Dokumentárne filmy Penny Lane dostávajú niekedy prívlastok experimentálne. Je to predovšetkým vďaka rozsiahlej práci s archívnym či „nájdeným“ materiálom a v niektorých prípadoch i vďaka využívaniu animácie. Zároveň sú však plné empatie, vytvárajú viacvrstvový obraz ľudí, z ktorých by sme sa mohli ľahko smiať alebo ich odsúdiť, snaží sa pochopiť ich mentálny svet a to, ako spoločnosť podlieha akejsi kolektívnej ilúzii. To Lane vedie k dokumentaristickej autoreflexii a otázke, kto má moc rozprávať príbehy. Ako povedala v rozhovore pre Moveable Fest: „Vždy sa snažím nájsť príbehy, ktoré mi umožnia bližšie sa pozrieť na spôsoby, ako si rôzni ľudia vytvárajú predstavy o skutočnosti.“

Ako čítať archívy

Prvým výraznejším medzinárodným úspechom Penny Lane bol jej krátky film The Voyagers z roku 2010. Lane využíva rozprávanie o vesmírnom projekte Voyager a s ním spojenom príbehu o tom, ako sa Carl Sagan zoznámil so svojou manželkou Ann Druyan, aby uvažovala o láske a svojom vlastnom manželstve. Ide o esej v tradícii found footage kinematografie, založenej na asociáciách a kolážovom využívaní záberov z vesmírneho výskumu, výbuchu raketoplánu Challenger, Saganových televíznych vystúpení či zábavného parku.

Prostredníctvom sond Voyager však film zároveň tematizuje archív a pamäť. Voyager 1 a 2 so sebou nesú výber fotografií, hudby a zvukov ako odkaz prípadným mimozemským civilizáciám a, ako Lane vo filme hovorí, možno to bude jediná stopa, ktorá po našej civilizácii ostane. Sondy Voyager sa stali akýmisi pamäťami ľudstva, ktoré by mali prežiť aj prípadný zánik nášho druhu. Vyvstáva však otázka, prečo sa na sondách nachádzajú práve tie fotografie, ktoré tam sú – kto ich vybral a kto teda hovorí v mene ľudstva? Lane sama pripomína, že medzi fotografiami nie je žiadna vojna alebo hladomor, pôsobia skôr ako výraz nádeje ľudstva. Inými slovami, tento výber ukazuje, ako by sa ľudstvo chcelo vidieť, a zároveň ukazuje, že archív je redukujúci a neobjektívny.

The Voyagers tak otvára témy, ktorým sa Lane viac či menej explicitne venuje vo všetkých svojich celovečerných filmoch. „Zaujíma ma historiografia, kto píše históriu a aké príbehy sú písané. Zaujíma ma skúmanie toho, ako je príbehovosť súčasťou nejakej konkrétnej historickej výpovede – že bola vytvorená konkrétnymi ľuďmi v historicky podmienenom momente a vždy môže byť revidovaná.“ (Another Gaze)

Celovečerný debut Penny Lane z roku 2013 Náš Nixon je opäť vyskladaný iba z archívnych materiálov, v tomto prípade z amatérskych záberov troch blízkych spolupracovníkov Richarda Nixona, neskorších televíznych rozhovorov s nimi a neslávne známych nahrávok z Oválnej pracovne. Ponúka subjektivizovaný pohľad na Nixona v čase, keď bol prezidentom, a nepriamo zachytáva zmenu nálady v krajine na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Traja hlavní hrdinovia, vedúci štábu H. R. „Bob“ Haldeman, poradca pre domáce záležitosti John Ehrlichman a špeciálny poradca Dwight Chapin sú na začiatku svojej práce pre Biely dom plní idealizmu a odhodlania zmeniť svet, pritom o pár rokov neskôr skončia všetci traja vo väzení.

