ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

O vstrebávaní okolitých vnemov, melancholickom Poľsku, umeleckom využití kalibrácie, ale aj o osvetľovaní diania v “black boxoch” či účele umeleckých súťaží porozprávala pre Kinečko talentovaná grafička, vizuálna umelkyňa a finalistka Iných vízií SK Andrea Uváčiková (AU).

PS: Grafike a grafickému dizajnu sa intenzívne venuješ už od stredoškolských čias. Čo ťa priviedlo na túto cestu a akými smermi si sa ďalej vo svojej tvorbe uberala?

AU: Je pravda, že grafický design som študovala na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Vtedy sa to volalo propagačná grafika, čo znamenalo, že okrem grafického dizajnu som mala možnosť venovať sa aj klasickej umeleckej grafike, ktorú som sa nakoniec rozhodla študovať aj ďalej, na vysokej škole v Ostrave. Dá sa povedať, že to rozhodnutie bolo zároveň momentom, od ktorého som sa začala intenzívne venovať voľnej tvorbe. Prirodzene ma to vždy viac ťahalo k umeleckej tvorbe než ku grafickému dizajnu. Aj napriek tomu, že sa ním príležitostne živím.

Prvé tri roky, teda bakalára, som študovala voľnú grafiku na detašovanom pracovisku Fakulty umění Ostravské univerzity (ďalej len OU) v Zlíne. (Od roku 2013 už pracovisko nefunguje, bola som v ročníku posledných absolventov).

Boli to zlaté časy. Atmosféra na škole bola veľmi priateľská a tvorivá, Zlín je navyše krásne mesto. Tam som sa naučila všetky technologické základy z grafiky, so spolužiakmi sme intenzívne kreslili, učili sme sa viazať knihy, chodili na plenéry do okolitej prírody… Tento základ som zužitkovala na magisterskom štúdiu, ktoré som už absolvovala v Ostrave.

Napriek tomu, že toto mesto je považované za perifériu (a v istom zmysle aj je), poskytuje študentom úžasné zázemie – ako ľudské, tak aj technologické. Fakulta umění napríklad disponuje jedným z najväčších (ak nie najväčším) pracovísk pre sieťotlač v oblasti Čiech, Slovenska a Poľska. Viac technologických možností a priestor pre experiment moju tvorbu značne posunuli. Ateliér grafiky u prof. Zbyňka Janáčka je dosť otvorená platforma, takže som nikdy nemala problém s tým, že sa moja tvorba neskôr vyvíjala viac intermediálne. No základ bol vždy v grafike.

PS: V rámci štúdií si dvakrát absolvovala zahraničnú stáž. Čo pre teba znamenajú tieto skúsenosti?

AU: Katedra grafiky Fakulty umění OU bola vždy veľmi otvorená spolupráci s poľskými vysokými umeleckými školami, ktoré sú z môjho pohľadu jedny z najlepších v Európe (aspoň čo sa týka grafiky). Neustále sme sa konfrontovali (väčšinou formou grafických workshopov) s najlepšími poľskými grafikmi. To bolo pre mňa podnetné natoľko, že ma to inšpirovalo k prvej zahraničnej stáži, ktorú som absolvovala v poslednom ročníku magisterskeho štúdia na Akademii Sztuk Pięknych (Akadémia výtvarných umení) v Gdańsku.

Do Gdańska som chcela ísť z viacerých dôvodov. Lákalo ma, že na rozdiel od iných poľských akadémii som odtiaľ nikoho nepoznala a bol to pre mňa tak trochu neprebádaný kúsok Poľska. Keďže prirodzene inklinujem viac k zime ako k teplu, chcela som ísť na sever. V neposlednom rade bolo lákadlom aj Baltské more, ktoré mi v kombinácii so zimou a snehom vytvorilo takmer ideálne klimatické podmienky. Tamojšiu akadémiu som si však samozrejme vybrala hlavne kvôli odborom, ktoré mi pripadali zaujímavé.

