Králiček Jojo / Jojo Rabbit
(r. Taika Waititi, USA, Nový Zéland, Česko, 2019, 109 min)
Film o desaťročnom chlapcovi, ktorý sa náramne teší, až sa stane členom Hitlerjugend. Nevie si síce zatiaľ zaviazať šnúrky na topánkach, ale je blond, má modré oči a jeho najlepším fiktívnym priateľom je Adolf Hitler. A tohto desaťročného chlapca doženie surová realita končiacej sa druhej svetovej vojny.
Tešil som sa na bizarnú komédiu, áno, tešil som sa na politicky nekorektný film, ktorý sa nebojí balansovať na hrane, a predovšetkým som sa tešil na film Taiku Waititiho, ktorého mám v takom tom svojom osobnom panteóne v prvej trojke, hneď vedľa Matthewa Vaughna a Edgara Wrighta, čím sa dostávame do čisto osobnej roviny.
Čo to znamená?
Že ak by som bol trinásťročné dievča, a nie šedivejúci štyridsiatnik a oni by boli popoví speváci, a nie filmoví režiséri, scenáristi a producenti, jačala by som, hystericky vrieskala, celú detskú izbu by som mala polepenú ich plagátmi, môj prísne tajný denníček by bol plný vyznaní lásky k nim, a tak sama pre seba by som verila, že oni moje city opätujú, že moja láska k nim je natoľko vrúcna, že hoci viem, že ich takto milujú aj iné trinásťročné dievčatá, ja by som žila v presvedčení, že keď už by na to prišlo, oni by si vybrali mňa, lebo tie ostatné trinástky to s nimi nemyslia až tak úprimne. A keby sme sa náhodou stretli, azda by som si aj cvrkla a zapýrená utiekla, lebo by hrozilo, že sny sa stretnú so skutočnosťou a na to by som veru nebola pripravená.
A bola by som presvedčená, že z toho nevyrastiem, čo je rovnako dôležité ako to jačanie.
O objektívnosti teda nemôže byť ani reči, ani len o náznaku, Taiku Waititiho nekriticky obdivujem. Kvôli seriálu Flight of the Conchords (2007 – 2009), kde som ho zaregistroval po prvýkrát, kvôli filmu What We Do in the Shadows (2014), ktorý ma priviedol aj k jeho predchádzajúcim snímkam (Eagle vs Shark, 2007, Boy, 2010) a postaral sa, že na tie nasledujúce už som sa vyslovene tešil. Nielen na tretieho Thora (2017), v ktorom Waititi ukázal, že sa nenechá pokaziť ani tým najprudším mainstreamom, ale aj na Hon na pačlovekov (Hunt for the Wilder People, 2016), čo je vlastne klasický dobrodružný mládežnícky film, akurát tak nádherne švihnutý. A potom je tu seriál Wellington Paranormal (od 2018), ktorý Waititi tvorí spolu s Jemainom Clementom doma na Novom Zélande, a je to presne tá zmes dada humoru, absurdnosti a civilného mockumentary prístupu, ktorá dokáže divákov iba nadchnúť alebo načisto odradiť.
No, a teraz tu máme Králička Joja (Jojo Rabbit), ktorý je najprv kvôli šantiacemu Hitlerovi taký vtipný, že sa rehoce celé kino, a potom prechádza do ťaživej drámy, ktorá však nie je až taká ťaživá, ako by si to zobrazované situácie žiadali, a preto to vzbudzuje rozpaky. Desaťročný chlapec nenávidí Židov. Niežeby ich nenávidel naozaj, len si to myslí, lebo je obeťou zvrátenej ideológie. A chce prispieť, a tak začne písať knihu o tom, čo sú Židia vlastne zač, a je to mrazivé a vo svojej absurdnosti zároveň vtipné a človeka to núti neustále prehodnocovať svoje stanovisko práve kvôli tomu, ako konvenčne a zároveň nekonvenčne sa v tom pracuje s ikonografiou tretej ríše, so stereotypmi a klišé a vlastne aj s nekonečným ľudským utrpením spôsobeným vojnou. A všetko to zostáva v tej detskej optike, takže to nie je také vážne, ako čakáme, že by to malo byť, a nie je to ani taký veľký úlet, ako sľubuje trailer.
Výborné remeslo je samozrejmosťou. Waititi zachováva svoj autorský rukopis, ale nebojí sa ani inšpirovať, sekvencie v tábore Hitlerjugend celkom priznane pracujú s poetikou Wesa Andersona, ruku za to do ohňa nedám, ale odvážim sa tvrdiť, že Moonrise Kingdom bude aj Waititiho obľúbený film. Kapitolou samou osebe sú herecké výkony a ako je táto veta hrozným klišé, tak Králiček Jojo potvrdzuje, že je to funkčné klišé. Lebo malý angažovaný nacista debutujúceho Romana Griffina Davisa je presne tým deckom, ktorému sa jeho nacistický zápal dá veriť bez toho, aby sme si o ňom mysleli, že je zlý či hlúpy. Nie je, len nevie, na rozdiel od Scarlett Johanssonovej, ktorá vie, ale nesmie na sebe nič dať znať, a Sama Rockwella, ktorý zostáva svoj bez ohľadu na ideológiu, ktorej má jeho postava slúžiť. Toto je výborné, podobne spôsob, akým sa pracuje s hudbou. Králiček Jojo je vojnová feéria, preto v nej môžu znieť Beatles, David Bowie či Roy Orbison bez toho, aby komukoľvek prekážalo, že film sa odohráva dvadsať, tridsať rokov pred.
Výborné.
A potom sú tu naozaj vážne veci, o ktorých kvôli autocenzúre jednoducho nechcem písať, lebo nie som dosť slobodný a neverím si, že by som ich dokázal sformulovať tak, aby ma niekto hlúpejší ako ja z niečoho neobvinil, respektíve, aby sa nezačal do čohosi navážať, do čohosi, o čom ani teraz, sedemdesiatpäť rokov po skončení druhej svetovej vojny nie je pohodlné písať. Ale Králiček Jojo je aj o tom, a preto je to vynikajúci film, iným spôsobom, ako som čakal, ale vynikajúci. Lebo je slobodný, vnútorne slobodný, čo je dôvod, prečo tak veľmi Taiku Waititiho obdivujem.
Film o nekonečnom utrpení, o holokauste, o najväčších zverstvách, akých sa náš druh na sebe dopustil. A predsa komédia, aspoň spočiatku určite, nič nie je také funkčné ako zosmiešniť tyrana a Waititi to robí perfektne. Ale najlepšie na Králičkovi Jojovi je, že sa v ňom objavuje také malinké „ale“, ktoré odmieta princíp kolektívnej viny a ktoré zároveň vysvetľuje, prečo sa ten film tak páči v Nemecku.
Odpustiť áno, zabudnúť nikdy!
A komu by to nedávalo zmysel, nech si prečíta Arendtovej Eichmanna v Jeruzaleme, správu o banalite zla.
A samozrejme, román Christine Leunens Caging Skies, ktorého je Králiček Jojo filmovou adaptáciou a ktorý by mal niekedy začiatkom februára vyjsť aj v českom preklade pod názvom Nebe v kleci.
