzniknuté vzťahy sa prejavia aj pri najbližšej tvorbe.

Z dnešnej situácie by sa dala vytvoriť komédia (tak, ako si to vytvoril vo filme I want to Believe), akčný film, politická dráma a, bohužiaľ, aj dráma s tragickými motívmi. Ktorým smerom by to ťahalo teba najviac?

Myslím si, že spôsob spracovania snímky I Want to Believe je najlepší spôsob ako uchopiť takúto citlivú tému. Cez satiru, vtip a paródiu sa najúčinnejšie komentujú takéto politické/spoločenské záležitosti tak, aby sa niekoho aj dotkli. Keby som robil vážny komentár, a aj keby bol kvalitatívne vynikajúco spracovaný, tak by tak neoslovil ľudí ako práve komédia. Aj to bol asi dôvod, prečo som I Wanto to Believe natočil takto: každého, komu tento film ukážem zabaví a pomocou humoru taktiež upozorní na problém konšpirátorov. Cez komédiu si diváci uvedomujú takúto problematiku akosi najjednoduchšie.