Poďme kradnúť kone / Ut och stjäla hästar
(r. Hans Petter Moland, Nórsko, Švédsko, Dánsko, 2019, 122 min)

Mám asi tri roky, je slnečný deň skorého leta, s rodičmi máme piknik bez jedla, čo znamená oddych na rozloženej deke pri hrádzi. Nemám žiadne povinnosti ani obavy, učím sa mená chrobákov hmýriacich sa medzi steblami, kde deka už nedočiahne. Neviem ani to, že niektoré z nich vládnu jedom potretými krovkami alebo žihadlom, ploštica je krajšia, keď človek nepozná jej zápach. Myslím, že by som schmatla aj hada – zvlnenú palicu, keby šiel okolo. Tato a jeho kamarát nás – ženy, zanechajú na pokrývke a skočia šípku do rieky. Modré hrdlo sa roztvorí, prejdú imaginárnym traktom a vypľuje ich to o pár metrov ďalej. Odhad mi dnes hovorí, že to bolo dvadsať metrov. Sú šťastní, aj ženy sú šťastné, tlieskajú im a pokrikmi si pýtajú ďalšie číslo. Prúd je silný a uvoľnené telá šťastne unáša, sú živočíšne a pevné, keď sa vymrštia zas nad hladinu. Na slnku voda nie je priesvitná, odráža všetky strieborné odlesky, ktoré poznám, je sťa kov. Hádam, aké budú telá, keď sa vrátia na súš. Závisť v mojej detskej hlave narastá, keď dočiahne po strop, vstanem a rozbehnem sa k hrádzi. Pri behu zo seba strhávam kusy ublečenia a nechávam ich ako návesť k „zábavnej kratochvíli“ rozhádzané po lúke. Pod nohami priepasť, v nej rozburené vody preskakujúce cez telo hrádze. V koryte tato a jeho kamarát o pár stôp nižšie. Neviem plávať, ale volajú ma, nech skočím. Najprv skúšam rukou teplotu, z pramienka, ktorý dočahuje k chodníčku. „Ľadová!“, sklapne mi hrebienok. Akoby som však mohla ustúpiť tejto výzve? Určite by to zasiahlo moju povesť a navyše som už holá. Tato ma chytí a bude to zábava, potom skočím aj druhý, aj tretí raz. Odraz, skok, pád a chlad, šmyk a ťah, krik. Prúd ma začal unášať preč, otec skočil a chytil ma, prúd nás niesol oboch. Prikázal mi pevne sa ho držať. „Zo všetkých síl“. Vedel, že ak by som sa pustila, voda ma odnesie a už ma nenájde. Držím sa tak pevne, až ho škrtím, bojím sa. Dopláva bez dychu k brehu. Heroj. Ľahneme si, mama nás oboch utišuje. Koniec strachu, koniec príbehu.

Tak ako všetky mláďatá, spoliehala som sa na to, že pod rodičovským krídlom som neporaziteľná a nesmrteľná. Teraz žijem v inej krajine, s cudzími ľuďmi a rozprávam cudzou rečou, môj otec odchádza od rodiny, bude žiť sám pod lesom, mama a sestry ostávajú spolu v dome. Nepodobá sa to tej neporaziteľnej minulosti. Prekročili sme prahy. Všetci, naraz a tak trochu nasilu. A predsa sa mi stále vracia spomienka na môj prvý skok do rieky. Hrdinovi Trondovi sa vracajú spomienky na posledné leto s jeho otcom, na vetu, ktorú vyslovil pri trhaní žihľavy: „Sám sa rozhodneš, kedy to bude bolieť!“, čo je veta hrdinstva, ktoré býva pre detskú dušu kľúčové. Ani vtáčatku nepovieš: „Ked vyletíš, spadneš!“. Trond sa nevie vymaniť z minulosti, nevie začať nový život, pretože ho staré dni prenasledujú. Toto prenasledovanie nesprevádzajú vyslovene negatívne pocity, ale prináša povzdych nad ľudským potenciálom „začat odznova“, „zmeniť veci“. Po tom, čo odíde na samotu do malej chaty, zistí, že jeho nový sused je syn ženy, kvôli ktorej ich otec opustil. Už ho nikdy nevidel, ale ako sám vraví, naučil ho všetko praktické. Vo flashbackoch sledujeme mnoho nerozvinutých dejov, rozhovorov, útržkov Trondovho života… dopovedáme ich vlastnými. Ale nádej nám dáva, že jeho postoj je neporaziteľný a nesmrteľný až do konca.