Jan Matuszynski je poľský filmový režisér (Hlboká láska, Posledná rodina). V tomto rozhovore sa venujeme jeho najnovšiemu celovečernému filmu Nezanechať stopy (2021), ktorý je založený na skutočnom príbehu osemnásťročného Grzegorza Przemyka, ktorý zomrel po tom, čo ho v roku 1983 zbila poľská milícia, a o následnom pokuse vlády zahladiť stopy. Film Nezanechať stopy otvoril 29. ročník Medzinárodného filmového festivalu Febiofest Bratislava 2022. Tento rozhovor vznikol počas festivalu.

KZ: Film bol čiastočne natočený podľa knihy Cezaryho Lazarewicza. Čo bolo prvým impulzom, ktorý vás priviedol k myšlienke natočiť tento film? Impulz, ktorý možno, ale nie nevyhnutne vzišiel z knihy.

JM: Myslím, že prvým impulzom bola moja producentka Aneta Cebula-Hickinbotham, ktorá povedala: „Tu je kniha, ktorú by si si mal prečítať. Zamiluješ si ju.“ Vedel som, o čom je. Ukázalo sa, že je to skvelý príbeh, ktorý si zaslúži filmovú podobu. Bol to film, ktorý musel vzniknúť, a keďže ho predtým nikto nenatočil, chcel som to urobiť ja – bolo to také jednoduché. Práva na knihu boli k dispozícii. To bola praktická časť môjho rozhodnutia natočiť tento film. Ešte viac zavážila emocionálna stránka – keď som prvýkrát začal čítať knihu, zľakol som sa, ako dobre som oboznámený so situáciou, hoci sa stala takmer pred 40 rokmi. Preto vždy hovorím, že tento film vznikol zo strachu a tento pocit som mal počas celej produkcie.

KZ: Páči sa mi nápad popasovať sa so strachom natáčaním filmov…

JM: Keďže som filmár, je to jediná vec, ktorú môžem urobiť. Môžem natočiť film o tom, čo ma desí a čo považujem za dôležité. Myslím si, že tento príbeh je stále veľmi dôležitý, pretože z toho, čo sa vtedy stalo, si môžeme vziať veľa. Bola to poriadna výzva, čo sa týka mojich režijných zručností, pretože je to rozsiahly epický príbeh so širokým záberom, ktorý možno vyrozprávať na veľkej obrazovke.

Pravdepodobne existuje aj veľa ďalších dôvodov, prečo som ho chcel natočiť. Keď som knihu čítal, hneď sa mi vybavili niektoré scény – napríklad tá, kde vypovedal Wysocki, záchranár zo sanitky. Jeho svedectvo je veľmi vzdialené tomu, čo sa skutočne stalo. Pomyslel som si – túto scénu by som rád videl, myslím, že je dôležitá, bez tejto scény neviem žiť. Veľmi skoro som sa rozhodol, že tento film jednoducho musí vzniknúť.

KZ: Nazdávam sa, že každá z bývalých sovietskych krajín má podobný príbeh. Je to niečo, čo je v nás pevne vryté. Chcela by som vedieť, aké ohlasy mal tento film v Poľsku a či ste spokojný s jeho prijatím – nielen s oceneniami, ktoré získal, ale aj s recepciou divákov vo všeobecnosti. Je to veľmi citlivá téma, pociťovali ste v tomto smere nejaký tlak?

JM: Na jednej strane som dúfal vo vyššiu návštevnosť, ale kvôli pandemickej situácii som súperil s mnohými inými titulmi, ktoré takisto čakali na svoju premiéru, a preto publikum nebolo také veľké, ako som dúfal. Na tom až tak nezáleží, pretože si myslím, že film bude dlho žiť na VOD platformách. Ľudia si tento film budú pamätať a budú sa k nemu vracať.

Jeden z najsilnejších momentov som zažil vo Varšave počas jedného z prvých premietaní. Ľudia prichádzali so svojimi dospievajúcimi deťmi a neboli to len osamotené prípady. Uvedomil som si, že rodičia privádzajú svoje deti, aby im ukázali tento príbeh. Vnímajú ho inak, ale všetci si z filmu veľa odnášajú.

