Beatriz Seigner je oceňovaná brazílska režisérka, scenáristka a producentka. Jej zatiaľ posledným  filmom je Los Silencios, v premiére uvedený na festivale v Cannes v sekcii Directors’ Fortnight. Sleduje vdovu a jej dve malé deti, ktorí sa presťahujú na hranicu Kolumbie, Peru a Brazílie, aby unikli ozbrojenému konfliktu Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC). Ocitnú sa na ostrove, kde je hranica medzi živými a mŕtvymi veľmi tenká. Film sa dá na Slovensku a v Česku momentálne vidieť aj v ponuke HBO GO.

Beatriz strávila nedávno niekoľko týždňov v Bratislave ako účastníčka programu Pop Up Film Residency. To mi umožnilo sa s ňou osobne stretnúť a porozprávať o jej vzťahu k filmu, o filme Los Silencios, ale aj o súčasnej situácii v Brazílii, kde nedávno vláda zastavila financovanie nezávislého filmu.

IH: Čo ťa priviedlo k filmu?

BS: Vyrastala som v časti Sao Paola, kde bolo vždy veľa kín. Je to zároveň aj miesto, kde sa koná filmový festival. Odmalička som teda počúvala o filmoch. Moji rodičia chodievali do kina každú sobotu a potom sa doma o tom veľa rozprávali. Filmy boli teda všade naokolo. Neskôr som sa pridala k divadelnej skupine, ktorá robila rôzne projekty vo favelách Sao Paola. Vtedy mi jeden môj známy povedal o filmovom workshope. Mala som 15 rokov a rozhodla som sa to vyskúšať. Podarilo sa nám tam nakrútiť krátky film. Najkrajšie však na tom bolo, keď sme film ukázali ľuďom, ktorí tam žili a o ktorých bol. Vidieť sa na plátne bol pre nich veľký zážitok. Po premietaní za mnou jeden z nich prišiel a povedal mi: „Nikdy som si nemyslel, že aj ja môžem byť hrdina.“ To bol aj pre mňa silný moment, pretože som si uvedomila, že takto môžem niekomu zmeniť život alebo aspoň jeho pohľad na život. Takisto som zažila, aké dôležité je nejakým spôsobom vrátiť to, čo ti tí ľudia ako filmárovi dajú. Dovolili mi vstúpiť s kamerou do ich komunity a do ich životov. A ja som im tú láskavosť takto mohla vrátiť. Myslím, že práve v prípadoch, keď ako filmári pracujeme s minoritami, mali by sme na tieto veci myslieť. Vždy musíme myslieť na ich dôstojnosť. Pretože keď majú ľudia málo, často sa snažia aj s tým málom spraviť, čo najviac sa dá. A často sa aj o to potom starajú lepšie ako tí, ktorí toho majú naopak mnoho.

IH: Ako vyzerá tvoj proces písania scenára? Ako pristupuješ k myšlienke predtým, ako sa z nej stane námet na film?

BS: Všímam si veci, čo sa okolo mňa dejú. Mala som priateľa, ktorý mi opisoval svoju skúsenosť z detstva. Veľmi silno na mňa zapôsobila. Stále sa mi totižto o tom snívalo. Takže vtedy som vedela, že to potrebujem zapísať a dať tomu formu. Ponorila som sa do prieskumu témy a tak vznikol film Los Silencios. Počas prieskumu som sa rozprávala s viac ako 80 rodinami z Kolumbie, ktoré žijú v Brazílii a podelili sa so mnou o skúsenosti s odbojom a stratou.
Takže tie nápady ku mne prichádzajú zo všetkých strán. Ale vývoj je jednoznačne najdôležitejšia fáza. Keď sa rozprávam s ľuďmi, nikdy sa už potom nevrátim k nahrávkam týchto rozhovorov. Fragmenty toho, čo mi povedali, so mnou zostávajú a to je potom to, s čím pracujem ďalej a rozvíjam to.

IH: To znie ako proces, ktorý je pomerne značne založený na práci s emóciou. Sledovať veci, ktoré v tebe zostávajú a skúmať ich intenzívnejšie s cieľom nájsť významy. Vždy skôr dôveruješ svojim pocitom alebo sa do toho procesu dostáva aj časť racionálneho uvažovania?

