Dni šialenstva je úprimný, otvorený, no zároveň drsný dokumentárny film o psychických chorobách. Ide v podstate o video denník dvoch ľudí nakrútený na malé kamery samotnými protagonistami, Majou a Mladenom, o ich zápase žiť dôstojným životom v spoločnosti, ktorá im nerozumie.

Film, ktorý mal premiéru v programe Týždňa kritikov v Locarne roku 2018, sa na Slovensku premietal vďaka medzinárodnému projektu alternatívnej distribúcie KineDok. Projekcie v čajovni Alchýmka v Spišskej Novej Vsi a v A4 – priestore súčasnej kultúry v Bratislave, kde tento rozhovor aj vznikol, režisér Damian Nenadić aj koncom novembra osobne uviedol.

TH: Môžete mi povedať, ako projekt vznikol a ako došlo k tomu, že protagonisti sa nakrúcali sami?

DN: Moja kamarátka založila neziskovú organizáciu pre ľudí, ktorí v minulosti alebo v tom čase využívali psychiatrický systém, s cieľom propagovať psychologickú rozmanitosť – sami seba totiž nepovažujú za psychicky chorých, iba za iných. Povedal som si, že je to výborný námet na film, a tak som začal chodiť na ich podporné stretnutia, ktoré mali každý týždeň, a nakrúcať ich ako formu rešerše pre budúci film.

Po čase som si však uvedomil, že ma viac zaujíma, ako trávia svoj deň a ako s týmito problémami žijú. Opýtal som sa ich, či by boli ochotní sa nakrúcať a štyria z nich súhlasili. Nakoniec iba Maja a Mladen v tomto experimente vydržali celý čas, zvyšní dvaja postupne odpadli.

TH: Takže nápad dať im kamery súvisel s autentickosťou?

DN: Chcel som sa vyhnúť filmovému štábu – určite by pre nich bolo ťažšie emocionálne sa otvoriť, ak by som bol v miestnosti aj ja s dvoma ďalšími ľuďmi. Chcel som väčšiu intímnosť, nech majú priestor hovoriť za seba. Chcel som niečo ako denníky.

Prvý rok nakrúcali čokoľvek chceli alebo považovali za dôležité vo svojich životoch. Keď sme však so strihačkou pozerali nakrútený materiál, uvedomili sme si, že nebude jednoduché dať to dokopy a nájsť koherentný naratív. Keď sme teda videli nejaké diery medzi scénami, začali sme im dávať malé úlohy. Napríklad som povedal Mladanovi: „Nakrúť čokoľvek, čo ťa robí šťastným, no nehovor o tom“ a podobne.

TH: Film má však zároveň veľmi zaujímavý aspekt performancie. Tým nechcem povedať, že by bol umelý alebo nedôveryhodný, no protagonisti do určitej miery „hrajú“ pre kameru. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

DN: Samozrejme, uvedomujú si, že sa nakrúcajú. No keď pozeráte také množstvo materiálu – mali sme približne 240 hodín –, prestanete tomu prisudzovať dôležitosť. Z môjho pohľadu hovoria pre kameru, ako keby sa rozprávali s človekom, stavajú sa do pozície, že vysvetľujú, kto sú a čo sa v ich živote deje. No nič nehrajú, nejde o rekonštrukciu ich života pred kamerou, iba sa nakrúcajú v každodenných situáciách ako varenie, obliekanie sa, spanie, užívanie liekov a tak ďalej. To skutočne robia. My sme sa rozhodli vybrať tie momenty, ktoré vyvolávajú najsilnejšiu emocionálnu reakciu, a nebolo pri tom také dôležité, že si naši protagonisti uvedomujú nakrúcanie.

Zároveň sme však boli veľmi opatrní, aby sme ich nezneužívali. Nechceli sme urobiť ďalší film, v ktorom hodinu a pol sledujete, aké hrozné je žiť s takýmito problémami.

TH: Malé kamery, na ktoré nakrúcajú, majú tiež veľmi výraznú estetiku s „drsným“ obrazom. Film pôsobí takmer ako domáce video.

DN: Áno, je to ich denník. S nakrúcaním nemali žiadne skúsenosti, preto sme im dali čo najjednoduchšie kamery a naučili ich základy. A Mladen bol naozaj skvelý, vedel rozmýšľať v obrazoch. Keď sme mu napríklad povedali, aby nakrútil, čo ho robí šťastným, vrátil sa so zábermi svadby cudzích ľudí a obrazmi pohybujúceho sa tieňa počas jeho cesty domov.