Väčšina záberov vo filme pochádza z 8-milimetrových kamier troch hlavných protagonistov, ktorými zachytávali každodennosť svojej práce vrátane medzinárodných ciest a veľkých historických udalostí. Tieto zábery majú auru rodinného filmu, nevidíme žiadne manipulácie, ktoré si spájame s Nixonovou administratívou, iba viac-menej príjemné časy. Niekedy ide o nudnú, zameniteľnú každodennosť, inokedy o zaujímavé okamihy, ako reakcie na pristátie na Mesiaci, stretnutia s hlavami štátov, protivojnové demonštrácie, historickú cestu do Číny alebo svadbu Nixonovej dcéry. V zvukovej stope viackrát počujeme útržky z rozhovorov, v ktorých Haldeman, Ehrlichman a Chapin opisujú pozadie svojej práce. Znova pritom nejde o žiadne odhalenia, nedozvieme sa nič „zásadné“, získame skôr pocit, ako fungoval tento uzavretý, až rodinný svet. Montáž počas úvodných titulkov je dokonca štylizovaná, ako keby sme pozerali rodinný seriál zo 70. či 80. rokov, a predstavuje nám vysmiatych hlavných hrdinov, zatiaľ čo znie popová klasika They Don’t Know od Tracey Ullman (s tým, že text pesničky o láske naberá ironický podtón: You’ve been around for such a long time now / Maybe I could leave you but I don’t know how […] I don’t listen to the guys who say that you’re bad for me […] I get a feeling when I look at you / Wherever you go now I want to be there too; nehovoriac o samotnom They don’t know about us).

Táto subjektívnosť amatérskych záberov je sčasti korigovaná dobovými televíznymi správami a neskoršími rozhovormi, v ktorých sa Haldeman, Ehrlichman a Chapin vracajú k problematickým momentom Nixonovej administratívy, predovšetkým k afére Watergate. Tieto časti odhaľujú najmä ich myslenie a schopnosť sebareflexie. Nevidíme protirečenia, ani alternatívne výklady histórie, „iba“ spoznávame protagonistov ako komplexné a komplikované osobnosti. A skrz ne aj Nixona. Film nám ukazuje, že toto všetko je tiež súčasťou histórie, čím dotvára a možno komplikuje obraz „crooked“ Nixona bez toho, aby ho vyslovene spochybňoval. Archív v tomto prípade neslúži na odhalenie nejakej veľkej pravdy o Nixonovi – aj keď amatérske zábery Haldemana, Ehrlichmana a Chapina počas vyšetrovania Watergate zaistilo FBI. Minimálne implicitne však film otvára otázku autorstva archívnych dokumentov a pohľadu, ktorý tieto dokumenty zo sebou vždy nesú. Penny Lane nezbavuje film subjektívnosti pohľadu autorov pôvodných záberov, ako to dekontextualizáciou zvykne robiť found footage film. Práve naopak, tematizuje ju.

Náš Nixon nemá ambíciu byť definitívnou históriou Richarda Nixona (nakoniec, venuje sa iba obdobiu, keď bol prezidentom). Penny Lane v rozhovoroch a textoch o filme opakovane hovorí, že ide o „impresionistický portrét“ prezidenta a jeho spolupracovníkov. Aj keď zobrazuje úspechy i neúspechy jeho administratívy (pretože Haldeman, Ehrlichman a Chapin boli pri nich so svojimi kamerami), nezapája sa do diskusie, ktorá by na jednu stranu kládla pozitíva, na druhú negatíva a vyriekla nad Nixonom súd. Keď sa film venuje afére Watergate, nehovorí o nej detailne, nevysvetľuje ju, vynecháva dôležité postavy – spolieha sa na to, čo už vieme z množstva iných zdrojov. Filmu stačí nahrávka telefonátu, v ktorom Nixon priamo klame Ehrlichmanovi, jednému zo svojich najbližších spolupracovníkov, že on o ničom nevedel, na čo mu Ehrlichman pripomína, že to určite spolu preberali.

Dôležitou rovinou filmu je pozícia Nixona v kolektívnej pamäti. Explicitnejšie sa tejto téme venuje krátky film The Silent Majority, ktorý vznikol v roku 2011 počas prác na Našom Nixonovi a ktorý využíva rovnaké archívne materiály. Vychádza zo slávneho Nixonovho prejavu o mlčiacej väčšine z novembra 1969, ktorým reagoval na protivojnové demonštrácie, pričom tvrdil, že demonštranti zastupujú menšinu americkej spoločnosti, a žiadal mlčiacu väčšinu, aby sa nenechala zastrašiť a podporovala ho. Po krátkych úryvkoch z tohto prejavu a záberoch na demonštrácie sa film posúva k voľbám v roku 1972 a jednému z najväčších víťazstiev v moderných dejinách USA, keď Nixon vyhral v 49 štátoch a získal vyše 60% celkového počtu hlasov. Sledujeme zábery na množstvo jeho podporovateľov a v titulkoch bežia výsledky volieb štát po štáte. V kolektívnej pamäti však ostávajú skôr demonštrácie ako masová podpora Nixona.

