Harun Farocki: Shaping of our Present
kur. Peter Sit v spolupráci s Antje Ehmann, 14. január – 28. február 2022, A Promise of Kneropy
Výstava Harun Farocki: Shaping of our Present v bratislavskej galérii A Promise of Kneropy predstavuje tvorbu nemeckého filmára a umelca prostredníctvom videoinštalácií, ktoré vznikli v poslednej dekáde jeho života, teda v rokoch 2004 – 2014. Zameriava sa predovšetkým na dve Farockiho polohy: tematizovanie práce a dôslednú analýzu obrazu.
Zvukovo priestoru dominujú videá The Silver and the Cross (Das Silber und das Kreuz) a Parallel II, v oboch prípadoch s hlasom Cynthie Beatt ako rozprávačky – neutrálnym, chladným, pokojným a precíznym, takým charakteristickým pre viaceré Farockiho filmy. Hlasy nás vedú pri čítaní obrazov, niekedy sa zlievajú a možno naznačujú isté prepojenia medzi maľbou 18. storočia a digitálnymi svetmi počítačových hier. Obe videá patria k analytickej vetve umelcovej tvorby, no zároveň naznačujú rôznorodosť jeho záujmov i prístupov k tvorbe.
Prvé dielo je podrobným čítaním obrazu Depiction of the Cerro Rico and the Imperial City of Potosí bolívijského maliara z 18. storočia Gaspara Miguela de Berrío. Vo veľkých detailoch sledujeme jednotlivé časti obrazu, pohybujeme sa po ňom podobne ako zrakom – niekedy skáčeme z miesta na miesto, niekedy sa pomaly posúvame, niekedy sa vraciame k tomu, čo sme už videli. Dva kanály zároveň umožňujú hrať sa s montážou alebo porovnávať namaľované časti mesta so súčasnými zábermi. Rozprávačka jednotlivé výjavy na obraze interpretuje a dáva do širších kontextov: ukazuje nám, ako je zobrazené rozvrstvenie spoločnosti, ako otroci a otrokyne prichádzajú o svoju identitu alebo ako sa prelína vplyv náboženstva s koloniálnym násilím. Podstatné však je, ako sa vytváranie obrazov podieľa na tomto násilí, ako obrazy formujú spoločnosť a naše myslenie.
Na rozdiel od tejto prísnej analýzy je séria štyroch videí Parallel (na výstave môžeme vidieť časti II – IV) hravejšia. Farocki sa v nich zaoberá svetmi počítačových hier, konkrétne ich konštrukciou a limitmi, pričom na pozadí vždy ostáva otázka, čo takto vytvorené umelé svety vypovedajú o našej spoločnosti (a jej limitoch). Videá sa odohrávajú v rozhraní populárnych hier ako GTA a skúmajú, aké hranice (doslova) majú otvorené priestory týchto svetov a čo sa stane, keď postava príde na okraj tohto vo svojej podstate plochého sveta (Parallel II), alebo ako sú objekty v týchto svetoch vytvorené, čo sa nachádza pod ich povrchovými textúrami (prázdno) a ako môžu postavy prechádzať skrz tieto objekty a narúšať tým ich jasné hranice, čo v skutočnom svete nie je možné (Parallel III). Posledná časť série napokon rozvíja tému mechanického správania postáv, ktorá je sčasti prítomná aj v predchádzajúcich videách, ukazuje, ako nevieme nazerať na ľudské konanie v jeho komplexnosti.
Farocki sa vo svojich filmoch i inštaláciách často zaoberá tým, ako sú obrazy vytvárané a ako sa do nich premieta naša ideológia – bez ohľadu na to, či ide o umelecké diela, infografiky z novín, počítačovo generované svety alebo technické obrazy. Neustále nám pripomína, že tieto obrazy nie sú neutrálne, ale stojí za nimi človek. A to aj v prípadoch, ak pochádzajú napríklad z priemyselných kamier alebo bezpečnostných a sledovacích systémov bez priameho ovládania človeka.
