Rodinná oslava (Festen)
r. Thomas Vinterberg, Dánsko – Švédsko, 1998, 105 min.

„Musím sa priznať, že keď som začal pracovať na filme o inceste nakrúcanom na video a v dánčine, určite som nebol motivovaný cynickými komerčnými ambíciami – nemal som ani potuchy, že sa to dostane tak ďaleko,“ hovorí Thomas Vinterberg, najmladší člen samozvaného „bratstva“ Dogmy 95. Hnutie vzniklo v Dánsku a obsahuje súbor pravidiel, ktoré vytvárajú prístup ku kinematografii založený na odmietaní postupov hollywoodskej produkcie. Režiséri Dogmy sa snažili o nakrúcanie filmov nekonvenčne surových, neuhladených, snažili sa vzďaľovať od žánrových tendencií. Ich manifest sprevádzalo desať v podstate technických pravidiel, takzvaný sľub čistoty. Estetika Dogmy 95 sa tak vymedzila voči prevládajúcej tendencii neustáleho „skrášľovania“ a dodatočných úprav filmových záberov. Thomas Vinterberg bol spolu s Larsom von Trierom prvý, kto sa pokúsil predstavené pravidlá pretaviť do filmového diela. Tri roky po zverejnení manifestu prišla v roku 1998 do kín jeho Rodinná oslava a dosiahla, navzdory Vinterbergovým očakávaniam, medzinárodný úspech.

Rodinná oslava sa začína ako pomerne tradičné rodinné stretnutie v sídle Klingenfeldtovcov niekde na vidieku pri príležitosti šesťdesiatych narodenín otca rodiny. V typickom obraze vyššej triedy sa nám rodina zdá dokonalá, akoby jej nič nechýbalo, onedlho sa však dozvedáme, že len pred niekoľkými mesiacmi spáchala jedna z dcér samovraždu, alebo že najmladší syn v skutočnosti nebol pozvaný. Ako sa postupne odkrýva pozadie vzťahov, stáva sa z Rodinnej oslavy psychologická dráma a v jej priebehu sa rodinným príslušníkom vracajú traumatizujúce zážitky z detstva. Obraz idylických rodinných pomerov sa triešti na drobné kúsky, situácia sa stupňuje do verbálnych a fyzických konfliktov, no pravdu už viac nemožno bolestivo zatĺkať, nech je akokoľvek zničujúca…

Ako protiváhu k technologickej posadnutosti presadzuje Dogma 95 estetiku „očistenú“ od úprav filmu v postprodukcii či na pľaci. Obrazy by nemali byť hlavnou atrakciou, ale nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie „skutočného“ filmu, teda príbehu a postáv. No uplatnenie ručnej kamery, roztrasené, zrnité obrazy a vyblednuté farby spôsobujú, že film odhaľuje publiku svoju inscenovanú povahu, upozorňuje ho na svoju mizanscénu a charakter. V opozícii k hollywoodskym konvenciám je štýl Dogmy 95 veľmi výrazný, nenapĺňa divácke očakávania, vyrušuje nás z automatizovaného vnímania. Zároveň však práve kvôli týmto aspektom vyzerajú filmy Dogmy oproti mainstreamu menej profesionálne a umelo, čím vytvárajú dojem, že sledujeme živý a surový záznam skutočných udalostí. Filmy Dogmy majú inherentne fiktívny charakter, no prezentujú momenty, v ktorých je kameraman jasne fyzicky prítomný v scéne, niekedy ho dokonca vidno v zábere.

Nelson Goodman vo svojej knihe Jazyky umění: Nástin teorie symbolů tvrdí, že realizmus je relatívnym pojmom vždy determinovaným reprezentačným systémom, predstavuje štandard alebo normu pre osobu či kultúru v danom čase. Realizmus neoznačuje špecifický štýl, realistická reprezentácia je príslušná pre konkrétne časové obdobie či kultúru. A norma konštituujúca realizmus sa môže meniť veľmi rýchlo – to, čo sa zdá byť autentickou kópiou reality dnes, môže už zajtra byť považované za zmanipulovanú reprezentáciu. Realizmus obrazu je teda vždy založený na prevládajúcich konvenciách. Tvrdenie, že obraz je ako realita, neznamená nič viac než fakt, že vyzerá tak, ako je realita zvyčajne reprezentovaná. Keď publikum vníma filmy hnutia Dogmy ako realistické, nie je to primárne z dôvodu, že mu pripomínajú iné realistické filmy. V tomto prípade sa kontextuálnym rámcom stávajú vizuálne skúsenosti mimo kina. Vo svojom filme sa totiž Vinterberg rozhodol nakrútiť rodinné stretnutie „našou“ videokamerou – neostré, zrnité, roztrasené obrazy pripomínajú familiárne domáce videá. Vinterberg a kameraman Anthony Dod Mantle sa pohrávajú s nadužívaním transfokácie či prudkých pohybov, často tiež implementujú typické zábery známe z domácich videí, expozičný záber romantických dánskych letných polí napríklad pripomína dobre známe nudné videá z rodinných dovoleniek.