Ako povedala Penny Lane v rozhovore pre Bomb Magazine: „Keď som videla všetky tie obrazy [archívne materiály, z ktorých je Náš Nixon vyskladaný], nezmenila som názor na Nixona, no prinútili ma rozmýšľať o Amerike v tých časoch a ako som zo svojej akože znalosti tej doby, ovplyvnenej popkultúrou, po 40 rokoch vytesnila, že títo ľudia existovali. Neuvedomovala som si, že v roku 1969 väčšina ľudí nebola vo Woodstocku, väčšina ľudí volila Richarda Nixona. V roku 1972 väčšina ľudí nekritizovala vojnu vo Vietname, väčšina ľudí znova volila Nixona.“ Náš Nixon teda nie je iba Nixonom Haldemana, Ehrlichmana a Chapina, ale celých Spojených štátov amerických.

Pravda, klamstvo a manipulácia

Ak Náš Nixon otvára témy subjektívnosti pohľadu a selektívnosti kolektívnej pamäte, druhý celovečerný film Penny Lane Nuts! z roku 2016 ide ešte ďalej. Zaoberá sa totiž manipuláciou. Nuts!, animovaný dokument s množstvom archívnych materiálov, rozpráva príbeh Johna R. Brinkleyho, šarlatána, ktorý sa na konci druhého desaťročia 20. storočia preslávil novým spôsobom liečby impotencie – voperoval mužom tkanivo zo semenníkov capa. Brinkley postupne rozširoval zoznam problémov, ktoré capie tkanivo údajne lieči, a rýchlo sa stal populárnym a vplyvným „doktorom“. V roku 1923 založil jednu z prvých rozhlasových staníc v USA, kde mal aj vlastnú reláciu. Ľudia mu písali o svojich problémoch a on im na diaľku radil – s tým, že potrebné lieky si môžu kúpiť v sieti spriatelených lekární. A v roku 1930 sa takmer stal guvernérom Kansasu, pričom významne posunul možnosti politickej kampane. Ako uvidíme na konci filmu, Brinkley je usvedčený klamár. Podstatné však je, že film nie je iba prípadovou štúdiou jedného manipulátora, ale sám nás zavádza.

Hneď v prvých momentoch filmu nám rozprávač predstavuje Brinkleyho ako „muža, ktorý uspel aj napriek mizerným šanciam a silným protivníkom. Muža, ktorý zmenil svet“. Nuts! je vystavaný tak, aby bol Brinkley takýmto „nepravdepodobným“ hrdinom. Nasledujúce minúty vidíme iba jeho úspechy a ak sa mu niečo nepodarilo, bola za tým konšpirácia. Je vykresľovaný ako self-made man, postava s dlhou tradíciou v popkultúre, ktorý začínal ako chudobný chlapec a vyšvihol sa vďaka vlastnej šikovnosti. Keď mu chceli odobrať lekársku licenciu, staval sa do pozície rebela a nedoceneného priekopníka. Keď jeho rozhlasovej stanici zakázali vysielať, chytro obišiel zákaz tým, že začal do USA vysielať z Mexika. Keď kandidoval za guvernéra, nezvolili ho zrejme iba kvôli nezákonnému zásahu štátneho ministra spravodlivosti.

Nuts! je rozprávaný ako neuveriteľný príbeh či zábavná historka. Neobsahuje prakticky žiadnu psychológiu postavy, iba v rýchlom slede opisuje jednu udalosť z Brinkleyho života za druhou. „Film musel napredovať veľmi rýchlo, pretože tak rozprávajú podvodníci. […] Hovoria rýchlo, aby ste nemali čas sa nad ich slovami zamýšľať,“ povedala Penny Lane. Nechávame sa očariť príbehom a bezpochyby fascinujúcou postavou Brinkleyho. Aj keď je väčšina divákov zrejme skeptická voči zázračnému a absurdnému lekárskemu zákroku, film nás neustále zvádza. Lane taktiež pracuje s dobovými novinami a filmovými žurnálmi, ktoré hovoria o Brinkleyho úspechoch. Archívy v tomto prípade slúžia nato, aby pridali príbehu na dôveryhodnosti, hoci v skutočnosti nič nedokazujú. Vytvárajú zdanie, že Brinkleyho príbeh je skutočný. Podobne ako výpovede historikov ich Lane používa ako autoritu.