BS: Skôr to bude kombinácia týchto dvoch vecí. Zvyknem písať 3 až 4 hodiny denne, keď je môj syn v škole. Takže som si tak pre seba vytvorila určitú rutinu, cez ktorú sa dostanem do kreatívneho procesu. Zistila som, že je pre mňa jednoduchšie najskôr vystavať štruktúru príbehu a následne ju vypĺňať postavami a príbehmi. Štruktúra sa môže meniť a často si až na konci uvedomím, že príbeh musí mať napríklad úplne iný začiatok. Takisto si rada vyrábam časovú os príbehu z farebných papierikov, ktoré si potom lepím na stenu, aby som mala lepšiu predstavu o filme. Každá postava alebo miesto z filmu má svoju špecifickú farbu. Takáto práca však niekedy môže byť dosť chaotická, najmä keď máte deti…

(v tejto chvíli rozhovoru nás na moment prerušil syn Beatriz, ktorý si prišiel vypýtať kúsok z jej tiramisu. Keď sa ho opýtala, čo spravil so svojím kúskom, povedal: „Babka ho celý zjedla!“ Keď to babka sediaca neďaleko nás počula, zasmiala sa a prevrátila očami.)

BS: Teraz som tu v Bratislave 3 týždne v rámci programu Pop Up Film Residency a sústredím sa najmä na písanie nového projektu. Bolo pre mňa zaujímavé začať prvé dva týždne práce sama, bez toho, aby ma pri tom niekto nevyrušoval. Asi si vieš predstaviť, že to pre mňa nie je veľmi bežné. Nemôžem si dovoliť venovať práci viac ako 3 alebo 4 hodiny denne, pretože mám rodinu a aj iné povinnosti. Čas je preto určite prepych.

IH: Gratulujem k tvojmu filmu Los Silencios. Je to skutočne krásny, poetický, ale aj veľmi smutný film. Vieš mi možno povedať trochu viac o skúsenosti s prácou s ľuďmi z toho ostrova?

BS: Chcela som tento film natočiť s ľuďmi, ktorí vo svojom živote zažili násilie. Jeden z nich bol muž, ktorý bol kedysi skoro 15 rokov v ľudovej armáde Kolumbie (FARC – Revolučné ozbrojené sily Kolumbie je revolučná guerilová organizácia pôsobiaca na území Kolumbie.) Vo filme má jednu repliku, kde hovorí: „Všetci sme synovia chudoby“. Takisto sme tam mali ľudí z armády alebo takých, ktorí stratili vo vojne rodičov. Vedela som, že sa mi podarí natočiť veľa svedectiev, ale nečakala som, že budú až také silné. Týchto ľudí sme potom obsadili do filmu tak, aby hrali postavy, ktoré boli napísané podľa ich predlohy, ale nevedeli sme, čo naozaj povedia, keď sa spustí kamera. Spoznávali sme tak ich príbehy počas nakrúcania a to bola pre všetkých veľmi silná skúsenosť.

Záležalo mi ale aj na tom, aby som do projektu prizvala obe strany tohto ozbrojeného konfliktu a predtým, ako sme začali natáčať, som sa u všetkých uistila, či s tým súhlasia. Nechcela som ich totiž oklamať a dostať do nepríjemnej situácie. Všetci však súhlasili a mnohí mali aj veľmi silnú motiváciu, ako napríklad nádej, že ich deti nebudú musieť vyrastať so zbraňou v ruke. Na začiatku som si myslela, že budú hovoriť o mierových vyjednávaniach, ale prekvapilo ma, že hovorili o odpustení. A to bolo omnoho hlbšie a silnejšie, ako sme predpokladali. Nie každý bol schopný odpustenia, ale videli sme, že to ostatní rešpektovali a neodsudzovali ich za to. Tieto veci sú v skutočnom živote omnoho komplikovanejšie, ale bola som za túto skúsenosť vďačná, pretože som videla, ako ich to trochu viac spojilo. Aj keď to bolo náročné, umožnilo to vytvoriť priestor na uzdravenie.

Títo ľudia sem patria a tento ozbrojený konflikt je medzi nimi a v ich komunitách veľmi živý. Do filmu tak priniesli hĺbku, ktorú by som ja so svojou obmedzenou skúsenosťou s týmito vecami nemohla nijak inak do projektu dostať. A takisto ma baví pracovať na tenkej línii medzi hraným a dokumentárnym filmom.