V Poľsku trávia študenti na akadémiách (v porovnaní so študentmi v Čechách) omnoho viac času v škole. Počas štúdia tam človek prejde snáď všetkými kurzami, aké si je možné predstaviť. To sa odzrkadľuje na technologických či remeselných zručnostiach študentov. Poľskí študenti sú azda najpracovitejší ľudia, akých som kedy stretla. Na druhej strane si myslím, že popri štúdiu v samotnom ateliéri je občas dobré vyjsť aj mimo tohto prostredia. Ak človek trávi 5-6 rokov 6 zo 7 dní v týždni (chodí sa tam do školy aj v sobotu) v ateliéroch na škole s tými istými ľudmi, tak sa nevyhnutne ocitne v bubline, a to hlavne sociálnej. Ten polrok som vnímala ako čas, kedy som naozaj intenzívne pracovala a tvorila. Študovala som súbežne tri ateliéry, z toho jeden bol ateliér transdisciplinárnych štúdií a dva ateliéry grafiky (rozdiel medzi poľskými a českými školami je aj v tom, že v Poľsku sa študujú jednotlivé grafické techniky ako odbory, kdežto u nás je to väčšinou všeobecne grafika). Priznávam, že také pracovné nasadenie by som viac ako pol roka zrejme nezvládla. Bola som rada, že som skúsila tvoriť aj v iných médiách, no vnímala som počas toho procesu u seba istú povrchnosť, s ktorou som tým všetkým prešla. Osobne mám veľmi kladný vzťah k ničnerobeniu. Nemyslím to však ako prokrastináciu, ale ako čas akéhosi vstrebávania vnemov, poznatkov, života. Je to medzipriestor, keď sa zdanlivo nič nedeje, ale v podstate sa deje to najdôležitejšie. Čas zrenia, kedy si človek ujasní čo, ako a prečo chce tvoriť, aby neskĺzol k mechanickej produkcii, čo by mi, ak by som tam zostala dlhšie, zrejme hrozilo.

Skúsenosti s inými médiami (napríklad intenzívnejšiu prácu s pohyblivým obrazom, inštaláciami, performance a pod.) som ďalej vstrebávala ešte roky. Spätne to hodnotím tak, že neboli podstatné ani tak konkrétne diela, ktoré som tam vytvorila, ako skôr princípy, s ktorými som začala pracovať. Uvažujem, či vždy nakoniec nie sú dôležitejšie tie princípy, ako samotný výsledok…

Minulý rok som bola na Erasme druhýkrát. Na Katedre grafiky katowickej Slezskej univerzity v Tešíne to bolo iste v mnohom podnetné, Poľsko so svojou melancholicky vlastnou atmosférou je moja srdcovka. Ale nebudeme si klamať, všetko je po prvý raz predsa len intenzívnejšie. Bola som už trochu v inej fáze života a tvorby, takže ten prínos vidím hlavne v tom, že som mala čas na realizáciu vecí a nápadov, ktoré som už mala vymyslené, ale nebol na ne čas.

PS: Vo finálnej osmičke Iných vízií 2017 sa ocitlo tvoje video Calibration. Ako vznikol nápad vytvoriť túto netradičnú hru s obrazom a aká technika ti poslúžila k jej realizácii?

AU: Počiatok podobného spôsobu práce s obrazom vidím v posledních ročníkoch môjho štúdia. Záverom môjho magisterského štúdia bola pre mňa ďalším krokom (alebo skôr bezhlavým skokom) na vtedy ešte neistú pôdu intermediálnych inštalácií diplomová práca, kde som pracovala s interaktívnou videoprojekciou. Bola to medziodborová spolupráca s Prírodovedeckou fakultou OU. Tento krok spätne hodnotím ako dôležitý míľnik v mojej tvorbe aj napriek tomu, že inštalácia bola sprevádzaná istými technologickými komplikáciami. Som vďačná vedúcemu mojej práce, že ma nechal prejsť si aj týmto “martýriom”, otestovať si a posunúť svoje hranice.