Hlavné „klamstvo“ filmu je však niekde inde. Na začiatku sa bežným spôsobom dozvieme, že film vychádza z Brinkleyho biografie a tento fakt nám neustále pripomína – každá kapitola filmu je vizuálne oddelená práve knihou, nadpisom a začiatkom kapitoly v knihe. Niekedy dokonca rozprávač používa rovnaké vety, ako vidíme v knihe. Chápeme to ako viac-menej bežný vizuálny prvok filmu, no na konci pochopíme, že táto kniha je plná klamstiev. Niektoré situácie, ktoré film zobrazoval a ktoré sme považovali za „objektívnu“ skutočnosť, sa nikdy nestali. Podobne ako v Hitchcockovej Hrôze na javisku, kde si rozprávanie postavy pomýlime s retrospektívou, aj v Nuts! sa necháme zviesť filmovými konvenciami. Najmä tou, že dokumentárny film by mal hovoriť pravdu.

Nebolo by fér povedať, že film nás oklamal – pravidelne predsa odkazoval na knihu, a možno aj fakt, že každá kapitola využíva iný štýl animácie (každú kapitolu animoval iný umelec alebo umelkyňa), vieme chápať ako neustále naznačovanie, že to, na čo sa pozeráme, nie je nefiltrovanou, objektívnou realitou. Nuts! nás v prvom rade upozorňuje na našu nekritickosť. Tak, ako bol zdroj archívnych materiálov dôležitý v prípade filmu Náš Nixon, tak je aj v tomto prípade zásadné autorstvo materiálu, z ktorého film vychádza.

Brinkley bol šarlatán a keďže je medicína exaktnou vedou, nakoniec bol ľahko usvedčený z klamstva. Skrz jeho ďalšie aktivity sa Nuts! venuje aj manipulácii v médiách a politike. A vďaka svojej štruktúre prechádza k autoreflexii. Keď sme vyššie citovali slová Penny Lane o tom, kto rozpráva príbehy, Nuts! nám pripomína, že filmári a filmárky túto možnosť majú. Ako Lane vysvetľuje: „Myslím si, že viac než akákoľvek iná ľudská vlastnosť, nás práve naša láska k skvelým príbehom robí náchylnými nechať sa podviesť. Veríme príbehom, ktorým veriť chceme alebo potrebujeme, a uveríme hocikomu, kto nám ich porozpráva. Podvodníci to vedia. Takisto politici, šíritelia propagandy, predávajúci, vodcovia kultov, televízni kazatelia, zvodcovia a manipulátori každého druhu – vrátane dokumentárnych filmárov a filmárok. A preto Nuts! nie je filmom, pri ktorom sa pohodlne usadíme a smejeme sa na hlupákoch, ktorí naleteli na Brinkleyho hlúposti. Namiesto toho nám ukazuje, že my všetci sme takíto hlupáci. Na rozdiel od Brinkleyho vás zvediem a potom vám ukážem, ako som to urobila. Brinkleyho príbeh nie je prezentovaný skrz neutrálny odborný pohľad, ale ako možnosť pre divákov aktívne zápasiť s etickými a epistemologickými otázkami, ktoré sú zásadné pre rozprávanie nonfiction formy.“

Na konci filmu, po tom, čo je Brinkley odhalený ako podvodník, sa síce dozvieme, že žaloby bývalých pacientov za ublíženie na zdraví ho priviedli na mizinu, Lane nám však nedopovie príbeh v tomto zmysle. Nedozvieme sa, koľkým ľuďom Brinkley ublížil, a okrem zmienky o placebo efekte film neprichádza s vysvetlením, ako je možné, že liečba zdanlivo fungovala. Podobne ako predchádzajúci film neprerozprával Nixonove zločiny, Nuts! „neopravuje“ históriu, ale zameriava sa skôr na konštrukciu naratívu a vzorce správania. S trochou zveličenia by sme mohli povedať, že tieto filmy nie sú o skutočnosti samotnej, ale o tom, ako sa k nej ľudia vzťahujú a ako si ju pretvárajú.

