Na Oscarov sa dívam pravidelne rok čo rok, už som si zvykol, že v tú nedeľu jednoducho nejdem spať. Až v pondelok ráno, keď to skončí. Dívam sa paralelne trojmo, na český prenos, aby som bol v obraze, na slovenský, aby som sa rozčuľoval a na rakúsky, lebo ORF to robí najlepšie.

A teším sa, lebo až principiálne netriafam. Mám samozrejme svoje tipy, ale ešte sa nestalo, že by mi vyšli. Azda by bolo aj dobré na to vsadiť, len neviem, či sa to dá. Na víťazstvo viem že hej, ale na prehru?

No nič, nechajme to, a skúsme pomenovať problém.

Najprestížnejšia filmová cena, ktorú však nikto neberie príliš vážne? Nemyslím si, skôr akoby sa na Oscarov patrilo pozerať sa tak skrz prsty, s nadhľadom, lebo veď teda Hollywood. Ale to renomé, ktoré tam tvorcovia získajú, potom akoby jednoducho platilo aj na tých umelecky akože zásadnejších festivaloch, čo im tam Oscaroví víťazi a nominanti chodia robiť hviezdnych štatistov do inak odborných porôt.

Akože Oscarom samým osebe sa tak trocha pohŕdať môže, ale tvorcami, čo ho dostali, už nie a to sa mi zdá celkom v poriadku. Lebo tá show skutočne môže nekonečne iritovať. Pekným ľuďom sa dejú dobré veci a každý svetový problém sa dá vyriešiť pripnutím nejakej farebnej stužky na kostým. Ale tá cena jednoducho má váhu, lebo kampaň nekampaň, sila značky dokáže ľudí donútiť sa dívať aj na film, čo by inak sotva zniesli.

Snobstvo, iste, ale aspoň u mňa toto platí a preto mám Oscarov vyslovene rád.

Takým Moonlightom by som sa dobrovoľne síce sotva kontaminoval, ale nominovali ho a dokonca na druhý krát aj vyhral. A tak som si ho nielen pozrel, ale aj sa uistil, že to je presne taká prepálená blbosť, ako som si myslel, že bude.

A tento rok som tak videl Uteč (Get Out) a aspoň už viem, Jordan Peel nebude môj obľúbený režisér. Nič proti nemu, aj ten film je asi v poriadku, len sa mi nepáčil, čo je presne to, čo mám na Oscaroch rád.

Vkus, alebo nevkus oddelený od akejsi objektivizovanej filmovej kvality. O Oscarových filmoch sa jednoducho nezdráham vynášať vkusové súdy, lebo si ich dokážem utvoriť. Mainstream. Čistý a poctivý aspoň do tej miery, že viem jednoznačne povedať, či sa mi ten ktorý film páčil, alebo nie, bez toho, aby som zároveň spochybňoval jeho kvality.

Výborným príkladom je Podoba vody (The Shape of Water). Trinásť nominácií, Guillermo Del Toro v pozícii režiséra a spoluscenáristu. Film, ktorému vzhľadom na to, ako pracuje s filmovým jazykom vlastne niet veľmi čo vytknúť, akurát že presne zodpovedá tomu, čo si predstavujem, že zastrešuje pojem gýč, na ktorý ale vlastne neverím, takže je to jedno.

A teraz celkom vážne.

Myslím, že Oscary sú mimoriadne užitočná filmová inštitúcia lebo jednoducho rozširujú obzory. Každý rok si vďaka nim pozriem niekoľko filmov, ktoré by som si inak nepozrel a čo je najpodstatnejšie, nájdem medzi nimi snímky, ktoré ma skutočne nadchnú a nadchli by ma bez ohľadu na Oscarov, akurát by som sa k nim nedostal, lebo by som nevedel, že vôbec vznikli.

Akosi mi napríklad ušlo, že jestvuje filmová verzia animáku Kráska a zviera (Beauty and the Beast), lenže je nominovaná za kostýmy a výpravu a dobre, lebo oni sú presne tie dva dôvody, prečo si Krásku a zviera môže pozrieť aj obézny štyridsiatnik, ktorému už sú ako krásky tak aj zvieratá celkom ukradnuté.

Alebo taká Victoria a Abdul, film, ktorý sa našim kinám vyhol, ale aktuálne vychádza na dvd a režisér Stephen Frears sa v ňom vracia na britský kráľovský dvor, aby nám priblížil svoju interpretáciu nepravdepodobného príbehu kráľovnej Viktórie a jej indického sluhu, „učiteľa“ a priateľa Abdula, o ktorého existencii sa svet dozvedel vraj až v roku 2010. A nielenže sa vracia Frears, ale do úlohy kráľovnej Viktórie sa vrátila aj Judy Denchová a vôbec, celý ten film je mimoriadne príjemnou záležitosťou. Životopisná historická dráma s komediálnymi prvkami, tiež nominovaná za kostýmy a k tomu za masky, čo je asi dobré rozhodnutie, lebo inak to má veľké rezervy. Dobré áno, ale nie dosť dobré na nominovanie a potenciálne ocenenie v hlavných kategóriách, čo si divák síce uvedomuje, ale zároveň mu to nebráni film si poriadne vychutnať. Skvelá vec.

A do tretice spomeňme Mudbound, poctivý kusisko veľkej epickej angažovanej filmárčiny, čo sa v ňom znova avšak nebanálne rieši americký juh. Mississippi, druhá svetová vojna, černosi v armáde a doma, jedno oko nezostane suché, jeden liberál nenasrdený. Dráma v tom najdramatickejšom slova zmysle a nádherne nasnímaná, pátos, čo by z neho naskákala husia koža aj zaslúžilým členom Kukluxklanu. Nominácie ale iba štyri, herečka vo vedľajšej úlohe, kamera, adaptovaný scenár a pieseň, čo sa mi zdá také diplomatické riešenie, lebo ak by išlo o výraz a emócie, Mudbound by to celé prevalcoval a Oscara by dostal azda aj za cathering.

Teda nie, nedostal, lebo čo sa Oscara týka, nikdy sa netriafam a tak vlastne viem, že filmy ma ešte vždy dokážu prekvapovať.