V tej dobe som intenzívne začala uvažovať o médiu ako takom. Akú rolu hrá v tvorbe a aké má hranice. Testovanie hraníc médií vnímam ako akési neviditeľné vlákno, ktoré sa tiahne skrz moje projekty. Vďaka tomuto princípu, s ktorým pracujem, som sa zrejme ocitla aj v súťaži Iné vízie SK. Calibration nie je film, nie je to ani klasická animácia v tradičnom slova zmysle. Je to výjav ocitajúci sa niekde na pomedzí. Výjav prezentujuci obraz, na ktorý sa bežne nedívame, spôsobom, akým sa naň bežne nedívame. Jedná sa o jeden z tzv. Image Test Target alebo tester pre videoprojektor. Existujú rôzne podobné testery pre projektory, kamery či fotoaparáty. Jedná sa o obrazy, ktoré majú za úlohu vykalibrovať zariadenie tak, aby bol sprostredkovaný obraz čo najkvalitnejší (fotografia čo najostrejšia, projekcia, pokiaľ možno, čo najmenej skosená a pod.). Tieto obrazy používame väčšinou veľmi stereotypne a obvykle fungujú jednorázovo (napríklad tlačené verzie testerov pre fotoaparáty, ktoré vo väčšine prípadov existujú ako miniatúrne tlače na tom najhoršom papieri, aký si viete predstaviť). Je to snáď preto, že sú len prostriedkami pre vytvorenie čo najdokonalejšieho technického obrazu? Poslúžia nám a už nás viac nezaujímajú. Ja s týmito obrazmi pracujem koncepčne už asi dva roky a to nielen pre ich estetické kvality, ktoré si myslím, že nepochybne majú, ale hlavne preto, že sú pre mňa zosobnením princípov niektorých médií, ktoré bežne používame, ale nad fungovaním ktorých sa obyčajne nepozastavíme (napríklad fotoaparát).

Video Calibration je súčasťou väčšieho celku (časť projektu bola vystavená tento rok v galérii Pragovka) a v kontexte tohto projektu je jasnejší aj jeho význam. Samostatne môže pôsobiť iba ako akási hra, test (čo mi vo výsledku vlastne ani príliš nevadí). Základom Calibration je statický obraz testera, ktorý ma zabezpečiť kvalitnú projekciu tak, že sa premietne na stenu a pritom sa nastavuje projektor. Ja som s týmto statickým obrazom začala pracovať dynamicky; rozpohybovala som ho spôsobom, ktorý znemožnil jeho pôvodnú funkciu. Otáčaním, zoomovaním a pod. som vytvorila projekciu, ktorú si ideálne premietnete na stenu, ale projektor ním nevykalibrujete, lebo obraz sám akoby sa pokúšal vykalibrovať. Z obrazu sa stala samostatná entita s vlastnou estetikou, ktorá, priznávam, nie zámerne odkazuje k estetike op artu, avšak obsahovo koreluje s jeho odkazom.

PS: Calibration a rôzne iné obrazové experimenty sa môžu divákom javiť ako, povedzme, ťažko stráviteľné. Aký je tvoj postoj k problematike vnímania súčasného umenia v kontexte experimentálneho filmu?

AU: Hranice experimentálneho filmu a iných žánrov, ktoré sa v súčasnom umení prelínajú, sa dajú len veľmi tažko presne identifikovať a vymedziť (natíska sa otázka, či je to vôbec nutné). V súčasnom umení samozrejme vnímam intenzívnu prácu s pohyblivým obrazom. To, či niektoré dielo vnímam ako experimentálny film, video alebo pohyblivú grafiku, sa väčšinou odvíja od obsahu a od kontextu inštalácie a často aj inštitúcie, v ktorej sa ocitá. Ak napríklad uvidím na filmovom festivale projekciu v kategórii experimentálny film, nemám možnosť o danom diele uvažovať inak ako o experimentálnom filme. Ak však uvidím to isté dielo na výstave, kde sa nachádzajú okrem tejto projekcie aj iné diela, je zrejmé, že sa tým otvoria interpretačné možnosti úplne iným smerom. A to je, myslím, aj vodítko pre diváka, ako porozumieť niečomu, čo je často náročné na jeho čas a pozornosť.