IH: Čo nás znovu vracia aj k tvojej skúsenosti s nakrúcaním vo favelách a tomu, aké je dôležité vrátiť požičané komunitám a ľuďom, o ktorých natáčame filmy.
Kto z protagonistov boli teda herci a aký bol tvoj režijný prístup k tým, ktorí nemali s herectvom predchádzajúcu skúsenosť? Ako sa pracovalo s deťmi, ktoré pochádzali z inej kultúry a ešte k tomu hovorili iným jazykom ako ty?

BS: Vo filme sú v skutočnosti len dvaja profesionálni herci, a to postava mamy a otca. Skôr ako sa začalo naozaj nakrúcať, sme mesiac všetci spoločne nacvičovali. Mala som so sebou aj výborného a skúseného kolumbijského hereckého trénera Carlosa Medinu a vedela som, že sa na neho môžem spoľahnúť vždy, keď som to potrebovala. Herci, ktorí hrali postavy mamy a otca, boli jediní, kto čítal scenár. Nechcela som totižto, aby sa ostatní naučili svoje repliky od slova do slova. Povedala som im, že budeme spoločne improvizovať a objavíme ich postavy spolu. Takže sa s príbehom spoznávali postupne počas tohto nacvičovania. Bola to pre nich zaujímavá skúsenosť. Dbali sme aj na to, aby sme mohli s deťmi hrať aj veľa improvizačných hier, v ktorých by napríklad hrali scény s o svojimi rodinou. Tie sa do filmu nedostali, ale pomohli im lepšie pochopiť ich postavy a vytvoriť si akoby rodinné spomienky. A z nich potom mohli čerpať neskôr počas nakrúcania.

IH: Los Silencios pracuje veľmi pekne s myšlienkou vody. Je zaujímavé pozorovať, ako voda postupne znamená odlišné veci pre rôzne postavy. Bol to tvoj pôvodný zámer? Spraviť z vody takpovediac ďalšiu postavu filmu?

BS: Áno, presne tak! Ostrov, na ktorom sa film nakrúcal, bol skutočne ideálnym miestom pre to, o čom som chcela hovoriť. Všetky domy sú postavené na vode, čo je zároveň aj symbolom žiaľu, ktorý cíti postava matky, a toho, ako tento žiaľ prichádza a odchádza. Aj sprievod na konci filmu sa koná na rieke a symbolizuje kolektívnu formu lúčenia. Takže voda bola určite veľmi dôležitým elementom nielen pre príbeh, ale aj pre postavy a vizuálnu stránku filmu. Ten ostrov sa inak objavil len pred niekoľkými rokmi. Pre klimatické zmeny v tom regióne klesla hladina vody a tak sa tam zrazu objavila zem a ľudia sa tam presťahovali. Do dnešného dňa je ostrov 4 mesiace v roku zatopený a zvyšné mesiace je nad vodou. Zároveň každá časť ostrova patrí inej krajine – jedna Brazílii, druhá Peru a ďalšia Kolumbii.

IH: To znie ako zem všetkých, ale aj nikoho.

BS: Presne tak. Nikto odtiaľ skutočne nepochádza, takže sú všetci v podstate imigranti. Ale zároveň si tento malý kúsok zeme chránia, ako sa len dá, pretože si tam vytvorili komunitu.

IH: Som rada, že si otvorila tému imigrácie, pretože to bola ďalšia vec, ktorú tvoj film spracováva zaujímavým spôsobom. Skúsenosť postáv v Los Silencios sa dá totižto aplikovať na akúkoľvek rodinu z Mexika, Európy alebo inej krajiny sveta a zistili by sme, že ich životy sú v mnohom podobné.

BS: Keď sme film premietali na festivale v Cannes, tak za mnou prišla so slzami v očiach jedna pani, ktorá mi povedala: „Ďakujem vám! Konečne som sa zmierila so svojimi duchmi. Som utečenka zo Sarajeva. Presťahovala som sa do Francúzska, ale stále sú so mnou, pretože ich neviem skutočne opustiť. Hanbila som sa za to, ale už sa za nich nehanbím, takže vám ďakujem!“ To bola prvá reakcia od diváka, ktorú som po premiére počula, a do dnešného dňa je pre mňa tou najcennejšou.

