2009 – Milionár z chatrče (Slumdog Millionaire, r. Danny Boyle), 2010 – Smrť čaká všade (The Hurt Locker, r. Kathryn Bigelow), 2011 – Kráľova reč (The King’s Speech, r. Tom Hooper), 2012 – Umelec (The Artist, r. Michel Hazanavicius), 2013 – Argo: Nebezpečný útek (Argo, r. Ben Affleck), 2014 – 12 rokov otrokom (Twelve Years a Slave, r. Steve McQueen), 2015 – Birdman (r. Alejandro González Iñárritu), 2016 – Spotlight (r. Tom McCarthy), 2017 – Moonlight (r. Barry Jenkins), 2018 – Podoba vody (The Shape of Water, r. Guillermo del Toro).
Toľko k najlepším filmom poslednej dekády podľa Oscara®, aby sme si pripomenuli, že jediným rozhodujúcim kritériom kvality je pretrvanie v čase. Mám tie ceny rád, lebo niet inej podobne exponovanej mainstreamovej televíznej show, ktorá by takým flexibilným spôsobom odrážala, kde sme sa ako civilizácia ocitli. Nemusí to byť marazmus, hoci aj taká interpretácia by bola relevantná, ale skôr, povedzme, akási strata zmyslu pre vonkajšiu ontologickú realitu.
K veciam samým osebe nemáme prístup, celkom sme uviazli v relativizme, ale to nám ešte nebráni mať z toho radosť. Vyhrá Roma (r. Alfonso Cuarón), Favoritka (The Favourite, r. Yorgos Lanthimos) alebo BlacKkKlansman (r. Spike Lee), a bude jasné, že kinematografia je stále predovšetkým vážna vec, nedajbože umenie, ale to sem neťahajme. Možno vyhrá Čierny panter (Black Panther, r. Ryan Coogler), Zrodila sa hviezda (A Star Is Born, r. Bradley Cooper) alebo Bohemian Rhapsody (r. Bryan Singer), a bude jasné, že je to o divákoch, o komercii, o show.
Mohlo síce vyhrať aj Vice (r. Adam McKay), vynikajúca snímka, ale prakticky bez kampane, a teda bez reálnych šancí. Alebo – a to sa, ako už vieme, stalo – mohla vyhrať Zelená kniha (Green Book, r. Peter Farrelly), čo je fajn film, akurát, ak by to bolo na mne, ani by mi len nenapadlo uvažovať o ňom v kontextoch superlatívov. Vyhral kompromisný kandidát, najhoršia možná voľba, film, čo mu Oscar® ani nepomôže, ani neuškodí, lebo pomôcť či uškodiť nie je veľmi čomu.
Tá najhoršia podoba mainstreamu, pohodlná, prívetivá, nevýrazná, nekonfliktná, film, čo dokazuje, že mainstream nemá pamäť a akademici sú v prvom rade tiež iba obyčajní diváci.
Show sa mi zdala slabšia ako po minulé roky, ba čo viac, najslabšia za veľmi dlhý čas. Bez hostiteľa tomu totiž chýbal viditeľný jednotiaci dramatický rámec, ak za dramaturgický koncept nechceme považovať listovanie telefónnym zoznamom, a čo je ešte mrzutejšie, tá veľká okázalá ligotavá show zo všetkého najviac pripomínala svoj vlastný zostrih.
Chýbali kontroverzie, chýbala politika, ak si odmyslíme teatrálne gesto Spikea Lee, a hlavne, chýbala téma. Akoby svet nečelil žiadnej kríze, ktorú Oscar® môže symbolicky vyriešiť. Žiadna diverzita, ani politická korektnosť, ani menšiny, ani #metoo, ani hoaxy, nič, čo by autori oscarového scenára považovali za ústredný problém dneška, na ktorom sa aspoň počas tej show konsenzuálne zhodneme a aj ho tam vyriešime, a svet bude lepšie miesto.