Celkovo vnímam médium videa / filmu ako jedno z mála médií, ktoré vymedzí divákovi čas, ktorý by mal s dielom stráviť. Istým spôsobom je to veľmi intímne médium, pretože medzi divákom a tvorcom musí vzniknúť dôvera; tvorca musí veriť, že divák mu venuje svoj čas a pozornosť a bude veľmi otvorený a vnímavý. A divák musí dôverovať tvorcovi natoľko, aby bol toto všetko do diela schopný investovať. Predstavte si, že to urobíte s klasickou maľbou a “donútite” diváka na ňu pozerať napríklad hodinu. Podstatou akéhokoľvek pohyblivého obrazu je práca s časom, a to hlavne divákovým. To je, myslím, kameňom úrazu u väčšiny experimentálnych videí / filmov. Divák nedostane to, čo chce. To, na čo je zvyknutý, keď otvorí Google a informácie sú mu hneď dostupné. Vzdá to, “veď je to príliš také a onaké a nejasné a hlavne dlhé a ja nemám čas”. Áno, vnímanie náročnejších žánrov, akým bezpochyby experimentálny film je, si vyžaduje istú dávku investovanej energie. Lenže cieľom nemá byť frustrovaný divák, ktorý odchádza s tým, že sa cíti hlúpo, lebo dielo nepochopil. Možno aj preto je experimentálny film vnímaný ako tažko stráviteľná záležitosť. Neexistuje už spomínaný vzájomný dôverný vzťah medzi tvorcom a recipientom, na ktorého budovaní sa musia podieľať obaja.

Na obhajobu diváka je nutné podotknúť, že aj samotný tvorca niekedy myslí viac na seba ako na toho úboheho človeka, ktorý bude sedieť hodinu na projekcii, ktorú vo výsledku vôbec nepochopí. Otázka znie, či to môže byt inak a nakoľko by umelec ubral z pôvodnej myšlienky a zámeru, ak by na diváka myslel už vopred. Myslím si, že je dôležitejšie, akou formou a v akom priestore sa dielo prezentuje, ako aj širšie súvislosti s tvorbou autora. Tie dávajú divákovi významné vodítko pre lepšie porozumenie danému konceptu. Z tohto dôvodu oceňujem aj prístup Iných vízií, ktoré sa aktívne pričiňujú o budovanie mostov medzi autormi a recipientami a o osvetľovanie diania v “black boxe”.

PS: Čo v tomto zmysle znamená “black box”?

AU: V dizertačnej práci sa venujem teoretickej reflexii súčasných podôb voľnej grafiky s dôrazom na technické obrazy. Technický obraz je rovnako ako “black box”, termín filozofa Viléma Flussera, ktorý sa dlhodobo zaoberal teóriami technického obrazu, a to hlavne fotografie. Bol zástancom teórie, že je potrebné osvetliť dianie v týchto “čiernych skrinkách”. Myslel tým hlavne fotoaparáty, aby už zakódované fotografické obrazy svet mnohonásobne viac nezakódovávali, ale naopak, objasňovali. Aby boli nositeľmi, nie šifrovateľmi informácie. Zjednodušene povedané, to, čo ma zaujíma v tvorbe, ma zaujíma aj v teoretickej rovine: podstata, vlastnosti a hranice médií. Na prvý pohľad sa to môže javiť ako veľmi neosobná téma, ale opak je pravdou. Pre mňa je to téma veľmi intímna, pretože ako médium môžeme vnímať v podstate čokoľvek, čo sprostredkúva istý druh informácií medzi bodom A a bodom B. Aj taká bežná vec, akou je jazyk, je médium. Dokonca aj naše zmysly, ktorými vnímame svet, sú v tomto zmysle médium. Pre mňa je to otázka poznania seba, druhých aj sveta. Ak vidím nejaký zmysel našej existencie, tak ho vidím v komunikácii. A komunikácia je výmena informácií. Médium je ich nositeľom a zároveň ich formuje. (Informácia = in a form, beztvarej hromade dať formu.) Treba mať na pamäti, že jazyk je iba jednou z milióna foriem komunikácií na svete. A je v mnohom nedostačujúcim médiom pre vyjadrenie jemných nuansí života.

PS: Čomu sa momentálne venuješ mimo tejto teoretickej roviny? Máš nejaké plány do budúcnosti?

