Geniálna priateľka / L’amica geniale
r. Saverio Costanzo, Alice Rohrwacher, Taliansko / USA, 2018–2020

Často sa mi zdá, že písaním, ku ktorému by som sa nikdy neuchýlila, spolupracujem na „prerábaní“ svojho románu. A keď je už všetko v poriadku – príbeh plynie, dialógy tiež, kadečo sme vybrúsili, všeličo vynechali –, práca sa zdá byť konečne zavŕšená. A pritom je to len začiatok. Do cieľa sa dostal iba predbežný prepis, ktorý na jednej strane zredukoval knihu na jej kostru, na druhej má naďalej črty písaného slova: nejednoznačnosť, otvorenosť a mnohé možnosti zobrazenia. V kinematografickom a televíznom diele však musí mať konečný a definitívny vyraz úplne všetko: ulice, kostol, tunel, domy, izby, trieda, lavice. A všetci, úplne všetci, budú mať konkrétne telo. Toto nevyhnutné určenie každého detailu sa udeje mimo scenára. Pokiaľ ide o knihu, ostane v úzadí, nezúčastnená, zatiaľ čo film sa stáva čoraz viac jedným z jej možných stelesnení, píše o filmovom spracovaní svojich diel Elena Ferrante (Náhodné úvahy, 2019, str. 94).

Jej štvordielna balada o sociálnej nerovnosti s názvom Neapolská sága sa stala predlohou seriálu Geniálna priateľka z produkcie HBO a talianskej verejnoprávnej televízie RAI, ktorý je pomenovaný podľa prvej časti tetralógie. Pútavý príbeh priateľstva a dospievania dievčat dostal skutočne geniálny šat a to, že medzi producentmi figuruje meno Paolo Sorrentino, i fakt, že sa na samotnom seriáli podieľalo 150 hercov a 5000 komparzistov, navráva, že ide o čosi veľké. Čosi, čo sa vymyká bežnému seriálu o dvoch chudobných dievčatách z Neapola.

ELENA & LILA

Príbeh hlavných hrdiniek Eleny (Margherita Mazzucco) a Lily (Gaia Girace) sa odohráva v povojnovom Neapole 50. a 60. rokov. K základným črtám seriálu i knihy patrí nekonečná chudoba, nevzdelanosť, bieda a zúfalstvo dokreslené (v seriálovej podobe) výbornými kulisami a hereckými výkonmi.

Neapolská štvrť, v ktorej sa veľká časť oboch sezón seriálu odohráva, však nemá názov. Je anonymným, čiernym a špinavým miestom, ukážkou absolútneho krachu modernizmu a toho, čo sa stane, keď donútite vidiecke obyvateľstvo žiť v betónových kockách. Štvrť nemá meno, lebo je len obrazom tisícich rovnakých predmestských pekiel „50-kového“ Talianska, a môže byť teda hociktorým z nich. Divák začne nevdojak hľadať paralely s Československom a svetom svojich starých rodičov. Začne sa mu v mysli vynárať starkino rozprávanie o tom, ako žila v trojizbovom dome s jedenástimi súrodencami, či dedove historky o plánovaní sídlisk a jeho úžase z nového sveta, v ktorom sa býva v trinásťposchodovej budove.

Samotný príbeh je na jednej strane klasickým príbehom priateľstva tínedžeriek z neľahkými osudmi (a v deväťdesiatych rokoch by sa z neho dala vytvoriť neznesiteľná telenovela), na strane druhej stelesňuje a približuje širšie obrysy znovu sa utvárajúcej spoločnosti po druhej svetovej vojne.

Osudy priateliek sú silne formované rozhodnutiami ich rodín, no obe ako samostatné postavy predstavujú rozdielne archetypy ženstva a ženskosti. Rozdiel medzi Elenou a Lilou je rozdiel medzi Psyché a Medeou.

Elena je pokorná, nekonfliktná, svoju múdrosť má z kníh, vyžaruje peknotu a istú submisívnu hlúposť, trpí z lásky a z lásky tiež koná, je plachá nevýrazná, a predsa má iskru „božskosti“. Lila (napadne nám Lilith) je divá, besnejúca, extrémne inteligentná, nekonformná, „schválne“ potráca deti, bojuje o prežitie rodiny i svoje, jej život je nekonečnou šachovou partiou, v ktorej sa však spolieha viac na pud než na rozum.

Obe priateľky sú vzájomne v nekonečnom procese boja a uzmierovania, závisti a lásky, toxického, no o to silnejšieho priateľstva. Sústavný pocit, že len ony dve z celej štvrte vidia skutočný svet, nás sprevádza celým seriálom. Len ony dve sú dosť inteligentné, dosť vášnivé, dosť živé, dosť reálne. Seriál v tomto presne kopíruje knihu a hoci sa (niekedy až neuveriteľne dynamicky) vyvíjajú všetky postavy, vo vzťahu k hlavným hrdinkám, ktorých vnútorný svet sa nám odkrýva najviac, zároveň všetky ostatné postavy pôsobia ako kulisy.