Uzavrieť sa do vlastného sveta

Ešte lepšie to môžeme vidieť na filme The Pain of Others z roku 2018. Film sleduje tri ženy, Tashu, Carrie a Marciu, trpiace tzv. morgellonovou chorobou, ktorú však medicína neuznáva ako skutočnú diagnózu. V centre pozornosti pritom nie je otázka, či choroba existuje, prípadne čo sa s hlavnými protagonistkami v skutočnosti deje, ale ich prežívanie a to, ako sa s ňou vyrovnávajú.

The Pain of Others je opäť vyskladaný iba z „nájdených“ materiálov, tentoraz ide o youtubové videá troch predstaviteliek, doplnené niekoľkými televíznymi vysielaniami o chorobe, ktoré podobne ako v prípade filmu Náš Nixon aspoň do istej miery „korigujú“ subjektívnosť ich rozprávania. Časť videí sa venuje skúmaniu tejto kožnej choroby, ženy ukazujú jej stopy na svojom tele, akoby sa snažili dokázať, že s ich telom sa naozaj niečo deje (keďže sú však videá nízkej kvality, obraz, ktorý má ich tvrdenia potvrdzovať, sa podobne ako v Antonioniho Zväčšenine stáva nečitateľným). Pre film pritom nie je dôležité vedecké vysvetlenie rôznych javov a choroby samotnej, ale fakt, že bez ohľadu na jej (ne)existenciu ovplyvňuje životy ľudí. Aj keby bola imaginárna, jej dopady na život sú skutočné.

A práve o nich je väčšina videí troch predstaviteliek. Penny Lane v rozhovore pre Filmmaker Magazine hovorí: „Rýchlo som prišla na to, že veľká väčšina videí o morgellonovej chorobe vôbec nie je o fyzických dôkazoch. Sú to vlogy alebo videodenníky typu ,zapnem kameru a začnem rozprávaťʻ.“ Videá použité vo filme tak majú neraz povahu akýchsi osobných spovedí. Ženy v nich hovoria o svojom prežívaní, ako sa o chorobe dozvedajú, ako sa ju snažia uchopiť a možno vyliečiť. Hovoria o tom, ako ich ľudia nevedia pochopiť a ako ostávajú samé. Budujú si okolo seba akési bubliny. Videli sme to naznačené aj v predchádzajúcich filmoch Penny Lane – Biely dom je v Našom Nixonovi do seba uzavretý svet tak trochu odrezaný od reality, John R. Brinkley v Nuts! sa zas obklopil ilúziou úspechu. The Pain of Others toto utiekanie sa do vlastných svetov tematizuje ešte jasnejšie.

Dôležitú úlohu v tom zohráva internet, a tak sa film stáva (možno nepriamou) reflexiou sociálnych sietí. Tasha, Carrie a Marcia si prostredníctvom YouTubu vytvárajú určitú formu komunity (nie navzájom), videá sú nástrojom, ktorý im pomáha zdieľať s ďalšími ľuďmi svoju skúsenosť s morgellonovou chorobou. Zdá sa, že hľadajú empatiu, ktorú nenachádzajú vo fyzickom svete (ako ukazuje videoesej Chloé Galibert-Laîné Watching The Pain of Others), keďže existencia ich choroby je spochybňovaná, čím sú spochybňované aj ony. To zároveň vyvoláva otázku, ako vyzerá ich fyzický svet a ich „bežný“ život, aký je vzťah medzi ich fyzickými a virtuálnymi svetmi. To, že Tashu, Carrie a Marciu poznáme iba prostredníctvom internetu, nás provokuje k úvahám o ich živote mimo YouTubu.

Vytváranie virtuálnych komunít však vedie k uisťovaniu sa o svojej pravde. Čím viac Tasha, Carrie a Marcia vedia o morgellonovej chorobe, tým viac na sebe pozorujú jej prejavy, a zdá sa, že ľudia, ktorí ňou trpia, sa tak navzájom len čoraz viac podporujú vo svojej ilúzii. Ako naznačuje Galibert-Laîné, morgellonova choroba sa vďaka internetu stala virálnou.