Divácke vedomie o skutočnosti, že kamera sníma z ruky, a fakt, že obraz pripomína domáce video, sú faktory signifikantne prispievajúce k dojmu fyzickej prítomnosti, hoci sa konečný výsledok od ľudského videnia v podstate odlišuje vo väčšej miere ako dobre nasvietený a pedantne pripravený záber na 35 mm film. Kamera v Rodinnej oslave neustále v hektickom pohybe sleduje hostí, švenkuje sem a tam, ako zvedavý hosť pozornosť zameriava na práve prehovárajúcu osobu, raz chvíľku načúva tu, zopár viet zachytí tam… Tlačí sa na postavy, prostredníctvom mnohých detailov a absentujúcich ustanovujúcich záberov znemožňuje akýkoľvek odstup. Prehľad o situácii sa stráca, pohyb kamery je nevyspytateľný, podobne ako chovanie jednotlivých postáv na oslave. Len jedno je isté: nič nejde podľa plánu. Zábery sa začínajú obzvlášť roztrasene, akoby si hľadali tú správnu pozíciu, to správne postavenie, akoby kamera odrazu ožila a musela sa zorientovať vo svojom okolí.

Hoci tvorcovia sa zaviazali dodržiavať striktný kódex Dogmy, Vinterberg a Mantle sa nedokázali úplne oslobodiť od istej hollywoodskej estetiky. Príkladom sú zábery áut prichádzajúcich k sídlu na začiatku filmu, keď kamera zo všemožných uhlov sleduje idúce autá, pripomínajúc záberovú skladbu naháňačky. Klasický hollywoodsky strih je využívaný častejšie než skokový strih a čím provokatívnejší a priamejší charakter rozhovory postáv nadobúdajú, tým klasickejšou sa stáva formálna stránka, tradičný model záberu/protizáberu zobrazuje detaily Christiana a jeho otca, vytvára blízkosť medzi dvomi najvzdialenejšími postavami v miestnosti. Tento duel vytvorený rámovaním a strihom dáva publiku príležitosť rozšifrovať každý výraz na tvárach protagonistov a zvoliť víťaza.

Keď sa iniciátori Dogmy snažili do kinematografie priviesť čerstvý vietor, ich cieľom bolo zbaviť sa stereotypizovanej reprezentácie, ktorá je podľa Goodmana najdôležitejším faktorom realizmu. No hlavná premisa Dogmy, teda zachytenie reality spontánnym herectvom, ručnou kamerou, prirodzeným svietením, skokovým strihom, absenciou špeciálnych efektov, filtrov a podobne, neoslobodzuje bratstvo od vlastnej vytvorenej formy umelosti, neprirodzenosti. Výhrady členov hnutia smerovali k podriaďovaniu naratívnej a štylistickej zložky technickej manipulácii. Avšak každý film nutne implikuje prítomnosť technológie a to, čo sa odohráva pred kamerou je napokon tiež záležitosťou techniky, postupov. Celková snaha o spontánny filmový zážitok a zachytenie esencie skutočnosti odohrávajúcej sa pred objektívom je v konečnom dôsledku kalkulovanou a kontrolovanou činnosťou.

Do istej miery tak hlavná zásluha Dogmy spočíva práve v preukázaní nedosiahnuteľnosti jej cieľov. Vinterberg nevytvoril úplne nový spôsob rozprávania, zvolil na výstavbu svojho príbehu v danom dobovom rámci autentizujúce formálne prvky, provokatívnu tému, ako aj klasické postupy rozprávania, aby nestratil pozornosť publika.

Film Rodinná oslava je súčasťou programu prehliadky Scandi.