Pivnica – réžia: Igor Vološin (Slovensko, Rusko, Česko 2018)

V tej, ktorú môžu vidieť diváci práve teraz v slovenských kinách, sa ho nepodarilo nájsť charizmatickému miláčikovi ženského publika Jeanovi Marcovi Barrovi, oceňovanému kameramanovi Martinovi Žiaranovi a ani mne. A to sme sa podľa mňa všetci traja snažili. Pred nedávnom som niekde čítala rozhovor s mojím bývalým učiteľom, filmovým kritikom a teoretikom Martinom Cielom, v ktorom ma vyrušila jedna myšlienka. Parafrázujem: „Mám rád recenzie, z ktorých netrčí ego.“ Odvtedy myslím viac na to, aby netrčalo z tých mojich. A tak som sa namiesto spontánneho zotretia filmu, ktorý sa mi na prvý pohľad nepáčil, rozhodla pozrieť si ho ešte raz a nechať dojmy aspoň týždeň odstáť, aby som k materiálu mohla pristúpiť s chladnou hlavou.

Rozhodla som sa začať od samotného námetu. Motív rozkladu rodinnej idyly na pozadí kriminálnej zápletky v triumviáte s pivničnou metaforou temného tajomstva neveští nič inovatívne. Priemerne skúsený divák na základe týchto indícií očakáva krimi, na aké je zvyknutý zo seriálov na spôsob Pustiny, Zmiznutia alebo iných variácií temných príbehov kvázi civilnej súčasnosti. Pri troche trúfalosti, si spomenie na čiernohumorné Tri billboardy kúsok za Ebingom, s ktorými Pivnicu spája nezvestná dcéra, frustrovaná matka a vôľa vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Divák s pamäťou a orientáciou v dejinách (filmového umenia) si zasníva na tému metafory pivnice a iných priestorov vytesnených z podvedomia rodín a komunít (V mojej pamäti sa táto metafora už roky spája s rakúskym filmom Michael režiséra Markusa Schleinzera).

Lenže pozor, Pivnica hneď v úvode prekvapí komediálnou expozíciou – paralelnou montážou poukazujúcou na disharmóniu v spolužití ústrednej manželskej dvojice. Po skončení úvodnej sekvencie sa so žánrom komédie divák lúči, ďalej sa vo filme komediálne prvky (zámerne) neobjavujú. A tak je to vlastne so všetkým v tomto filme. Motívy (či už vizuálneho alebo naratívneho charakteru) sa objavujú a zanikajú úplne arbitrárne a nesúvisle. Zdá sa, že tvorcom sa v priebehu produkcie nepodarilo prísť na to, aký film vlastne točia. Ako keby sa nevedeli rozhodnúť, či pôjde o akčné krimi pre masového diváka, temnú psychodrámu alebo tínedžerský horor. Táto nerozhodnosť sa asi najviac odrazila vo vedení hercov a na strihu filmu. Kombinácia spomínaných dvoch zložiek spôsobila, že divák bol v niektorých momentoch celkom bezradný.

Chaotický strih v úvode filmu neumožňoval divákovi základnú orientáciu v priestore. Tento problém neskôr ustúpil do úzadia, montáž však opakovane prinášala divákovi zábery, ktoré sa priečili logike prirodzenej percepcie a filmovej konvencie.

Každý z hercov pôsobil, ako keby hral v monodráme a s ostatnými nekomunikoval. Nielen medzi manželmi či manželom a milenkou, ale medzi nikým nefungovala vzájomná chémia. Barr v úlohe Milana po celý čas pôsobil, že sa tam ocitol náhodou a  a snaží sa zistiť, o čo vlastne ide. Olga Simonova v úlohe jeho manželky nesúvisle preskakovala medzi introvertným civilizmom a patetickou teatrálnosťou. Keď Milan Ondrík zistil, že mu motiváciu jeho postavy detektíva nikto nevysvetlí, rozhodol sa pre istotu hrať Milana Ondríka. Nič tým nepokazil. S amatérskym výkonom herečky Zuzany Vejvodovej v úlohe Milanovej milenky je škoda sa zdržiavať. Pri scéne, kedy vyznáva lásku svojmu milencovi na záchode, nám bolo všetkým tak trápne, ako sme si už od toho pri slovenských filmoch za posledných 10 rokov odvykli a nepochybujem, že to napriek jazykovej bariére pochopil aj Jean Marc Barr. Keď uniká zo spárov ohrdnutej milenky, čaro nechceného umožní divákovi pocítiť jej úbohú situáciu dvojnásobne. Pokiaľ mu nie je, naopak, do smiechu.

Osviežením by mohli byť výkony mladých nehercov, ktoré však v danom kontexte pôsobia nahodilo a sú len ďalším nekompatibilným článkom v nefunkčnej stavebnici. Výrastkovia v drsnom prostredí zapadákova by boli mohli vo filme vytvoriť dusivú atmosféru na pomedzí poetiky Kena Loacha a Betónovej záhrady, ale to by ich režisér nemohol donútiť zívať ako z príručky mladého ochotníka a klásť im do úst vety typu „Mama, oco, oboch vás milujem“, pri odchode na diskotéku.

Nad všetkými nedokonalosťami herectva sa týči prekliatie veľmi neprirodzeného a zle zmixovaného dabingu. Ten pôsobí minimálne rovnako rušivo, ako si to pamätáme z komédie Vadí Nevadí, ktorá sa na žiaden psychologický realizmus aspoň nehrala.

Kamera ako jediné skutočné pozitívum? Martinovi Žiaranovi, nášmu momentálne najoceňovanejšiemu kameramanovi sa podarilo vytvoriť zvláštnu obrazovú patinu a zrno, o ktorom sa dá povedať, že temnému krimi príbehu pristane. Čarovanie so svetlom vytvárajúcim „rembrandtovské“ atmosféry v temnom sídle rodiny naznačuje snahu o dialóg s vysokým umením. Takéto ambície však bez kontextu a obsahu vyznievajú nepatrične a tak sa zaradia do počtu k ostatným navzájom nekomunikujúcim zložkám filmu.

Na tomto mieste sa dostávame k absencii pevného plánu, ktorým by asi mal byť vo filme scenár a dramaturgia. Chýba logická a cieľavedomá výstavba sužetu, rovnako ako prepojenie všetkých zložiek filmu niečím v pozadí – zmyslom.

Všetko, čo sa na tomto filme snaží byť extra (či už ide o herca z cudzorodým kultúrnym podhubím alebo o kameru s dotykom šerosvitu) pôsobí v konečnom dôsledku trápne. Prečo je to tak? Pretože Pivnica je prázdna. Tam, kde sa má divák stretnúť s kolektívnym nevedomím súčasnej spoločnosti (vtelenej do modelovej rodiny) zostáva tvárou v tvár banalite. Na mieste, kde by nám Freud, Lynch či Švankmajer poplietli hlavu, predvádza Vološin prvoplánové frajeriny. Tam, kde by sa aspoň násťroční tínedžeri mohli začať baviť alebo báť, dostanú facku od ťaživého patetizmu. Občas sa mi zdá, akoby slovenskí producenti v honbe za úspešným medzinárodným financovaním zabudli, že aj divák je len človek.