Opera o Poľsku začína záberom ukrižovaného orla. Obraz s jasnou symbolikou určuje celkovú náladu tohto hlboko kritického a provokatívneho filmu o hľadaní poľskej národnej identity. Vystavaný je ako koláž úryvkov z knihy Andrzeja Stasiuka, inzerátov, kázní, PR správ, náboženského rozhlasového vysielania, či výsledkov prieskumu o hodnotách Poliakov. Texty sú doplnené obrazmi demonštrácií, náboženských obradov, vojenských cvičení, alebo portrétmi obyčajných ľudí. A znepokojujúcou hudbou – preto opera.

Na minuloročnom MFDF Ji.hlava získal film cenu pre najlepší dokument strednej a východnej Európy. Pri príležitosti jeho uvedenia v Kine inak v A4 – priestore súčasnej kultúry sme sa cez mail rozprávali s jeho autorom Piotrom Stasikom (PS) o pozadí a vzniku tejto opery. Stasik nám poskytol taktiež svoje poznámky k filmu, ktoré nájdete za rozhovorom. Film ešte budete môcť vidieť na MFFK Febiofest, kde bude mať Stasik taktiež masterclass, jeho predchádzajúci film 21x New York si zas môžete pamätať z MFF Bratislava 2016.

TH: Na začiatku filmu vidíme zábery zničenej Varšavy na konci druhej svetovej vojny, čo naznačuje, že dnešné Poľsko, ktoré opisujete, má isté historické korene. Sú to však jediné archívne zábery vo filme. Prečo ste si vybrali práve koniec druhej svetovej vojny a nie niektorý iný moment dôležitý pre poľskú „národnú mytológiu“? Na druhej strane, ruiny naznačujú, že Poľsko mohlo byť vybudované „nanovo“ – a takto to dopadlo…

PS: Ide o obrazy Varšavy, ktorá bola počas vojny z 80% zničená. V ruinách však neboli iba budovy, no taktiež ľudia, najmä elity. Akási kontinuita bola pretrhnutá, rovnako ako viera v svet. Trauma z vojny bola možno ešte silnejšia pre deti, ktoré sa narodili potom, pre generáciu, ktorá vychovala nás. Najnovšie výskumy naznačujú, že takáto trauma je dedičná.

Tieto obrazy som si vybral preto, lebo aj keď moja generácia vojnu samotnú nezažila, stále sme ju videli na fotografiách a vo filmoch. Vojna je hlboko v nás. Tak boli naši rodičia vychovaní našimi starými rodičmi. Keď som film pripravoval, najprv som sa bližšie pozrel na históriu mojej vlastnej rodiny a videl som, ako silno minulosť ovplyvňuje môj život, emócie, dokonca moje intímne vzťahy.

TH: V Európe sa veľa diskutuje o tom, kam smeruje dnešné Poľsko a preto môže byť váš film v zahraničí ľahko chápaný ako kritika vlády. No film nie je explicitne politický, ak sa nemýlim, nespomeniete v ňom ani jedného politika. Znamená to, že situácia, ktorú film opisuje, nie je otázkou posledných pár rokov, ale dlhšieho obdobia – možno dokonca celej povojnovej éry?

PS: Je to tak. Nedávne udalosti sú iba symptómom hlbších mechanizmov, ktoré sú všeobecné a netýkajú sa iba Poľska. Každá krajina, ktorá zažila vojnu a režim perzekúcií, má nejakú verziu tohto problému. Zlo minulosti ostáva v nás – a je jedno, či sme boli obete alebo vinníci. Alebo či sme dobili inú krajinu alebo ubližovali menšinám. Európe sa dnes vracia to, ako sme sa správali k Afrike. Túžba po bohatstve a zlo, ktoré sme rozsievali po Blízkom východe, viedli k novej vlne terorizmu. Teraz sa musíme báť, že nás prejde auto s teroristami, pretože naše vlády a vlády našich spojencov chceli zbohatnúť na rope.