Počul som veľa pozitívnej odozvy od staršej generácie. Povedali, že si pamätajú situáciu tak, ako bola zobrazená na filmovom plátne. Pozitívnu odozvu som začul aj od dospievajúcich alebo mladých ľudí vo všeobecnosti – boli šokovaní tým, čo videli. Príbeh bol pre nich uveriteľný a fascinoval ich, ak sa to vôbec dá povedať o takomto príbehu. Konečne videli, ako to bolo, čím si tí ľudia prešli, takže ich vtiahol a precítili ho. Ak získate ako režisér takúto odozvu, poteší vás to. Tento film je ťaživý, nepatrí medzi nenáročné filmy, nie je to film na prvé rande. Ale na ľudí funguje, odporúčajú ho svojim priateľom.

KZ: Bola som ohromená výkonom Sandry Korzeniakovej (hrá Barbaru Sadowskú, matku zavraždeného Grzegorza Przemyka). Jej pohyby vyzerali tak, akoby ju naozaj niečo zlomilo, myslím, že som už videla ľudí s rovnakými pohybmi aj v reálnom živote. Čo bol najnáročnejší aspekt pri práci s hercami a herečkami?

JM: Postava, ktorú hrá Sandra Korzeniak, nie je z hľadiska toho, ako ľudia smútia, prvoplánová. V skutočnosti nahlas neoplakáva svoju stratu. Je to postava, ktorá je v rámci svojich emócií vždy aspoň o dve scény dopredu. Keď zistí, že jej syn zomrel, nepustí sa do hysterického plaču. Keď sa od Grzegorza (Mateusz Górski) dozvie, čo sa stalo na policajnej stanici, smúti. Táto scéna sa mi veľmi páči, pretože je zameraná na jej tvár a vyžarujú z nej všetky tie čisté emócie. Potom prechádza do inej fázy smútku, kde sa snaží byť aktívna, ako sa len dá, no napokon sa to všetko zosype.

Množstvo postáv bolo nesmierne náročných z hľadiska výstavby naratívu a rozprávania príbehu. Je to svojim spôsobom príbeh založený na postave Jureka (Tomasz Zietek), ale nie tak celkom. Je to skôr protagonista, ktorého len sledujete – je svedkom, takže je metaforou diváka, publika. Ale aj jeho postava má svoj dejový oblúk, ktorý je dosť silný. Z jeho pohľadu je to príbeh o dospievaní, pretože je o ňom, o tom, ako sa učí, že by mal niesť zodpovednosť za svoje činy a že môže byť schopný prijímať rozhodnutia sám, čo na začiatku nie je také samozrejmé. Tento oblúk je celkom súčasný, pretože si myslím, že jedným z veľkých problémov dnešných mladých ľudí je to, že majú veľa príležitostí, ale necítia istotu či bezpečie vydať sa svojou cestou. Už nebýva taká jednoznačná.

Počet postáv vo filme je vysoký, pretože sme chceli nakrútiť film o systéme. Všetci antagonisti sú súčasťou štruktúry, ktorá je plne usporiadaná od najnižšej po najvyššiu pozíciu.

KZ: Páči sa mi, že antagonisti neboli len jednoliata konzistentná masa. Myslím, že bolo pozoruhodné, že antagonisti boli často len nebezpečne hlúpi alebo ignorantní, nešlo to biblický typ zla.

JM: To som videl hneď, ako som čítal knihu. Zistil som, že nie každý, kto bol v tom čase pri moci bol čistým zlom, ako Dr. Evil v Austin Powers alebo niečo také. Každý mal svoju agendu, vrátane prokurátorov a politikov.

V skutočnosti ma fascinovalo, že Czeslaw Kiszczak (Robert Wieckiewicz), minister vnútra, ktorý bol mimoriadne zlý človek a urobil veľa zlých vecí, nebol za bitku zodpovedný, aspoň nie priamo. Musel zakryť niečo, čo v skutočnosti neurobil. To je dramaturgicky a rozprávačsky veľmi zaujímavé.