Presvedčenie o existencii choroby možno považovať za konšpiračnú teóriu a ako nám film v neskorších častiach naznačí, Tasha, Carrie a Marcia majú ku konšpiráciám blízko. Spomínaná esej Watching The Pain of Others sa tejto téme venuje bližšie, keď analyzuje výstavbu filmu a upozorňuje, že ďalšie videá na youtubových kanáloch protagonistiek obsahujú množstvo konšpirácií i snahu speňažiť ich predajom rôznych (šarlatánskych) produktov. Namiesto toho, aby sme protagonistky hneď odmietli a možno ich označili za cynické obchodníčky, podobne ako v prípade filmu Nuts! Penny Lane vytvára aspoň na istý čas nejednoznačnosť a dáva nám tak priestor na uvažovanie nad rôznymi kontextmi. Podobne ako si Haldeman, Ehrlichman a Chapin s najväčšou pravdepodobnosťou mysleli, že konajú správne, a, ktovie, možno aj Brinkley aspoň na istý čas uveril, že jeho liečba funguje.

Ak aj prijmeme, že Tasha, Carrie a Marcia sú konšpirátorky, ostáva v nás otázka, čo bolo skôr – najprv konšpirovali a potom na sebe objavili morgellonovu chorobou, alebo najprv trpeli chorobou a skrz to dospeli ku konšpiráciám? Inými slovami, ony odmietli vedu alebo veda odmietla ich? Je totiž dôležité pripomenúť si, že medicína má dlhú históriu predsudkov voči prežívaniu žien a znižovania hodnoty ich utrpenia (a morgellonovou chorobou trpia najmä ženy). Frustrácia Tashe, Carrie a Marcie z toho, že im takmer nikto vrátane medicíny neverí, je pochopiteľná a možno je tak iba prirodzené, že sa utiekajú do „alternatívnych“ svetov plných homeopatík a šarlatánov.

Stret rôznych svetov, keď je každý presvedčený o správnosti svojho konania, je témou najnovšieho celovečerného filmu Penny Lane Hail Satan? z minulého roku, ktorý sleduje vývoj a politický zápas Satanského chrámu (The Satanic Temple). Táto neteistická náboženská a politická organizácia prináša modernú verziu satanizmu spojenú s občianskym aktivizmom, bojom za náboženskú slobodu a proti dominantnému vplyvu kresťanstva na politiku v USA. Film nás zoznamuje s filozofiou tohto hnutia a prechádza rôznymi iniciatívami a spormi, ktorými si Satanský chrám od svojho vzniku v roku 2013 prešiel. Zároveň však odhaľuje myslenie nemalej časti spoločnosti a poukazuje na neschopnosť spoločnosti kriticky reflektovať vlastné dogmy. Krátkymi pohľadmi do histórie ukazuje, že to, čo sa dnes považuje za samozrejmé, je produktom istej doby, konštrukciou – antikomunizmus 50. rokov 20. storočia priniesol posilnenie úlohy kresťanstva v spoločnosti a politike, satanistická panika 80. a 90. rokov zas vytvorila množstvo mýtov o satanizme.

Tentoraz to nie je malá špecifická skupina, konšpirátorky na internete či Nixonovi poradcovia, ktorá sa utieka do svojho uzavretého sveta, ale pravdepodobne veľká skupina ľudí veriaca v jednu z dominantných ideológií spoločnosti. Členovia Satanského chrámu poukazujú práve na neschopnosť pozrieť sa za hranice svojho sveta. Ich boj je navonok politický, odvoláva sa na hodnoty pluralizmu a sekularizmu, no v skutočnosti nabúrava to, ako si ľudia konštruujú svoje systémy viery. A potom je jedno, či ide o vieru vo vlastnú nevyhnutnosť a nepostihnuteľnosť, v zázračné schopnosti tkaniva zo semenníkov capa, v to, že autority nám klamú alebo o náboženskú vieru.

Vystaviť sa pohľadu

Vo filme Náš Nixon relatívne často vidíme Haldemana, Ehrlichmana a Chapina počas toho, ako nakrúcajú alebo aspoň s kamerou v rukách. Inými slovami, traja protagonisti sa neraz navzájom zaznamenávali pri tom, ako nakrúcajú. Film nám tak pripomína subjektívnosť nimi nakrúteného materiálu, ako sme o tom písali už vyššie, no zároveň tematizuje samotný akt nakrúcania a s ním súvisiaci pohľad.

