Rozhovor s Petrom Náglom
Ženy a ich postavenie v kinematografii. Mnohonásobne reflektovaná téma na medzinárodných festivaloch postupne získava priestor aj u nás. Týka sa problém nízkej účasti filmov ženských autoriek aj slovenských festivalov? A ako môže festival prispieť k riešeniu problému? Odpovede nám ponúkol umelecký riaditeľ košického Art Film Festu Peter Nágel (PN).
AS: V súčasnosti vo festivalovom svete rezonuje téma postavenia žien v kinematografii, účasti filmov žien na festivaloch, ako aj rôzne riešenia v podobe presadenia kvót bojujúcich proti nepomeru filmov tvorcov a tvorkýň v hlavných súťažiach. Sám ste o tejto problematike písali vo vašom článku Cannes, mesto žien v .týždni. Práve na festivale v Cannes je nepomer účasti ženských a mužských tvorcov najzreteľnejší, čo viedlo k hlasným protestom a napokon aj k diskutabilným riešeniam. Myslíte si, že je tento problém v podobnom rozsahu prítomný aj v slovenskom filme?
PN: V súčasnosti neviem zhodnotiť, či táto aktivita, tieto protesty, ktoré eskalovali v Cannes, prinesú pozitívum, ktoré sa od nich očakáva. Príčinou vzniku diskusie bolo zverejnenie obludných vecí o známom prominentnom americkom producentovi, pričom spomínané boli aj mená ako Woody Allen, Kevin Spacey a ďalší. Paradoxne, od jesene, kedy táto kauza začala, sa aj na filmových festivaloch v Sundance, v Rotterdame a v Berlíne hovorilo o nepríjemnej téme zneužívania žien, no až v Cannes nabrala nový rozmer. Počas festivalu sa tam dokonca podpísala dohoda, podľa ktorej by sa mala nielen zvýšiť účasť filmov v hlavnej súťaži nakrútených ženskými autorkami, ale mali by sa tiež povinne zverejňovať zloženia výberových komisií a ich rodová príslušnosť. To sa mi zdá už “cez čiaru” a nemyslím si, že sa to prejaví na kvalite filmov. Šéf festivalu Thierry Frémaux dohodu síce podpísal, no jedným dychom dodal, že sa vždy snaží vyberať filmy iba podľa kvality. Sám som zvedavý, či bude problematika reflektovaná už onedlho v Locarne, Benátkach a v Toronte.
Pomer v našej hlavnej súťaži vyšiel takto (sedem z trinástich súťažných hraných filmov nakrútila ženská režisérka, pozn. autora), no rozhodne som nevyberal viac filmov ženských režisériek na úkor kvality.
Čo sa týka spomínanej diskusie na Slovensku, pri nastolenom trende je možné povedať, že ženské filmárky sú na Slovensku výraznou konkurenciou mužským kolegom. Počas posledných dvoch-troch rokov sa presadili režisérky ako Tereza Nvotová, Mariana Čengel Solčanská, Iveta Grófová, na festivale sme mali krátky film Evy Križkovej… Máme tu Miru Fornay, ktorej každé dielo sa očakáva aj v medzinárodnom presahu. Nie sú to ojedinelé “lastovičky”, mnohé z nich už nakrútili viacero filmov.
AS: Súhlasím s tým, že spomínané kvóty sa javia ako nezmyselné. Zoberme si príklad z roku 2015 v Cannes: Vedenie festivalu bolo vtedy už dlhé roky kritizované za malý počet filmov ženských tvorkýň v hlavnej súťaži. V spomínanom ročníku vybrali dva takéto filmy (Môj kráľ, r. Maïwenn a Marguerite & Julien, r. V. Donzelli) a oba patrili k najhorším v súťaži…
PN: A presne to bol problém aj tohto ročníka. Z troch účastníčok súťaže zaujala iba Nadine Labaki so snímkou Capharnaûm, za ktorú aj získala ocenenie. Čaro nechceného prišlo po proteste 82 žien (ich počet reprezentoval počet filmov žien v súťaži Cannes za celé jej trvanie, pozn. autora) na slávnych schodoch v Cannes, kedy sa odpremiéroval dlhoočakávaný film Evy Husson Dievčatá slnka a ihneď sa zaradil k najhorším filmom.
AS: Ak nie pomocou kvót, tak ako inak vie túto problematiku funkčne riešiť riaditeľ festivalu?
PN: Samozrejme, niečo sa na festivale ovplyvniť dá, niečo nie. Ja osobne som mohol ovplyvniť (no bez žiadneho vedľajšieho zámeru) zloženie poroty, kde prevládali ženy. Mali sme aj dve odborné diskusie: jedna o ženskej filmovej tvorbe na Slovensku, kde sa okrem dvoch spomínaných režisériek (T. Nvotová a M. Čengel-Solčanská; pozn. autora) zúčastnila aj úspešná producentka Wanda Adamík Hrycová. Druhá diskusia bola zdanlivo „neženskou“ a týkala sa trendu diváckych filmov, no opäť tam mali dominantné zastúpenie ženy. Napríklad tieto veci sme ovplyvniť mohli a myslím si, že to pri spomínanom probléme pomáha. Musím však dodať, že som nerád, keď sa na tieto veci poukazuje príliš okato. Musíme reagovať na podnety zo sveta, no na Slovensku a ani v Čechách sa tento problém výraznejšie neprejavil.
AS: Som rád, že ste spomenuli diskusiu o ženách v slovenskej kinematografii (oficiálny názov: WOMANOFFICE: Filmujem, podnikám, som žena…). Sám som sa jej zúčastnil a musím priznať, že som ostal sklamaný. Zo strany moderátorky tam padali bonmoty typu: „Každá žena je herečkou.“ a pod.
PN: Áno, nebolo to celkom najvhodnejšie. Osobne sa nikdy nevyhýbam, ak niečo nevyjde. Festival je v rámci svojej košickej histórie stále iba na začiatku. V tomto prípade sme sa spoľahli na subjekt, ktorý nás požiadal, či môže v spolupráci s nami zorganizovať takúto diskusiu. Mali sme však ustriehnuť, aby moderátorka bola z filmárskeho prostredia. V tomto prípade sa predpokladalo, že moderátorka je univerzálna a zvládne akúkoľvek diskusiu. Diskusii chýbala aj istá dramaturgia. Preto zodpovednosť za túto akciu beriem aj na seba. Spomenutú diskusiu považujem za nevyužitú príležitosť. A obzvlášť v čase, kedy je táto téma citlivá.
AS: Nemyslíte si, že by stále mohol vzniknúť priestor na obdobnú diskusiu v ďalšom ročníku festivalu, tentoraz povedzme s moderátorkou alebo pokojne aj moderátorom z oblasti gendrových teórií, ktorý ovláda medzinárodný kontext a rovnako finančné, politické a kultúrne aspekty tejto problematiky?
PN: Viem si to celkom dobre predstaviť. Uvidíme, aká bude programová dramaturgia 27. Art Film Festu v roku 2019 a aké sprievodné podujatia v ňom budú dominovať. Je celkom možné, že spomínané aktivity a diskusie ohľadom ženského tvorivého elementu vo filmovom priemysle sa budú ďalej rozvíjať a určovať v aktuálnom kontexte. Ak budú zaujímavé a prínosné aj pre slovenský audiovizuálny priestor, tak Art Film Fest bude určite reagovať.