Jedna z vecí, ktoré sa mi na natáčaní filmov naozaj páčia, je, že sa môžete prehrabať celým príbehom a ukázať množstvo rôznych perspektív. Zakaždým zistíte, že veci nie sú také, ako ste si na prvý pohľad mysleli. Napríklad vo vzťahu medzi Jurekom a Barbarou Sadowskou – ste v polovici filmu a potom si uvedomíte, že ide o niečo úplne iné, ako by ste predpokladali. Núti vás to premýšľať mimo rámca, čo je jedna z úžasných výhod filmu – nemožno to urobiť so žiadnou inou formou umenia, okrem literatúry.

KZ: Oba vaše celovečerné filmy sa vlastne zaoberajú podobným časovým úsekom v dejinách Poľska. Je niečo, čo vás na tejto dobe fascinuje alebo je to len náhoda?

JM: Bola to zväčša náhoda. Ale myslím si, že je veľa príbehov, ktoré treba vyrozprávať. To je dôvod, prečo film Nezanechať stopy pravdepodobne nie je môj posledný z tejto doby. Istým spôsobom je jednoduchšie vrátiť sa späť a vytvoriť príbeh napríklad v 80. rokoch, pretože je to uzavreté obdobie. Alebo to vyzerá, že je uzavreté, ale keď sa teraz pozriete navôkol, zdá sa, že sa vracia.

KZ: Alebo nikdy neodišlo.

JM: Áno, vidím to v Poľsku, Maďarsku, alebo tu, vo všetkých postsovietskych krajinách, máme to v sebe pevne zakorenené. Pred ôsmimi rokmi som bol v Moskve počas Moskovského filmového festivalu, ktorý bol mimochodom áčkovým filmovým festivalom. Mal som zvláštny pocit, že tam niečo nie je v poriadku, pretože existujú dva rôzne typy ľudí: tí, ktorí psychicky neutiekli z komunistického režimu, a potom je tu skupina mladých ľudí, ktorí si myslia, že Rusko je v Európe. To tiež nie je pravda, pretože je pravdepodobne na pomedzí. Je to naozaj ťažké pochopiť, ak tam nežijete. A človek tam nechce žiť, najmä nie teraz. Niekde v našej DNA máme vpísané toto obrovské bremeno, sú to duchovia minulosti, a my ich nevyplavíme. To je pravdepodobne dôvod, prečo sú príbehy ako Nezanechať stopy nanešťastie tak trochu povedomé. Rád by som povedal, že ide o historickú drámu, ktorá sa odohrala v dávnej minulosti.

KZ: Keďže sfilmovaný príbeh v sebe nesie toľko traumy, pamätáte si, či boli počas natáčania nejaké momenty, kedy to na vás alebo váš tím skutočne doľahlo?

JM: Snažím sa byť remeselníkom, ktorý si dobre odvádza svoju prácu. Nechcem byť príliš osobný. Neberiem to tak, že film je môj život – je to len práca. Je to ťažká, výnimočná práca a milujem ju, ale stále je to len práca. Už pred rokmi som si uvedomil, že sa nesmiem príliš naviazať na jeden konkrétny projekt. Stalo sa mi, že som si pri jednom projekte myslel, že práve z neho vzíde môj prvý celovečerný film. Producent mi povedal, že máme práva na knihu, a tak sme začali písať scénosled a tri mesiace som na filme pracoval so scenáristom. Myslel som si, že to bude úžasné, precítil som každé slovo, každý centimeter a potom sa ukázalo, že na knihu nemáme práva. Bola to naozaj tragédia a obrovská lekcia. Naučil som sa, že projekt nemôžete brať príliš osobne – musíte sa oň starať, musíte oň bojovať, ale nie je to tak, že od neho závisí váš život. V praxi to znamená, že človek potrebuje mať veľa projektov.