Dvojkanálová esej Counter Music (Gegen-Musik) nazerá na francúzske mesto Lille cez takéto technické obrazy, ktoré sú takisto často predmetom Farockiho záujmu. Inštalácia sleduje, ako sa premenili obrazy mesta od čias filmov Berlín, symfónia veľkomesta (Berlin: Die Sinfonie der Großstadt) Waltera Ruttmanna a Muž s kinoaparátom (Čelovek s kinoapparatom) Dzigu Vertova, všíma si pohyb mesta a paradoxnú statickosť sledovania, hľadí na mesto ako na živý organizmus, ktorého fungovanie je rozdelené na časti kvôli čo najväčšej efektívnosti.
Zároveň tu môžeme vidieť Farockiho prácu s takzvanou jemnou montážou (soft montage), ako ju sám nazýva. Jeden z dôvodov, prečo začal od roku 2000 intenzívnejšie pracovať s inštaláciami (predtým vytvoril iba jednu v roku 1995), bola práve možnosť pracovať s viacerými obrazmi súčasne, vytvárať vzťahy medzi zábermi nielen v čase, ale aj vedľa seba. Farocki málokedy využíva „tvrdý“ konflikt, zábery sa skôr navzájom dopĺňajú – jeho diela celkovo pôsobia pokojným dojmom aj napriek tomu, že často hovoria o znepokojujúcich témach. Dvojkanálové video mu umožňuje sledovať dve paralelné či analogické situácie, v jednom zábere rozvíjať alebo upozorňovať na niečo, čo sa odohráva v druhom zábere, nechať v jednom obraze situáciu plynúť, zatiaľ čo v druhom je titulok, v jednej časti udržiavať argumentáciu a v druhej „odbiehať“ a naznačovať širšie vzťahy alebo iba zvýrazniť istý moment jeho zdvojením na oba kanály. Dôležité je taktiež opakované navracanie sa k motívom a isté vrstvenie argumentácie.
Prácu s detailom zas výborne ilustruje video In-Formation (Aufstellung), ktoré prináša „dejiny migrácie v Nemeckej spolkovej republike“ bez slovného komentára, iba prostredníctvom montáže dobových novinových grafík a diagramov. Zväčša však vidíme iba ich časť, napríklad čísla bez vysvetlenia, úryvky slov a najmä piktogramy a rôzne stereotypné zobrazenia menšín. Využívaním detailov sa zámerne stráca kontext a pozornosť sa presúva na grafiku. Video sa tak zaoberá skôr spôsobmi reprezentácie, nie jednotlivými faktmi migrácie a upozorňuje nás na to, ako je komplexný problém neustále zjednodušovaný do čísiel a grafov.
In-Formation patrí medzi tie vystavené diela, ktoré fungujú v slučke lepšie. Viaceré videá si totiž udržiavajú vývoj a postupnosť argumentácie, vďaka čomu sa ľahšie sledujú od začiatku, teda „ako filmy“. Zaujímavú možnosť porovnať inštaláciu s filmom ponúka dvojica diel Comparison via a Third (Vergleich über ein Drittes), dvojkanálové video vystavené v galérii, a In Comparison (Zum Vergleich), ako jeden z mála Farockiho filmov dostupný aj u nás na VOD. Obe pracujú s rovnakým materiálom a sledujú rôzne spôsoby výroby tehál ako „základnej jednotky“ budúcich stavieb (a v istom zmysle aj samotnej práce) v Burkine Faso, Francúzsku, Indii, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku. Myslím si však, že film, ktorý vznikol dva roky po inštalácii, je tematicky aj výstavbou komplexnejší.