Čo sa týka Poľska, máme v sebe nielen traumu z vojny, všade okolo nás sú falošné mýty. Napríklad, že sme nikdy na nikoho nezaútočili, alebo že sme zachraňovali Židov. Ak to niekto poprie, automaticky sa stáva nepriateľom národa. Bojíme sa pozrieť na našu skutočnú minulosť, ako keby nás klamstvo mohlo zachrániť. No opak je pravdou. Bez pravdy nemôžeme žiť šťastne a pokojne. Potrebujeme pravdu a psychoterapiu pre celú krajinu. Toto zrkadlo chcem postaviť pred Poliakov práve preto, aby som niektorých z nich naštval. Mnohí diváci mi hovoria, že toto nie je cesta. Ja však verím, že je. Niekedy, skrátka, musíte dostať facku. Musíte spôsobiť kontroverziu a rozvrátiť pokoj v ľuďoch.

TH: Historicky sa Poľsko nachádza medzi dvoma veľmocami, medzi západom a východom. Tohto rozdelenia Európy sa niekoľkokrát dotkne aj film, ako keby bolo súčasťou kolektívnej pamäte. No vždy ostáva iba na pozadí a nacionalizmu sa venujete skôr cez militarizáciu a antiislamizmus. Zmenil sa poľský nacionalizmu v posledných rokoch – od starých rán k novým strachom?

PS: Demokracia prestala byť dostačujúca – neochránila nás v časoch, keď sa Hitler dostal k moci a nechráni nás ani dnes v časoch fake news a sebadeštrukčných volieb. Zvolili sme si ľudí, ktorí sú hlúpi, posadnutí peniazmi a hladní po moci. Voľby berieme ako hru alebo nejdeme voliť vôbec. Všetko to vedie k väčšiemu nešťastiu a konfliktom, k rozdeleniu, ako to aj vidíme v súčasnosti v Poľsku. V autobusoch a na uliciach môžete vidieť viac agresie. Ľudia, ktorí volili populistov si o niekoľko mesiacov alebo rokov uvedomia, že sa nemajú lepšie. Že niekto ich oklamal. Táto nespokojnosť rastie. Frustrácia sa mení na psychickú chorobu, alkoholizmus, sebadeštrukciu, alebo na agresiu k iným – to Židia alebo moslimovia sú na vine…

A potom je tu kult vojny a zbraní. Rovnako ako v Rusku, kde je vojna chápaná ako zdroj moci a hrdosti na národ. Na konci tohto všetkého je vojna – buď proti niekomu inému alebo občianska vojna. Cítim to a chcem o tom hovoriť. Keď sa prechádzate ulicami Varšavy, zdá sa vám, že sa nič nezmenilo – autá jazdia, ekonomika funguje, domy sa stavajú. Ale rakovina zožiera tkanivo našej spoločnosti.

TH: V Európe vnímame Poľsko ako silne katolícku krajinu, no vo filme sa nevenujete iba konzervatívnym názorom, napríklad, na sexualitu, no spomínate taktiež relikvie Jána Pavla II, exorcizmus alebo omšu za dážď, ktorej sa zúčastnili poslanci. Zdá sa, ako keby sa rímskokatolícka viera miešala s poverami a akýmsi pohanstvom. Je to v Poľsku naozaj takto, alebo ide iba o bizarné epizódy z nedávnych rokov?

PS: Poliaci vždy miešajú rôzne prvky dokopy. Nedávno bolo, napríklad, prehlásené, že Ježiš je kráľom Poľska a taktiež sa vie, že Panna Mária bola Poľka a nie židovka. Tak to vždy bolo a dnes, keď sa cirkev spája s vládnou mocou, je to ešte intenzívnejšie.

TH: Film je veľmi kriticky, no pritom nechávate texty hovoriť za seba. Nanajvýš niekedy počujeme iróniu, ako keď ľudia odriekajú pravidlá, napríklad: „Neplať dane.“ Odkiaľ pochádza tento text?

PS: Tieto pravidlá som napísal ja, nazval som ich Desatoro moderného Poliaka. Je to súbor rôznych, niekedy absurdných princípov, ktorými sa riadime. Neplať dane – pretože rodina je najdôležitejšia a štát kradne. Ak neplatíš, môžeš sa tým vychvaľovať a tváriť sa ako hrdina.

