Poďme si povedať niečo o animovanom filme.
Jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré sa mi animovaných filmoch páčia, je možnosť vytvoriť svojbytne funkčný svet nepodliehajúci fyzikálnym zákonom reality. V animovanom filme sa nemôže stať, že ponad hlavu protagonistu gréckej mytológie preletí neustrážené lietadlo. Animátor nemusí čakať, kým vonku začne snežiť tak, aby mohol zrealizovať scény v zimnej krajine ako to má v scenári. Každá čiarka je dôkladne premyslená, nakreslená a rozpohybovaná. S tým samozrejme súvisí nepomerne zdĺhavejší proces výroby, no zároveň dáva autorovi suverénnu slobodu pri tvorení a kreovaní filmového sveta a jeho zákonitostí.
Premýšľam nad tým, ako ma v dobe vzniku uchvátili teraz už kanonické animované dokumenty Persepolis (2007) a Valčík s Bašírom (2008). V rámci možnosti autobiografickej rekonštrukcie pamäte poskytla animácia riešenie, ktoré okrem dokumentárne štandardných prvkov nachádza vyjadrenie vo vizuálnych metaforách sprevádzajúcich celý proces autoterapie. Marjane Satrapi sa ako dieťa v Iráne turbulentných 70. rokov stretáva na ulici s konzervatívnymi ženami v burkách a svoju hrôzu z nich vyjadrí detskou optikou zjednodušených liniek vlnitých čiernych „hydier“. Ari Folman vo svojej rekonštrukcii masakry z palestínskych utečeneckých táborov Sabra a Šatíra preberá mnohé postupy konvenčných dokumentov (hovoriace hlavy, realistické proporcie postáv aj predmetov, referencie k existujúcim miestam, značkám, ľuďom). Pri rozpamätávaní sa na prázdne miesto, ktoré vytesnil z mysle, si však pomáha surreálnymi výjavmi. Oba filmy napriek odlišnému postupu spracovania ovplyvnili diskusiu a tvorbu dokumentárnych animovaných filmov (v slovenskej produkcii vznikol napríklad Letiaci kôň Viery Čákanyovej, 2015) medzi laikmi aj odbornou verejnosťou (najväčší európsky festival dokumentárnych filmov IDFA zareagoval v roku 2007 vytvorením špeciálnej sekcie animovaných dokumentov).
Je tu aj ďalší faktor. Michel Gondry pri rozhovore s Noahom Chomskym nachádza najvhodnejšiu formu spracovania nahratého materiálu formou animovaného filmu (Je muž, ktorý je vysoký, šťastný?, Conversation animée avec Noam Chomsky, 2013). Vzhľadom na prirodzenú povahu média filmu stávať sa manipulatívnym konštruktom sa napriek snahe o čo najväčšiu autenticitu film spravidla mení „len“ na autorskú výpoveď (zásahy do predkamerovej reality, filmový strih, výsek snímaného uhla z kontextu okolitého prostredia). Podľa Gondryho vyjadrenie animovaným filmom nemanipuluje, pretože animovaný film zo svojej povahy priznáva, že je konštruktom a interpretáciou. Šíriť ideu, ideológiu alebo propagandu prostredníctvom animovaného filmu preto považuje za sťažené, keďže je „divák neustále konfrontovaný s vedomím, že sa nepozerá na realitu.“
S týmto názorom by sa dalo samozrejme polemizovať – čo robí aj aktuálne prebiehajúci ročník Fest Anče, ktorý si vzal za tohtoročnú tému práve propagandu v animovanom filme. Hoci Disneyho spracovanie Troch prasiatok (1941), kde sú prasiatka vykreslené ako hrdí vlastenci a vlk s viacnásobne zdôrazneným hákovým krížom ako prívrženec nacistického režimu dnes pôsobia trochu smiešne, ich dosah na masové publikum a „výchovu“ detského diváka v danom období je nespochybniteľný. Ani neustála konfrontácia s vedomím, že sa nepozeráme na realitu totiž nedokáže ovplyvniť prežívanie diváka a jeho angažovanú emočnú participáciu. Stačí si pozrieť už kultový vianočný reklamný spot (2013) obchodného domu John Lewis, ktorý môže pomerom rozplakaných ľudí konkurovať legendárnej scéne z Titanicu.
