Napísané na oslave jaštera, pod vplyvom Williama Blakea, Aldousa Huxleyho a Jima Morrisona.

Potrebujem niekoho alebo niečo nového. Niečo, čo nás dostane skrz a povolá už nie k snom, tým náhlym plodom a výkrikom proti zakrpateniu zmyslov, ale k myšlienkovej očiste, pravému vizionárskemu prežitku. Už dávno viem, že prekročiť brány vnímania znamená prinajmenšom takú blaženosť, akou je pocit sebakontroly pri bezhraničných aktoch šialenstva. Ako desivé sa však môže javiť aj nebo. Halucinogén ako kľúč k uvoľneniu nervovej sústavy nám ukazuje cestu k umeniu umierať, ktoré je (podľa slov istého budhistického učiteľa z 11. storočia) rovnako dôležité ako umenie žiť. To, čo si z tejto cesty odnesieme, závisí výlučne od nás. Od celkovej povahy prežitej transcendencie, ale najmä miery trpkého uvedomia si samého seba.

Mdlé struny sa teraz sotva hnú. Kde je to mystérium, večná vášeň odtlačená v tichu? Kde hľadať tú ťažko uveriteľnú koexistenciu symetrie a estetiky? Odpoveďou je (kozmický) stroj: sanskritská yantra, ktorú vizuálne sprítomňuje filmový nasledovateľ americkej výtvarnej abstrakcie James Whitney. Podmanivé premeny stoviek svetelných bodov, jemné blikania medzi políčkami a súčasne aj akési antiobrazy sú práve tým, čo si z vyššie opísaných stavov mysle pamätám. Neschopná pomenovať farby, vzdialenosti či pohyblivosť okolitého sveta, som vo svojho času nevídanom diele opätovne vstúpila na pokojnú prehliadku. Štruktúrou mi pripomína sny, no absolútne nezávislým odklonom od reality reprezentuje skôr onen náhľad do vnútra psyché. A Whitney činí v počiatkoch psychedelickej kontrakultúry svoj delos v podobe explózie čistých tvarov. Duch čoby kreatúra out-of-body pozorne sleduje stopy op-artuVictora Vasarelyho, pop-artu Andyho Warhola, ale aj stále prekvitajúci abstraktcionizmus s jeho nefiguratívnosťou a najmä neobjektívnosťou. Sú to preklady boha vo všetkých jazykoch. Bludisko neistôt. Kedy vzíde deň v mojich obzoroch? Po niekoľkých rokoch konečne dozrieva Yantra (1950-57) a na Vortex Concerts v planetáriu Alexandra F. Morrisona^[1] je synchronizovaná s hudbou Henryho Jacobsa.

Kontemplatívny charakter Whitneyho snímok vyplýva zo skúseností z predchádzajúceho desaťročia, kedy sa s technicky nadaným bratom Johnom stal priekopníkom počítačovej grafiky. A tam, uprostred elektrickej búrky v kalifornskom štúdiu, pracovalo sa s 8mm materiálom, optickou kopírkou, farebnými filtrami i syntetickým zvukom. Whitneyovci rozvíjali audiovizuálne štúdie Vikinga Eggelinga či Hansa Richtera z prvej filmovej avantgardy, skúmali nové spôsoby hudobného prejavu a príbuzenstvo medzi vedou a umením.^[2] Kým vynaliezavý John konštruoval zvukové prístroje, James ako niekdajší študent maľby navrhoval systémy šablón, cez ktoré bolo možné vytvárať a všemožne variovať nápadité geometrické vzorce technikou airbrush. Do kompozičných riešení sa pritom bezprostredne včlenili prvky tvorby Františka Kupku, Roberta Delaunaya, Marka Rothka a iných modernistov.

V rámci série legendárnych koncertov Vortex však vyniká aj nemenej “kozmické” kino Jordana Belsona, ktorý často osciluje medzi single-frame animáciou a real-time fotografiou. V jeho 16mm metafore stvorenia Allures (1961) počuť étericky deformované zvony. A potom ružová, modrá, čierna a žltá vo vzájomnom vábení, snahe vymaniť sa z tejto galaxie, vniesť útechu do prítomných žiaľov, do bolestnej noci reality. Raz zložitá mandala, inokedy špirály, kruhy, drobné častice a večne žiariace pulzujúce hviezdy. To je Belsonov vesmír.

Aj James Whitney po čase definitívne opúšťa poslednú štipku vecnosti a na ploche filmového obrazu sebestačne otvára hlboký priestor pre to, čo má naozaj rád. Spiritualita, alchýmia, expanzia vedomia. Aký odlišný má zrak a sluch, keď vidí iný svet! Čo je myšlienka a z akej látky vzniká? Od Yantry už ubehlo mnoho dní, no až keď John zostavil tzv. cam machine, mechanicko-analógové zariadenie z protilietadlového kanónu druhej svetovej vojny,^[3] mohol James bez prílišnej námahy pokračovať na ďalšom projekte. Lapis (1963-66) je nielen latinským kameňom rovnováhy, ochrany a čistej mysle, ale aj meditatívnou esejou, v ktorej autor navodzuje nevtieravo pokojnú atmosféru. V kaleidoskopickom efekte kombinuje ustavične sa pohybujúce a blikajúce svetelné body s tónmi indického sitáru.

U Jordana Belsona predstavuje ďalší krok k metafyzickému zážitku neobyčajný úkaz Phenomena (1965). Po prvýkrát upúšťa od alegórie vesmíru a vyberá sa na cestu skúmania filozofie budhizmu. V spleti krivoľakých čiar rozpoznávam tváre muža a ženy nakrúcané priamo zo sklenenej obrazovky televízie. K tomu už tradične mätúci flicker effect, rocková gitara, burácajúci dav, ktorý nečakane s výbuchom tíchne, vzdáva sa stability a artikulácie. Belson sa týmito výjavmi upína k cyklickej sansáre, pričom ju podľa Diamantovej sútryporovnáva so zdanlivo protikladnou nirvánou. Všetko napokon vedie k depersonalizácii. Hlava sa kýve pomaly ako kyvadlo. Čo nás tak ďaleko, až na rovník dostalo?