Joker (r. Todd Phillips, USA, 2019, 122 min)

Pred rokom, keď som o Jokerovi vedela len toľko, čo som si pamätala z niekoľkých dielov starého animáku, nanajvýš toľko, že ma neskôr platonicky priťahoval v podaní Heatha Ledgera, vybrala som sa na ďalekú cestu. V antikvariáte som krátko predtým objavila Dějiny šílenství, a hoci som mala rozčítaných viacero kníh, do vlaku som si vzala práve túto. Možno preto, že ma vždy bavilo čítať (a nosiť) niečo nové, a navyše, človek predsa rád uteká do „iného“ sveta. Napríklad do takého Gothamu.

Podtitul Hledání historických kořenů pojmu duševní choroby. Mnohé z Foucaultových viet bolo nutné čítať dvakrát. Dozvedela som sa o hraniciach rozumu a ne-rozumu, o tom, ako je človek trpiaci šialenstvom bez odvolania a nenávratne vydaný pedagogike zdravého rozumu, pravdy a morálky. Spoločenstvo rozumných ľudí ho vraj prijíma iba za cenu toho, že sa stane anonymným. A dnes, keď sa vraciam z Phillipsovho filmu, ktorý bolo nutné vidieť druhýkrát, charakter Arthura Flecka vnímam čiastočne cez prizmu týchto poznatkov. Sám hovorí: „Na duševnej chorobe je najhoršie, že ľudia od vás očakávajú správanie, akoby ste ju nemali.“ Arthur je v Jokerovi spočiatku vyobrazovaný ako neškodný komediant, ktorý v maske klauna berie príležitostné kšefty, aby zabával deti a slúžil „rozumným“. Stará sa o takmer bezvládnu matku, kontroluje poštu, čo nikdy neprichádza, a popritom naňho doliehajú každodenné krivdy. Radosť ukrýva v predstavách, zápisníku i nepochopených žartoch, ktoré sú realite vzdialené a pohltené nekontrolovateľným smiechom. Ten je dominantným medzi všadeprítomnými kontrastmi a paradoxmi filmu. Arthur kráča nahor po schodoch bezútešného mesta so skleslou tvárou menejcenného človeka, čo túži po uznaní alebo smrti, ktorá by dávala „väčší zmysel než jeho život“. Od začiatku cítim každý kopanec, čo Arthur utŕži od agresívnych samozvancov, každý tvrdý úder do hlavy, ktorým si chce vytĺcť z myšlienok ťažobu, čo sa mu do nich neprestajne vkráda. Ohlušený výstrelmi napokon uniká za vnútornou slobodou. Maska i jeho celkový vzhľad, postupne pretvárané vysadenými liekmi, doslova vyvádzajú Arthura „z tragédie do skurvenej komédie“. V novom kostýme, sebavedomom, odhodlanom a definitívnom ja, zo schodov zostupuje. Tanečné kroky odrazu symbolizujú veľkolepý pád a Arthur, prevtelený do vlastného alter ega, sa chystá na finálny výstup.

Joker je Tedom Bundym, ktorý vedel šarmantnou maskou zatieniť ohavné vraždy, je Stanleym Ipkissom, ktorý sa len v Maske odvážil priblížiť zločinu a atraktívnej žene, a bez pochýb to môže byť aj Alex DeLarge, ten fakt mešuge chorošný bracháč, ktorý so svojou razorkou hrdlorezkou veru nechcel byť len ako taký mechanický pomaranč! Aj títo antihrdinovia (a najhorší z nich náhodou nie je fiktívny) do istej miery uchvátili dosť veľké sociálne bubliny, ak nie rovno celú spoločnosť. Z detstva si asi pamätáme, že rozprávkoví záporáci boli spravidla vykreslení ako zákerné, samotárske, ale predovšetkým zábavné stvorenia, vďaka čomu sme im neraz venovali väčšiu pozornosť a obdiv ako všetkým tým dokonalým a, samozrejme, morálne čistým princom, princeznám a ktovie ešte komu, postavám, ktoré bývali v rámci kampane označované za našich „kamarátov“. Už ako dieťaťu mi na tom smrdela neúprimnosť, umelo vytvorená definícia toho, čo je dobré a čo zlé, ako aj toho, čo je vtipné a čo nie. Napriek tomu pri Jokerovi zaráža peknú kopu divákov údajná propagácia násilia.

Rozpačité reakcie na spôsob, akým je Arthur alebo Happy, ako ho odjakživa volá matka, alebo Joker, ako sa neskôr nazýva sám, sú spojené práve s fenoménom Jokera, Batmanovho protivníka. Neznámej postave by sa podobnú kontroverziu podarilo vyvolať len ťažko a do kín by pravdepodobne pritiahla omnoho menej divákov. Nie som azda jediná, čo videla Jokera s malou hŕstkou znalostí o komiksovej predlohe či iných predchádzajúcich spracovaniach hlavného hrdinu. Film Todda Phillipsa mi kultovú postavu predstavuje tak, akoby nikdy predtým neexistovala. Arthur si to koniec-koncov uvedomuje aj sám, rovnako ako skutočnosť, že ľudia si ho začali všímať. Vnímam ho ako bytosť žijúcu na okraji spoločnosti, performera, čo znenazdajky dosiahne obdiv u ľudí vďaka vraždám troch debilov z korporátu. Nie je to stand-up, po akom túžil, ale zapáči sa mu a svoje brutálne činy začne považovať za jediné možné východisko. Keď som sa zhodou okolností pri písaní tohto textu stala obeťou trojice mužov, ktorí ma vo vlaku obťažovali vulgárnymi poznámkami, umocnil sa vo mne pocit, že tí „Wall Street guys“ si to naozaj zaslúžili.

Nič to, že vonku zúri anarchia, že za oponou, pod maskou a vo vnútri je Arthur už dávno rozožratý, že speje k šialenstvu, k výsmešnému úškrnu smrti a celej jej vážnosti. Show must go on! No nie je to krásne? Film Joker možno navzdory bezčasiu ľahko zasadiť do dnešných čias najmä preto, že poukazuje na možné hrozby, ktoré so sebou prináša ľudská intolerancia. Pre mňa je zároveň oslobodzujúci. Dokázal mi síce temným, ale poetickým jazykom vyrozprávať príbeh o človeku, akých medzi nami, zdanlivo „rozumnými“, žije veľa. Joker je zanedbaný a zničený systémom, a preto sa s ním aspoň v myšlienkach neváham vrhnúť do vzbury proti svetu, v ktorom sa pod spornou vládou (bohatých) ľudí ako Thomas Wayne sotva dá prežiť inak. A nepotrebujem k tomu ani superhrdinov. Stačí sa usmiať, i keď sa občas treba prinútiť. That’s life!