S rozplakaním diváka úzko súvisí (vynímajúc veľmi zlé diela) dobre napísaný scenár. A práve kapitole o písaní scenárov k animovaným filmom sa budeme venovať v sekcii teória, kde v spolupráci s Nakladateľstvom akadémie múzických umení v Prahe NAMU uverejníme text Edgara Dutku z publikácie Scenáristika animovaného filmu. Prinesieme tiež úsek z publikácie Animasofie estónskeho filmára a teoretika Ula Pikkova, ktorý v NAMU vyšiel v českom preklade minulý rok. Pikkov sa v textoch zaoberá témami „Animácia ako spôsob komunikácie“ a „Čas v animovanom filme“, kde na prípadovej štúdii vlastného filmu Gone with the wind (2010) popisuje jednotlivé procesie.
Vo filme Superbia, ktorý tento mesiac uvedieme v našom výbere na VoD, prevracia Luca Tóth praveký mýtus o mužoch lovcoch a ženách zberačkách. V imaginárnom svete Superbie žijú krehkí muži v jaskyniach, zatiaľ čo ženy zabezpečujú pokojné bytie vemenu posvätnej kravy. Tento film mal svetovú premiéru v Cannes v roku 2016 a my ho v spolupráci s produkčnou spoločnosťou Artichoke (slovenským koprodukčným partnerom filmu) sprístupníme prvýkrát online.
Nebudú chýbať rozhovory. Počas Fest Anče sa Roberta Tóthová rozprávala s oceňovanou postavou bulharskej animovanej scény Theodorom Ushevom a Lukáš Sigmund prinesie rozhovor s Kojim Yamamurom, ktorý na Fest Anči okrem iného viedol vlastnú masterclass. Na Vienna Shorts tento rok zarezonovala retrospektíva filmárky Marthy Colburn, s ktorou spravila rozhovor Eva Križková. Na scéne nezávislej animácie je Colburn jedinečný zjav, vyprodukovala už vyše 60 filmov (sama nevie presný počet a ani ju to veľmi nezaujíma) a „keď hovorí o posmrtnom živote, ako zdrojový materiál používa porno“, uviedol ju programový riaditeľ festivalu Daniel Ebner.
Som obzvlášť hrdá na iniciatívu animátora a tvorcu našich Kinečko gifiek Dávida Štumpfa, ktorý si dal námahu a oslovil na tvorbu tohtomesačného vydania 40 slovenských a českých animátorov. Každý z nich prispel skicou a každého z nich postupne predstavíme na našom facebookovom profile.
Pri téme animovaných filmov by sa dalo rozbehnúť mnohými smermi a s tým som sa potýkala aj pri písaní tohto editoriálu. Už na tohtoročnom Týždni slovenského filmu vyvstala búrlivá diskusia na tému výuky Katedry animovaného filmu na VŠMU, dopytu po technicky zdatných animovaných pracovníkoch, schopných participovať na veľkých domácich alebo zahraničných koprodukciách. Dalo by sa rozprávať o normatívoch a vylepšeniach dotačných systémov, o AVF, o návrhu SaS na zmenu legislatívy, ktorá by pre náš animovaný priemysel v prípade schválenia mohla byť priam likvidačná. Alebo o mojom čiastočnom sklamaní zo súťažných blokov krátkych filmov v Annecy. Tie sa akosi viac zamerali na formu než na (často veľmi banálny) obsah (alebo to bol iba slabší rok?). A o pozitívach – že vznikla platforma CEE Animation, ktorá má veľký potenciál rásť, o dvoch celovečerných filmoch, ktoré v súčasnosti na Slovensku vznikajú (Srdce veže, O nepotrebných veciach a ľuďoch), o návrate domácej večerníčkovej tvorby (Websterovci, Mimi a Líza, Drobci). Chcela som však predovšetkým hovoriť o tom, prečo mám rada animované filmy a aké stimulujúce sú ich formy vyjadrenia. O animovaných filmoch, ktoré sú punk. A punk – veď dúfame – nie je ded.