Uvedomili sme si, že to, ako nakrúcajú, vychádza z nich – Maja nakrúcala celý čas seba, zatiaľ čo Mladen nakrúcal svet okolo. Rozhodli sme sa, že táto vizuálna estetika môže pomôcť charakterizovať postavy. Možno 95% z toho, čo nakrútila Maja, sú selfie a ona hovorí a hovorí – čo jej naozaj pomohlo. Mladen nakrúcal rôzne veci ako cenovky v obchode, pretože bol nespokojný s chorvátskou ekonomikou, alebo kostoly, kňaza… Zrejme to najkrajšie, čo nám priniesol, bolo, keď som mu povedal, aby nakrútil, čo pre neho znamená Boh. Vrátil sa s hodinou a pol materiálu so stromami, slnkom, kravami, mačiatkami… Do filmu sme to dali v takom poradí, akom to nakrútil on.

TH: Film otvára tému spoločenskej stigmy psychicky chorých. Vznikol tento film aj ako komentár k tejto téme?

DN: Jeden z dôvodov, prečo som film urobil, je, že moja matka mala schizofréniu. Vždy, keď som to niekomu povedal, zdalo sa mi, že dokonca i ja som stigmatizovaný. Ak by som povedal, že moja matka má cukrovku, bolo by to v poriadku, no s psychickými problémami sa vždy spája chvíľa ticha a divný pohľad.

Zaujímalo ma, prečo sú títo ľudia spoločensky stigmatizovaní a diskriminovaní. Problémom pritom je, že sa preto majú ešte horšie. Chorvátsky systém im povie: Nie ste v poriadku, nemôžete pracovať, tu máte 300 eur, no ostaňte doma a nikam nevychádzajte. Jednou z mojich motivácií bolo poukázať na túto praktiku. Nakoniec sme o tom vo filme ani nemuseli hovoriť explicitne, pretože to presakovalo z každého jeho póru.

TH: Ako ste vytvorili štruktúru filmu, keď ste nakrúcanie nemali v rukách?

DN: Koncept som zmenil veľakrát, no veľmi skoro som si uvedomil, že mnohé problémy súvisia s rodinou. To sa stalo východiskom, otázky ako a prečo sa to deje, čo sa s tým rozhodnete urobiť a ako. Samozrejme, obaja majú komplikované vzťahy s rodinou a Mladen má ešte aj skúsenosť s náboženským fanatizmom – scéna s kazateľom je jediný moment vo filme, ktorý sme „vytvorili“, chceli sme dať Mladenovi možnosť konfrontovať človeka, ktorého obviňuje.

To bola základná myšlienka. Približne po šiestich mesiacoch strihania sme sa zasekli na dva a pol hodinovom zostrihu. Boli sme tak emocionálne naviazaní, že sme chceli ukázať všetko, a film tak mal asi desať tém namiesto dvoch či troch. Vyčistiť film a nájsť dve základné línie nám pomohla srbská filmárka Jelena Maksimović.

TH: Zdá sa mi, že štruktúra súvisí so zmenami nálad postáv, neraz s prudkými výkyvmi od momentov hnevu po veľmi kľudné chvíle.

DN: Prišlo to prirodzene, iba sme ich počúvali a nasledovali to, čo sa im deje a ako sa vyvíjajú. Film je viac-menej chronologický. V konečnom dôsledku sleduje to, ako sa zo zlej situácie dostávajú do lepšej, čo sa aj naozaj stalo, najmä v prípade Maje. Keď sme začínali, bola na tom naozaj zle a najdrsnejšie scény vo filme pochádzajú práve z tohto obdobia. Teraz sa má celkom dobre, pracuje a už tri roky neberie žiadne lieky. Mladen stále lieky berie, no tiež sa má lepšie.

Tým, že boli zahrnutí do tvorby tohto filmu, sa prvýkrát stali súčasťou nejakej komunity. Veľa sme sa stretávali a rozprávali a museli sme byť zodpovední. Bolo to pre nich terapeutické, čo vidno aj na materiáli, ktorý nakrútili. Išli so mnou aj na niekoľko festivalov a sú naozaj hrdí na to, čo vytvorili. Nakrútili predsa film!