A tak ma na tohtoročných Oscaroch® vlastne najviac potešila drobná reminiscencia na Waynov svet (Wayne’s World, 1992, r. Penelope Spheeris), bolo príjemné vidieť vedľa seba Mike Myersa a Dana Carveya.
Inak vlastne pohoda, Oscar®, ktorý sa do dvoch mesiacov celkom rozpustí, v pamäti po ňom nezostane ani stopa. Len v troch-štyroch kategóriách akademici vybrali tak, že som sa nefalšovane rozčúlil, aj keď pripúšťam, v konečnom dôsledku za to nemôžu akademici, ale filmy.
Najprv Roma. Existuje len jeden výnimočný film s týmto názvom, nakrútil ho v roku 1972 podľa svojho vlastného scenára Federico Fellini. Keď už sa Cuarón chcel či musel opičiť, mal zvoliť iný názov. Vzhľadom na obsah azda “Amarcord”, ale aj to by bolo zle. Lebo Cuarónova Roma ma svojím spôsobom až uráža, film ako čistý kalkul, štylistické cvičenie v samoúčelnosti, umelecký gýč, teda zlé umenie a zlý gýč, film bez plánu, hoci predstiera, že ich má aspoň tri, a film bez hĺbky. Je to len čiernobiele a len dlhé. Cuarón akoby si tým dával vlastný gól, čo by mi bolo celkom jedno, ak by nejestvoval jeho Harry Potter a väzeň z Azkabanu (Harry Potter and the Prisoner of Azkaban, 2004), Potomkovia ľudí (Children of Men, 2006) či Gravitácia (Gravity, 2013). O definujúcej Mexickej jazde (Y tu mamá también, 2001) ani nemá zmysel hovoriť. Roma je film, čo sa ma snažil viac ako dve hodiny emocionálne a esteticky vydierať, snímka, čo by som si ju mal pozrieť v kine, aby som ocenil všetky nuansy, ale vlastne nemám šancu si ju v kine pozrieť, lebo vznikla ako produkt na streamovanie. Nič proti Netflixu, naopak, len nerozumiem, prečo si musia robiť promo prostredníctvom filmu, ktorý od diváka chce, aby sa stal rukojemníkom jeho poetiky. Aha, teraz to zrazu zmysel dáva a vadí mi to o to viac, čiže až tak veľmi, že si v akomsi druhom pláne prajem, aby Roma toho hlavného Oscara® dostala.
Zelená kniha je totiž za čiarou ešte viac. Najlepší film? Nuž, keď sa inak nedalo, zmierim sa, nikdy však nepochopím, že Oscara® za najlepší pôvodný scenár dostala snímka, ktorá pôsobí ako maskulínny zrkadlový remake Šoféra slečny Daisy (Driving Miss Daisy, 1989, r. Bruce Beresford).
Neverím, presne ako neverila Rayka Zehtabchi, že Oscara® získal film o menštruácii. Najlepší krátky dokument – jej film – a hláška večera.
Vo výsledku veľká spokojnosť, nádherne elitársky som sa porozčuľoval, pozrel si freak show na červenom koberci a teším sa, že Oscar® je naozaj najvýznamnejšia filmová cena. A najotvorenejšia. Veď je nádherné, že Zelenú knihu, najlepší film roka podľa akademikov, režíroval chlap, ktorý voľakedy vedno s bratom pomáhal definovať nový suterén bláznivej komédie. Peter Farrelly, to je on, spolurežisér takých míľnikov kinematografie, akými sú Blbý a blbší (Dumb & Dumber, 1994), Niečo na tej Mary je (There’s Something About Mary, 1998), Ja, moje druhé ja a Irena (Me, Myself & Irene, 2000), Ťažko zamilovaný (Shallow Hal, 2001) či Bratia ako sa patrí (Stuck on You, 2003). Kto by to doňho, chalaniska, vtedy povedal.