AU: Momentálne žijem a pôsobím v Brne, kde na Katedre výtvarnej výchovy Masarykovej univerzity študujem PhD. program Špecializácia v pedagogike-výtvarná výchova. Zároveň vyučujem predmety Klasické grafické techniky (Grafika) a Ateliér grafiky.

V súčasnosti mám rozpracované súbežne asi tri alebo štyri projekty. Pri niektorých by bol textový popis na škodu, preto stručne uvediem jeden príklad za všetky. V spolupráci s kamarátom programátorom vyvíjame aplikáciu (v súčasnosti je k dispozícii jej prvá, ešte nedokonalá verzia), ktorá po vložení fotografie vygeneruje portrét v podobe geometrického útvaru. Generovanie sa deje na základe toho, že program určí kľúčové body na tvári (napríklad oči, ich vzdialenosť od konca nosa, šírku pier a pod.) a tieto body vzájomne poprepája. Následne divák dostane svoj portrét ako autorskú grafiku alebo ho môže komparovať s portrétmi iných navštevníkov, čím v podstate berie na seba úlohu akéhosi počítača, ktorý zostavuje algoritmus napríklad na výber vhodného partnera. Pozadím projektu je narážka na teóriu, podľa ktorej si vyberáme partnera na základe týchto geometrických vzťahov medzi kľúčovými bodmi tváre. V podstate tvrdí, že nepotrebujeme vidieť tvár a virtuálnym jazykom povedané, nepotrebujeme profilové fotografie na zoznamkách. Do dôsledku dovedené: stačia nám body? Ak áno, tak by nám chytrý stroj mohol s ľahkosťou nájsť ideálneho partnera online (možno plán do budúcna s vývojom ďalšej aplikácie). Dnes, keď sa rozmáha trend online zoznamovania, ktoré často nahrádza to reálne, plní úlohu sprostredkovateľa kontaktu virtuálny priestor. Vygenerovanie ideálneho partnera je pseudofuturistický koncept, je posledným stupňom dôvery človeka v médium počítača v oblasti vzťahov a zavŕšením bizarnosti vývoja človeka.

PS: Spomenula si viacero zaujímavých nápadov, aktivít a skúseností. Prináležia im aj ocenenia na umeleckých súťažiach?

AU: Bolo by príliš zjednodušujúce tvrdiť, že umenie nie je šport (i keď nie je). Výsledok akejkoľvek súťaže v umení bude vždy subjektívnym názorom hŕstky ľudí. Treba mať na pamäti, že vyhrať umeleckú súťaž neznamená, že si najlepší. Znamená to, že ťa zopár (väčšinou kompetentných a vzdelaných ľudí) označilo za najlepšieho z prihlásených a dáva ti možnosť pre ďalší rozvoj, možnosť konfrontácie tvorby s publikom a sebaprezentáciu. Tak vnímam účel “súťaží” v oblasti umenia, hoci musím uznať, že súťaž je naozaj veľmi nevhodné slovo. Osobne sa radšej zúčastním súťaže s istým typom praktického presahu. Nestojím o ocenenia typu “si najlepší, vyhrávaš sto eur, potlesk”. Pre mňa je sympatický napríklad formát open callov, ktoré môžeme tiež považovať za istý typ “súťaže” s tým, že každá výstava je výhrou.

Bola som, myslím, dvakrát ocenená (nominovaná) na výstave Grafika roku v Prahe, čo si vážim hlavne pre osobnosti, ktoré sú súčasťou poroty. Avšak, nemám pocit, že by ma v tvorbe tento druh ocenenia niekam radikálne posunul alebo nebodaj utvrdil v tom, že tie veci robím dobre (čo by nutne viedlo k stagnácii). Nebudem klamať, že ma ocenenie mojej práce neteší, ale je to istý druh drobnej radosti, ktorej netreba príliš podliehať. Pre mňa je ocenenie konfrontácia s divákom a inými tvorcami a fakt, že tie veci sú podnetom k dialógu. To je pre mňa znamenie, že ich robím dobre, ale nikdy si tým nemôžem byť úplne istá.