Pulzujúce napätie v seriáli vytvára hlavne ich vzájomná neutíchajúca závisť a žiarlivosť – na sexualitu, vzdelanie, majetok, postavenie, lásku. Závisť a nepreniknuteľnosť sociálnych vrstiev, v ktorých je triedny boj, dovolím si napísať, oveľa viditeľnejší, ako bol kedy u nás.

Seriál veľmi nenásilne a bez propagandy zobrazuje i úlohu talianskych žien v 50. a 60. rokoch. Submisia, prístup k vzdelaniu, spoločenské postavenie, to všetko je vykreslené v kontexte doby a spoločenského postavenia. A aj keď Elenu vzdelanie zachráni pred nutnosťou porodiť do 18. roku života, o jej budúcnosti stále rozhoduje maskulínny princíp. Milenci, učitelia, otec sú tými, ktorí majú rozhodovacie právo. No treba podotknúť, že Elenine mentorky jej – trochu prihlúplej a naivnej – dláždia cestu. Táto ženská solidarita, ktorú Elena má a Lila nie, je veľmi podstatná.

Po prvé jasne hovorí o tom, že vzdelanie a súcit zabraňujú nenávisti, a zároveň ilustruje veľmi silný ženský svet, ktorý je protipólom toho mužského, a jemne ho ovplyvňuje v tomto prípade z pozadia, no zato výrazne. Lila sa však rozhodla bojovať s mužmi, namiesto toho, aby sa dala viesť ženami, a fatálne prehráva. Nie je dosť silná nato, aby sa ubránila. Jej sebadeštrukčné narážanie a silová povaha sú však centrom deja. Centrom nekonečnej, aj keď hlúpej snahy prebiť agresiu agresiou a moc mocou. Najväčším šokom je, keď si uvedomíme, že tieto deti majú len 17 rokov! Keď si uvedomíme, aký mentálny a fyzický svet sme v tomto veku zažívali my.

Lila počas druhej série urobí oblúk cez 3 či 4 spoločenské vrstvy a skončí v pekle. Elena je dieťa šťasteny, pôsobí múdro, lebo sa jej v podstate nič skutočne zlé nestalo, a preto verí v dobro. Lila potrebuje Elenu, aby verila v nádej, Elena zas Lilu, aby mala zmysel a život sa nestal len balastom povinností. Príbehy oboch každopádne ukazujú, ako veľmi sme zmäkli, a stále mäkneme, ako veľmi odtrhnutá od života je generácia Z, a tiež, že staré dobré časy sú často rozprávkou.

Príbehy postáv sú prepletené veľmi po „taliansky“, a hoci sa obe hlavné postavy snažia utiecť svojmu pôvodu, akoby ich aj tak neustále definoval. Sú v ňom uväznené, no toto väzenie je väzením a väznením identity – neapolský dialekt, nekonečné návraty do štvrte, boj medzi tuctovou konformitou spodnej vrstvy a túžbou byť niečím/niekým.

Dej je postavený na kontrastoch, no kontrastoch, ktoré sú typické pre dané miesto a čas. Majú charakter, a tým sú vzácne. Ich lokálnosť je svetová a to je dobre. Seriál najprv rozbíja mainstreamovú maskulinitu, potom potrebu toho, že všetko, čo je dobré, musí byť britské či americké. Natočiť dielo tejto kvality v málo známom talianskom dialekte, dokazuje, že globalizácia funguje oboma smermi a že identitu koniec koncov vôbec nemusí potláčať.

ZMYSLY

Hlavným znakom seriálu je spôsob, akým pracuje z našimi zmyslami. Senzualita zobrazovania, hudba, uhly kamery, hra so svetlom, úmyselne obmedzená paleta farieb. Používanie starých typov kamier a filmu. To všetko sú prostriedky akými sa na nás dielo snaží až fyzicky pôsobiť. Spôsob senzuálneho zobrazenia evokuje štýl, akým je natočená snímka Dánske dievča (The Danish Girl, r. Tom Hooper, 2015), v oboch prípadoch môžeme takmer reálne cítiť dotyky materiálov, teplotu slnka, vône bytov atď. Silný feminínny motív a motív dospievania – premeny dieťaťa v ženu nás núti vracať sa k telu.

Okrem zmeny herečiek z detských do tínedžerských rolí a ich prirodzeného starnutia seriál často dosť surovo zobrazuje sexuálne scény či dosť explicitne pubické ochlpenie, nerobí to však vulgárne, ide o navracanie sa k fyzickému, často intímnemu prežívaniu. K tomu ako vnímame, nie ako myslíme.