Obe diela sa zameriavajú na prácu a spoluprácu, na rôzne stupne mechanizácie výroby tehál, vytvárajú paralely medzi človekom a strojom. Opäť výrazne pracujú s detailmi a s užšími zábermi, ktoré často odrezávajú okolie, aby sme sa mohli sústrediť na samotný proces výroby. Dvojkanálová inštalácia Comparison via a Third pracuje s juxtapozíciou záberov, sleduje buď paralelné deje na jednom mieste, dve zložky výroby, alebo porovnáva dva odlišné výrobné postupy. Ostáva bez kontextu a ukazuje fragmenty práce.
Film In Comparison sa necháva prácou unášať viac, jednotlivé situácie sleduje dlhšie. Môžeme vidieť Farockiho ako trpezlivého a precízneho pozorovateľa a tento rozmer sa v jeho tvorbe niekedy prehliada. Zo záberov väčšmi cítiť repetitívnosť práce, mechanizmus opakujúceho sa pohybu človeka. Vnímame rytmické zvuky, dotyky rúk s materiálom, búchanie nástrojov či zvuk veľkých strojov, ktoré sa v kontexte výstavy trochu strácajú. Film nám zároveň prostredníctvom občasných a krátkych medzititulkov poskytuje základné kontexty, vďaka čomu problematike práce pridáva ďalšie vrstvy: upozorňuje napríklad na to, že vo francúzskej fabrike pracujú od jej vzniku marockí robotníci, že v Burkine Faso vyrábajú tehly tak, aby nebolo potrebné dovážať žiaden materiál, alebo že študenti a študentky architektúry z európskych škôl chodia čerpať inšpiráciu do Indie a sledujú špecifický spôsob pálenia tehál a zároveň stavania. Jednoduchá grafika v medzititulkoch zdôrazňuje, že tehly môžu mať rôznu podobu, tak, ako sú odlišné aj spôsoby ich výroby a kultúrne kontexty.
Posledným vystaveným dielom je päť krátkych videí z kolaboratívneho projektu Labour in a Single Shot (Eine Einstellung zur Arbeit), ktorý iniciovali Antje Ehmann a Harun Farocki. Jedno- až dvojminútové filmy zachytávajú rôznorodosť práce vždy v jednom zábere: niektoré sa sústreďujú na človeka a jeho prežívanie, iné na využívanie strojov, na mechanizmus pohybu tela pri práci či na jej „skrytosť“. Filmy vytvárajú akýsi katalóg práce – mimochodom, Farocki sa vo svojej tvorbe o katalogizovanie pokúsil viackrát. Samostatnou časťou projektu sú filmy lumièrovsky sledujúce odchod ľudí z práce (čo je téma, ktorou sa Farocki už v minulosti podrobne zaoberal vo filme Workers Leaving the Factory [Arbeiter verlassen die Fabrik] a v inštalácii Workers Leaving the Factory in Eleven Decades [Arbeiter verlassen die Fabrik in elf Jahrzehnten]). Farocki nie je vyslovene režisérom týchto filmov, tie sú výsledkom série workshopov z rôznych kontinentov, ktoré sa v istej podobe konali aj po jeho smrti. Naznačujú skôr jeho vplyv na tvorbu iných či politický ideál spolupráce.
Farockiho dielo je pomerne rozsiahle, za svoju takmer 50-ročnú kariéru vytvoril vyše sto filmov a inštalácií (nehovoriac napríklad o dlhodobej spolupráci s Christianom Petzoldom). Výstava v galérii A Promise of Kneropy môže slúžiť ako krátky úvod do jeho tvorby, naznačuje niekoľko základných tém a postupov, predstavuje jeho uvažovanie. Aj vzhľadom na pomerne malú dostupnosť Farockiho diel na Slovensku je však škoda, že vystavené inštalácie nie sú lepšie kontextualizované (pokiaľ mi niečo neušlo, v galérii nie je ani ich zoznam), hlbšie reflektované, alebo že nie je tematizovaná Farockiho pozícia vo svete súčasného umenia.