V Poľsku je rodina najdôležitejšia, je to ako keby mohla existovať úplne sama bez akýchkoľvek iných väzieb. Samozrejme, koncept národa je taktiež dôležitý, no iba v nejakej zvláštnej abstraktnej rovine, ktorá nemá nič spoločné so skutočným záujmom o druhého človeka. Je to skôr nejaká precitlivenosť na hrdosť, takže sa na nás nikto nemôže zasmiať.

Tam niekde sa zrodil vládny nápad trestať väzením ľudí, ktorí použijú slovné spojenie „poľské vyhladzovacie tábory“. Výsledok je presne opačný. Tieto slová sa na internete objavili miliónkrát a prezident s premiérom nie sú, napríklad, v Bielom dome vítaní. Dúfam, že tento obraz nepôsobí ako zosmiešňovanie alebo kritika. Chcel som vyjadriť úprimný záujem o národ. Na premietaní v Bruseli mi jedna žena povedala, že aj napriek pesimistickému obrazu vidí v tejto opere veľa nádeje. Držme sa toho.

TH: Film má nezvyčajnú podobu, ktorú by sme mohli opísať ako koláž vo forme opery. Ako vznikla táto myšlienka?

PS: Súčasná hudba ma dlhodobo fascinuje a mnohokrát ma inšpirovala. Tento film bol pre mňa ďalší krok – chcel som mať hudbu špeciálne pre film, prepojiť dokument s prvkami súčasnej opery. Chcel som sa pozerať na krajinu a tváre Poľska v kontexte súčasnej hudby a vďaka tomu sa dostať k hlbším vrstvám. Tak vznikol nápad spojiť obrazy so súčasnou hudbou. Potom som pridal slová a tak vznikla akási opera. Nápad na konečnú podobu mi poradil riaditeľ festivalu súčasnej hudby Varšavská jeseň Krzysztof Wielecki.

TH: Samotná koláž je veľmi zaujímavá – využívate prebraté, „nájdené“ texty, no samotné zvukové nahrávky nie sú pôvodné, zatiaľ čo obraz je nakrútený pre film. Prečo tento prístup?

PS: Od začiatku sme spolu so skladateľom Arturom Zagajewskim vedeli, že nechceme sólistov alebo spievanie, najmä preto, že takýto typ spevu by bol príliš konvenčný a dôležitosť textov by sa strácala. Texty sú naozaj rôznorodé: od malých inzerátov v novinách, ktoré čítajú obyčajní ľudia, cez úryvky z knihy Andrzeja Stasiuka, ktoré číta herec, až po moje zápisky z cestovania. Zväčša sme chceli, aby ich hovorili bežní Poliaci, ako keby si hovorili sami pre seba. Po tom, čo mala opera premiéru na javisku, som sa rozhodol dať čítať niektoré texty deťom. Chcel som tomu dodať istú nádej, no zdá sa, že efekt bol presne opačný, pretože tieto texty čítané deťmi teraz znejú ešte viac šokujúco a depresívne.

TH: Film je najprv skôr kľudný, zaznie vždy iba pár tónov hudby. Približne v polovici však začína byť viac expresívny, hudba je silnejšia a silnejšia, obrazy sú explicitnejšie a záver takmer extatický. Ide o vplyv opery?

PS: Je to inšpirované hudbou, konkrétne štruktúrou Artura Zagajewského. Prvú časť tvoria akési základy, jednotlivé tóny vynárajúce sa z ticha. Tie sa potom premenia na lyrickú časť, ktorá sa sústredí na hracie skrinky (spomienky na detstvo) a nakoniec prichádza zvuk pripomínajúci rozbité zariadenie, ktoré je opotrebované a škrípe, no stále pokračuje v práci. Jednou z inšpirácii pre túto operu, o ktorej som povedal Arturovi pred písaním, je skvelý obraz Začarovaný kruh (Błędne koło) od Jaceka Malczewského. V strede tohto obrazu je rebrík, na ktorom sedí chlapec a okolo neho sú v kruhu rôzne divné postavy akoby plávajúce, skrútené s tvárami plnými utrpenia. Vlastne by stačilo, ak by som nakrútil tento obraz a nič viac – v tomto jednom obraze je celý príbeh Poľska.