Snažím sa byť profesionálom. Ale, samozrejme, počas natáčania vzniká na pľaci veľa vtipov – čím ťažšia téma, tým viac sa smejeme, pretože sa s ňou musíme vysporiadať. Pamätám si, že som sa rozprával so skutočným Wysockim o pokusoch o samovraždu a bolo to pre mňa emocionálne veľmi náročné. Musel som sa ho spýtať, aké lano použil na obesenie. Je to veľmi citlivá záležitosť, ale na druhej strane, takúto otázku môžete človeku položiť len pri príprave filmu. Jednou z mojich prvých prác bol zlý televízny dokument a musel som urobiť rozhovor s mužom, ktorý zavraždil dvoch ľudí. Pamätám si, že sme sedeli tak, ako sedíme práve teraz, a spýtal som sa ho, prečo to urobil. Povedal, že nevie.

Znie to trochu hlúpo a plytko, ale bolo to veľmi hlboké, pretože som poznal okolnosti a jeho pozadie. A vtedy som si pomyslel, že nakrúcanie filmov je hlavne o stretávaní sa s ľuďmi za výnimočných okolností. Na festivaloch sa stretnete so štábom, hercami, postavami, konzultantmi a ľuďmi, pretože to je to, čo tento film vytvára: podnecuje nové diskusie. Niektoré z nich sa opakujú, nie sú veľmi prínosné, ako samozrejme niektoré rozhovory. Ale ako človek som sa veľa naučil. Stále som zvedavý a dúfam, že to tak zostane.

KZ: Na čom momentálne pracujete?

JM: Konečne pracujem sa projekte zo súčasnosti, takže to nebude historická dráma. Nemôžem povedať nič viac okrem toho, že ak je Posledná rodina rodinný film a Nezanechať stopy je film o dospievaní, tento bude svojim spôsobom romantická komédia. Dúfame, že ho natočíme už tento rok, ale človek nikdy nevie, čo sa stane zajtra alebo dnes večer.

KZ: Mám ešte jednu otázku – je trochu smiešna. Vo filme ma veľmi zaujal jeden detail. V jednej zo scén Jurek vbieha do telefónnej búdky na mestskom sídlisku. A vedľa búdky len tak stojí krava. Ako sa tam vzala?

JM: Myslel som si, že to bol dôležitý detail, pretože v súčasnosti sa, najmä v Poľsku, rozrastajú mestá, ale akosi zabúdame na to, že existujú kravy a prasatá. Vo Varšave je obrovské nákupné centrum Galeria Mokotów a niekto našiel fotku z polovice 70. rokov, kde presne na tomto mieste stojí krava. Chcel som ju dať do filmu, pretože v Poľsku sú stále miesta, kde existuje toto prepojenie medzi panelákmi a pastvinou. Musím povedať, že krava si od režisérov vyslúžila pozitívny ohlas.

KZ: Pripomína mi to fotografie bratislavskej mestskej časti Ružinov zo 60. rokov, kde stoja konské povozy na pozadí čerstvo postavených panelákov.

JM: Viete, čím som starší, tým je pre mňa dôležitejšie skutočne pochopiť, odkiaľ sme prišli, čo nás formovalo, prečo sme práve takí, prečo nie sme ako, povedzme, Francúzi. Keď sa prehrabete touto časťou historickej kultúry, nájdete obrovské rozdiely. V Poľsku máme stále problém s veľkými budovami postavenými v 60. a 70. rokoch, pretože boli postavené v ére komunizmu, takže sa nám nepáčia. V architektúre existuje postoj, že ak sa vám páčia, máte radi komunizmus. Máme pred sebou veľa práce, krava je len malým krokom.

KZ: Tvárime sa, že sa to nestalo, takže trochu vymažeme históriu namiesto toho, aby sme ju pochopili.

JM: Určitým spôsobom by som to nazval historickou ignoranciou, pretože nám záleží na tom, aké ťažké to bolo pre náš národ počas druhej svetovej vojny a po nej a tak ďalej, a áno, to je všetko pravda, ale mali by sme sa konečne naučiť, že sa nachádzame niekde medzi západnou Európou a Ruskom. Musíme sa naďalej rozhodovať, či pôjdeme týmto alebo iným smerom. Dnes je to celkom jasné – aspoň dúfam.