Dalo by sa špekulovať, že existencia morgellonovej choroby je založená na pohľade, konkrétne na podrobnom skúmaní vlastného tela. Možno Tasha, Carrie a Marcia skúmajú svoju pokožku do takej miery, až uverili, že na nej našli niečo, čo nie je v poriadku – našli na svojom tele nejakú triviálnu nedokonalosť, čo v nich vyvolalo presvedčenie, že sú choré. Mohlo by ísť o ďalšie vysvetlenie, prečo morgellonovou chorobou trpia najmä ženy – ženy sú vo všeobecnosti viac vychovávané k tomu, aby sledovali svoj výzor, mali pod kontrolou každý detail, neustále sa pozorovali.

Práve výzoru žien sa venuje krátky film Vyzerať normálne, taktiež z roku 2018. Penny Lane v ňom bez komentára spojila momenty z reality show The Bachelor a Bachelor in Paradise, v ktorých sa súťažiace nejakým spôsobom upravujú, predovšetkým vlasy a šaty, pričom aj zvuková stopa je tvorená najmä zo šuchotu, ktorý tým vytvárajú. Bolo by zjednodušené povedať, že tieto ženy sú posadnuté svojím výzorom. Upravujú ho skôr preto, že sú vystavené „všemocnému“ pohľadu slobodného muža, ktorý má rozhodnúť o ich osude, a prostredníctvom kamier aj pohľadu miliónov ľudí (a v tomto momente nie je dôležité, do akej miery to robia dobrovoľne). Sledujeme ich autoreflexiu, keďže vedia, že niekto sa na ne pozerá, sledujeme prejav vzťahu dominancie a podriadenosti.

Mnohovrstvový vzťah medzi fotografovaným, médiom fotografie (spolu s fotografkou) a divákom rozoberá Susan Sontag vo svojej eseji Regarding the Pain of Others (v českom preklade pod názvom S bolestí druhých před očima). Sontag sa v nej zaoberá predovšetkým vojnovou fotografiou, tým, ako komunikuje utrpenie a ako vytvára diskurz o vojne na mieste, ktoré je od tejto vojny vzdialené. Aj keď film Penny Lane na Sontagovú nijako explicitne neodkazuje, taktiež sleduje snahu hovoriť o bolesti a existencii niečoho, čo ju spôsobuje – s tým rozdielom, že Tasha, Carrie a Marcia sa nakrúcajú samy, a nezdieľajú svoj odkaz prostredníctvom ďalšej osoby. Stále sa však zámerne vystavujú pohľadu, aby hľadali solidaritu vo svete tam vonku.

Pocit, že istú komunitu žien nie je počuť, stál aj na začiatku krátkeho filmu The Abortion Diaries z roku 2005 (vzťahu tohto filmu k The Pain of Others sa znova bližšie venuje Chloé Galibert-Laîné). Lane sa v ňom rozpráva so ženami rôzneho veku a z rôznych sociálnych skupín o ich skúsenostiach s interrupciou, pričom na začiatku hovorí o tom, ako sama trpela tým, že sa o svojej skúsenosti nemala s kým rozprávať, že sa cítila ako umlčaná: „Bola som nahnevaná, že o tom nikto nehovorí. Zdá sa mi, že by som to zvládla lepšie, ak by som bola počula príbehy iných.“

Záujem Penny Lane o to, ako si ľudia „vytvárajú predstavy o skutočnosti“, je vždy spojený s empatiou. Čo je však dôležité, taktiež s nutnosťou uvažovať nad týmito svetmi – prečo a ako v nich ľudia žijú. Ako píše Susan Sontag v Regarding the Pain of Others: „Človek môže cítiť povinnosť pozerať sa na fotografie, ktoré zaznamenávajú neľudskosť a zločiny. Človek by mal cítiť povinnosť zamyslieť sa nad tým, čo znamená pozerať sa na ne, o schopnosti pochopiť, čo ukazujú.“

Takmer všetky filmy Penny Lane, vrátane Náš Nixon, Nuts! a The Pain of Others, je možné vidieť zdarma na jej Vimeo kanáli. Ak chcete podporiť nezávislú kinematografiu, film Náš Nixon môžete vidieť na DAFilms, Nuts! a The Pain of Others na Vimeo on Demand.