IH: Aj mňa táto téma veľmi oslovila. Dalo by sa predpokladať, že ide o veľmi regionálnu tému, ale na konci si divák uvedomí, že v skutočnosti ide o veľmi univerzálnu životnú skúsenosť. Všetci máme svojich duchov, ktorých sa nechceme len tak vzdať.

BS: Aj mne sa táto myšlienka veľmi páči. Myšlienka, že okolo nás sú duchovia, ktorí sa tu o nás starajú, ale niekedy sa ja my staráme o nich. Preto som chcela, aby vo filme nepôsobili strašidelne. Tá skúsenosť je určite univerzálna, čo ma opäť privádza k vode ako dôležitému elementu. Keď som premýšľala nad konfliktom príbehu, tak som ho videla ako kvapku, ktorá padne na hladinu a vytvára malé kruhy na hladine. Tie sa potom postupne zväčšujú tak ako konflikt. Na začiatku je to konflikt ostrova, potom konflikt živých a mŕtvych a nakoniec prerastá do príbehu o hraniciach. Začína sa to teda ako malý príbeh, ale na konci je z neho univerzálna životná skúsenosť.

IH: Vo filme používaš veľmi špecifické zobrazovanie týchto neživých entít, ktoré ako hovoríš nie je strašidelné, ale veľmi svojské a svojím spôsobom poetické. Majú tie farby, ktoré si použila konkrétne kultúrne významy pre daný región, pre Brazíliu alebo všeobecne pre Južnú Ameriku?

BS: Ľudia žijúci v Amazónii tieto farby často používajú. Obliekajú sa do neónových farieb alebo si nimi maľujú svoje príbytky. Keď som to videla po prvýkrát, veľmi ma to zaujalo. Spýtala som sa ich, prečo tieto farby tak často používajú, a oni mi povedali, že pri rituáloch mnohokrát využívajú ayahuascu. A počas týchto rituálov mnoho ľudí opisuje skúsenosť s tým, že videli duchov svojich predkov a prírodu práve v neónových farbách. To ma inšpirovalo využiť tento koncept aj vo filme. Zároveň mi to umožnilo, aby jednotlivé postavy postupne pochopili svoju spirituálnu existenciu.
Ako obyvatelia Južnej Ameriky chceme všetci zostať nejakým spôsobom spätí s našimi domorodými predkami, ktorí s nami zostávajú pri našich rituáloch alebo v spôsobe, akým vidíme svet. Záležalo mi na tom, aby som do filmu teda dostala aj túto rovinu, a farby mi to krásne umožnili. Ukázať všade a vždy prítomné spojenie s našimi predkami.

IH: Práca s kamerou mi v niektorých momentoch pripomínala filmy Lucrecie Martel. Zábery boli väčšinou statické a skoro vôbec si nevyužívala detaily, dokonca ani v scénach so silnými emóciami. Ako si pristupovala k vizuálnej stránke filmu Los Silencios?

BS: Pracujem so skvelou kameramankou Sofiou Oggioni a keď sme sa spoločne pripravovali na nakrúcanie, mala som len pár vecí, ktoré boli pre mňa dôležité.
Jednou z nich bolo, že násilie musí byť mimo obrazu. Väčšinu času je tak násilie len ozvenou spomienky alebo zvuku. Tak pochopíte kontext. Vo filme je napríklad scéna, v ktorej okolo prechádza loď, no podľa zvuku to pripomína blížiaci sa vrtuľník. Táto konkrétna vec pochádza od Lucrecie, áno. Ona to vo svojich filmoch často používa. Počas natáčania sme používali okolo 27 mikrofónov naraz, aby sme tak zachytili všetky okolité zvuky prírody. Toto všetko potom ožíva na plátne, keď si pozriete film v kine. Tam nevidíte pohyb len v obraze, ale ho počujete aj vo zvuku. Takisto som sa rozhodla použiť malé skreslenie vo zvuku vždy, keď boli v scéne prítomné postavy duchov. Pri týchto scénach sme zvýraznili zvuky prírody, čo človeku dáva podvedomý pocit, že niečo nie je v poriadku.
Ďalej boli pre mňa dôležité nočné scény. Chcela som ich natočiť naozaj tmavé s časťami obrazu, ktoré by boli skoro až čierne, ako symboliku smrti, ale aj vecí, ktoré nevidíme.
A poslednou pre mňa zásadnou vecou bolo svietenie scén. V každej scéne je len jeden malý zdroj svetla – lampa alebo sviečka. Zvyšok obrazu je potom dosť tmavý. Toto mi takisto asociovalo aj naše predsudky voči iným ľuďom, kultúram alebo imigrantom. Nepoznáme ich príbehy, len vidíme malé fragmenty ich životov a zvyšok je pre nás skrytý v tme.