Táto senzualita je okrem farebnosti najsilnejšie podčiarknutá hudbou. Tá zväčša pozostáva z prác Maxa Richtera. Po prvé ide o  soundtrack, ktorý vytvoril priamo k seriálu, po druhé o pasáže a úryvky z Richterovho aranžmánu Vivaldiho Štyroch ročných období. Richter, ktorý sa pohybuje vo vodách minimalizmu a ambientnej hudby, Vivaldiho značne zmodernizoval. Používa hlavne princípy dekonštrukcie, no v mnohom na klasické dielo uplatňuje i postupy používané v súčasnej elektronickej hudbe.

Richterov Vivaldi dokonale dopĺňa ideu príbehu Eleny Ferrante i spracovanie Saveria Constanza. Prežívame klasickú tragédiu v modernom šate, okorenenú o čosi nevypovedateľné. Príbeh, ktorý je zároveň alegóriou, citlivou osobnou výpoveďou, poetickým stvárnením i historickým románom. Jedinými dielami, ktoré sa dajú v našom priestore porovnať s takto zvrstveným spracovaním materiálu, je Koža Jany Bodnárovej (Aspekt, 2019) a Anna Regina Rút Lichnerovej (Q111,2006).

Seriálové spracovanie, hocijako expresívne sa môže zdať, knihu dobieha v svojej komplexnosti práve útokom na zmysly. To, čo kniha necháva na predstavivosť, tvorcovia zobrazujú spôsobom, ktorý nám nevdojak zalezie pod kožu. Zmyslovosť nám napadne telo a donúti emócie i mozog rozpracovávať dopady príbehu v retrospektíve.

Táto atakujúca forma je presným opakom maskulínnych „80-tok“, ktoré vyvolávali senzáciu len pre senzáciu. V Geniálnej priateľke senzácia vyvolá emočnú reakciu, empatiu a následne sympatiu, tieto pocity zas spustia asociačnú reťaz myšlienok a vnímania hĺbky deja. Rovnako ako samotné postavy vnímame dej pudovo a až neskôr začneme chápať, čo sa vlastne stalo. V tom tkvie najväčšia sila seriálu, sila čistého príbehu a kinematografického jazyka, ktorý používa výpravu, aby komunikoval estetikou.

Elena Ferrante patrí medzi autorky, o ktorých sa veľa nevie. Píše pod pseudonymom, verejne nevystupuje, s režisérmi svojich sfilmovaných diel komunikuje výhradne cez e-mail. Napriek tejto tajomnosti sa však snaží byť súčasťou všetkých filmových spracovaní svojich kníh a inak to nebolo ani v tomto prípade. Jej ruka a spôsob rozprávania je v seriáli citeľný. Saverio Costanzo používa autorku ako médium. Akoby práve ona a jej vnútorný svet boli prostriedkom, ktorým sa dotýka príbehu, modeluje ho, vytvára, a na tento typ seriálu obrovskú výpravu prispôsobuje práve jej mysli a srdcu. Je neskutočné a neskutočne dobré, že po všetkých „80-kových“ ultramaskulínnych Ramboch (r. Ted Kocheff, 1982), Predátoroch (r. John Mc Tiernan, 1987) a súčasných Avengeroch (r. Joss Whedon 2012, Joss Whedon 2015, Anthony Russo, Joe Russo 2018, Anthony Russo, Joe Russo 2019) sa dostalo „veľkej produkcie“ aj výsostne feminínnemu seriálu, akým je Geniálna priateľka. Zdá sa, že sa konečne po 40 rokoch učíme, že výprava sa dá používať i na stvárnenie pocitov, reflexie konkrétnej mysle či na zhutnenie atmosféry, nielen na draky, roboty, odrezané hlavy a polonahých namakaných gerojov, ktorí v tielku utekajú pred výbuchom napalmu.

Geniálna priateľka je pre mňa najšokujúcejším seriálom posledného obdobia. Šokujúcim preto, akú hlbokú stopu vo mne zanechal, a to i bez nadstavby sci-fi, fantasy či preexponovanej sexuality. Je tiež dôkazom, že HBO Europe je úžasným projektom, ktorý dokáže vytiahnuť i neanglofónnu produkciu na svetovú úroveň, a tiež nádejou nového zobrazovania. Zobrazovania, v ktorom sa tvorcovia snažia priblížiť vnútornému svetu autorky či autora namiesto toho, aby jeho jazyk zhollywoodštili. Táto jemná práca s pocitmi, čistotou a kinematografickým jazykom je dôležitým odkazom, že sa, hoci veľmi pomaly, mení tvár mainstreamových médií, a to pre mňa znamená nádej.