Zápisky

1.
Neuvedomujeme si, ako môže politika a história, to, čo sa stalo pred 1000, 500 alebo 20 rokmi v našej krajine ovplyvniť náš život. Dokonca náš intímny život. Ako si vyberáme partnera, čo sa stane s naším milostným životom.

2.
V Poľsku sme mnoho rokov nemali slobodu.
Elity boli vyhubené.
V takejto situácii je ťažké vybudovať dobre fungujúce spoločenstvo.

3.
Máme v sebe mnoho mýtov a viery, ktoré diktujú, ako by mal vyzerať dobrý život. Pre Poliakov je, napríklad, hlavnou hodnotou rodina.
Kvôli tomu sa vnútorne uzatvárame – spolu s našimi problémami. Namiesto toho, aby sme žili v spoločenstve.
Ďalším mýtom je, že ak sa od ostatných odstrihneme a vytvoríme si bariéry, napríklad od chudobných v našej štvrti, budeme šťastní.
Alebo ak si kúpime nové auto.
Využívame tieto mýty a viery, aby nás navigovali v našom živote, a potom sa čudujeme, ak niečo nie je v poriadku a my nie sme šťastní.

4.
Roky v takejto stagnácii, žitia v nepravde, nešťastí, strese, častej agresii vedú k psychickým problémom.
Stále častejšie a častejšie sa hovorí, že celý náš národ potrebuje psychoterapiu.

5.
SAMOVRAŽDA
Na konci tejto cesty je, žiaľ, samovražda.
Nemusí byť nutne vedomá – môžete sa starať o svoje zdravie a zabiť sa.
Môžete jazdiť autom príliš rýchlo.
Nakoniec to môže viesť k vojne.
Emócie môžu prekryť nepokoj mysle, najmä nahromadenú bolesť alebo nenávisť.
Umožnia nám zabudnúť aspoň na chvíľu.

6.
CIRKEV
V Poľsku to koreluje so všadeprítomnosťou cirkvi ako inštitúciou.
Keď som hľadal rituály, všimol som si, že nemáme žiadne také, ktoré by nesúviseli s cirkvou.
Sami sme boli dlho utečencami. Pri štedrovečernej večeri nechávame na stole prázdny tanier, ak by niekto nemal kde jesť toto posvätné jedlo, no zároveň by sme do našej krajiny nikdy nepustili žijúceho, dýchajúceho utečenca. Uprednostňujeme symbol, ktorý nás presviedča, akí sme dobrí.
Cirkev sa účinne nebránila pred rakovinou v podobe nenávistného a politického Rádia Maryja.
Cirkev sa spája s politikou, pretože si takto sama buduje moc.

7.
Nevieme, čo robiť. Demokracia, ako sme videli v čase nástupu Hitlera, nemá mechanizmy, ktoré nás uchránia pred skazou. Demokraticky zvolený diktátor alebo šialenec nemôže byť odstránený. Môže robiť, čo sa mu zachce.

8.
ČO ROBIŤ
Na jednej strane nevieme, do akej miery nás politika ovplyvnila v našich osobných životoch a k voľbám nechodíme zo žartu alebo z pomsty.
Na druhej strane, do politiky chce vstúpiť špecifický typ osobností, taký, ktorý vystraší veľkú časť spoločnosti, alebo nás núti vybrať si menšie zlo.
Ako môžeme zastaviť tento začarovaný kruh?
Mlieko je rozliate, nevieme, čo robiť.
Realita sa pomaly mení. Agresia je na vzostupe, politické inštitúcie sú ničené. Deje sa to pomaly. Tu niekto protestuje, tam niekto vráti ocenenie, napíšeme niečo na Facebook. Zo zotrvačnosti to ako tak ide, stále to vyzerá ako pred dvomi alebo štyrmi rokmi. No ako dlho?