IH: Aká je momentálna situácia v Brazílii čo sa filmov a nakrúcania týka? Od mnohých brazílskych filmárov a filmárok počúvame o zmenách vo financovaní a celkových pokusoch vlády umlčať hlasy tých, ktorí by mohli byť opozíciou súčasnému prezidentovi. Čo sa v Brazílii zmenilo od nástupu Bolsonara a ako s tým bojujete?

BS: Úprimne, je to naozaj náročné. Dúfame, že je to len krátke obdobie, ale bohužiaľ to tak nevyzerá. Vláda zastavila financovanie akejkoľvek formy verejných fondov. Národná agentúra pre film je momentálne takpovediac zablokovaná. Prezident si želá, aby vznikal len určitý druh filmov, a to kresťanské filmy. Pokiaľ filmové projekty nezobrazujú kresťanské hodnoty, nebude súhlasiť s tým, aby Národná agentúra pre film ďalej fungovala. S Bolsonarom je to naozaj ťažké, pretože neustále hovorí také hrozné veci, že je náročné vedieť, čo vlastne myslí vážne. Nedávno zrušil grant pre LGBTI televízny seriál, ale producenti tohto projektu, našťastie, našli cestu, ako projekt realizovať aj napriek nedostatku financií. Takže je naozaj ťažké predvídať, čo sa môže stať. Ale nevyzerá to dobre.
Myslím, že môj nasledujúci filmový projekt zafinancujem výhradne s pomocou koproducentov zo zahraničia. Nie je momentálne jednoduché prijať financovanie z Brazílie, pretože musíte vláde odovzdávať účtovné doklady a ak v nich nájdu (alebo si vymyslia) chybu alebo nejaký problém, tak buď budete musieť vrátiť všetky financie, alebo vás môžu aj zavrieť. To isté platí pre akékoľvek iné druhy umenia, nielen film. Čokoľvek, čo zobrazuje tému queer komunity, inakosti alebo obdobia diktatúry v našich dejinách, je cenzurované.
Nedávno sme mali prípad whistleblowera z jednej umeleckej inštitúcie, ktorý opísal ako museli prezerať facebookové profily ľudí a hľadať, aké majú názory na súčasnú vládu. A v prípade, že zistili, že sú proti, zastavili finančnú podporu ich projektom.
Je to veľmi smutné, najmä teraz, keď je brazílska filmová tvorba taká silná. Máme veľké množstvo filmov, ktoré majú premiéry na tých najlepších svetových filmových festivaloch a získavajú mnoho ocenení a nominácií. Celý svet pozerá filmy z Brazílie a oslavuje našu kinematografiu, okrem brazílskej vlády. To zároveň ale znamená, že viac ako 300 000 ľudí, ktorí pracujú v umení, nebudú s veľkou pravdepodobnosťou môcť ďalej vo svojej práci pokračovať, a teda ani uživiť seba a svoje rodiny.

IH: Na čom momentálne pracuješ?

BS: Pracujem na príbehu zo Sao Paola, ktorý sleduje skupinu radikálnych kresťanov. Viem, ako to znie, ale v skutočnosti to je o milostnom trojuholníku v prostredí, ktoré je postavené na veľmi dogmatických kresťanských hodnotách. Bude to dosť odlišné od Los Silencios. Rada si pre nové projekty vždy vyberám iné témy.
Tu v Bratislave sa mi darí napísať tak 10 strán za deň, takže som zatiaľ dala dohromady štruktúru filmu, spolu s mojou mentorkou Joëlle Touma. Musím teda dokončiť prvú verziu scenára a preložiť ju. Zároveň dokončujem prácu na dokumentárnom filme, ktorý som nakrútila v Afrike.

IH: Tak ti vo všetkom teda držím palce a ďakujem, že si si na mňa našla čas!

BS: Rado sa stalo!