Kinečko vzniklo v roku 2010 z iniciatívy Evy Križkovej, prvej šéfredaktorky, a Evy Pavlovičovej, producentky časopisu. Počas najbližších siedmich rokov vyšlo 33 slovenských a päť anglických tlačených čísiel. Následne sa Kinečko pretransformovalo do online podoby. V lete 2019 Eva Križková odovzdala Kinečko do rúk novej šéfredaktorke Petre Sedlákovej. Na jeseň 2021 ju vystriedala Barbora Nemčeková, ktorá o rok neskôr z Kinečka odišla. Na prelome rokov 2022 a 2023 Kinečko prestalo aktívne publikovať.

V tejto situácii sa nám zdalo príhodné, ak by bol (pravdepodobne) posledný text Kinečka ohliadnutím sa za poslednými 13 rokmi. Pokúsil som sa preto zachytiť, ako o Kinečku uvažovali jeho tri šéfredaktorky – v akej situácii a prečo vzniklo, čo pre nich znamenalo, s akými problémami sa potýkalo, no taktiež ako ich vyčerpalo. Nechcel som, aby to bola iba oslava Kinečka, snahou bolo načrtnúť realitu, aké je to viesť filmový (či všeobecnejšie kultúrny) časopis na Slovensku.

Oslovil som tak Evu Križkovú, Petru Sedlákovú a Barboru Nemčekovú s ponukou na rozhovor. Z logistických dôvodov som sa s každou z nich rozprával osobitne, no ich pohľad na veci v mnohom súznel. Rozhodol som sa preto vytvoriť jeden text, čosi ako komentovaný kompilovaný rozhovor, v ktorom využívam úryvky odpovedí všetkých troch šéfredaktoriek.

TH: Evy som sa na úvod pýtal, prečo sa rozhodla založiť filmový časopis, aké boli jej osobné motivácie.

EK: Zdalo sa mi, že priestor na písanie u nás nie je dostatočný. Moja predstava bola taká, že keď niekto vyštuduje filmovú vedu, mal by sa vedieť živiť filmovou publicistikou. No pritom to fungovalo skôr ako hobby, väčšina ľudí sa neuplatnila v tejto profesii. Buď šli po akademickej kariére, čo bolo veľmi malé percento, alebo skončili v reklamných agentúrach či v úplne iných odvetviach, ktoré nemajú s audiovíziou nič spoločné. Chcela som vytvoriť nejaký dôstojný priestor študentom alebo absolventom filmovej vedy, vrátane seba, kde by sa mohli profesionálne uplatniť ako filmoví publicisti. Hovorila som si, že by som sa tým chcela živiť a že by ma bavilo písanie aj koncepčne uchopiť, teda nielen písať na zákazku, ale formovať vlastne médium.

Zároveň to bolo to obdobie, keď vznikal Audiovizuálny fond a ľudia začali mať pocit, že je zaujímavé zakladať si niečo nové a vlastné. Vznikla energia, no taktiež tu boli dovtedy nepoznané možnosti finančného zdroja.

TH: Kinečko som vždy vnímal ako časopis, ktorý dáva hlas mladým autorkám a autorom. Zaujímalo ma, či to bolo jedným z programových cieľov časopisu.

EK: Pri zakladaní bolo Kinečko veľmi generačnou záležitosťou. Jednou z myšlienok bolo zároveň to, že prispievať by nemali len vyštudovaní teoretici. Chceli sme vytvoriť platformu pre slovenskú audiovíziu, miesto pre diskusiu a dialóg – aj medzi jednotlivými sektormi audiovízie. Chceli sme dávať priestor aj producentom, režisérom, ľuďom z inštitúcií…

Keď sme neskôr prechádzali na web, opäť som mala pocit, že v redakcii treba udržať mladého ducha. Preto do nej prišla mladšia generácia absolventov a ešte študujúcich filmových vedcov. Nepovedala by som však, že my sme mladej generácii niečo poskytovali. Pre nás bolo dôležité aj to, čo mladí autori dávali Kinečku. Mali sme pocit, že duch doby, ktorý chcel Kinečko vyjadrovať, je zväčša v prichádzajúcich, nových trendoch. Spolupráca s mladou generáciou bola spôsobom, ako Kinečko zachovať aktuálne a progresívne. Oni by mali diktovať vývoj a tvár Kinečka. Nepozerali sme sa na to tak, že ideme učiť mladých ľudí, ako majú písať, iba sme ich redakčne, editorsky podporili.

TH: Petra a Barbora boli v inej pozícii. Chcel som vedieť, ako Kinečko vnímali predtým, než sa stali šéfredaktorkami, no taktiež prečo sa rozhodli prijať výzvu a postaviť sa na čelo filmového časopisu.

PS: Kinečko pre mňa znamenalo veľa. Keď som začala študovať na VŠMU, bol to prvý časopis (ešte v tlačenej podobe), do ktorého som začala písať. Eva mi navyše poskytla aj ďalšie príležitosti, napríklad som šla na festival Diagonale do Grazu urobiť reportáž, podieľala som sa na workshope Pristrihni si! a podobne. Boli to moje prvé skúsenosti, nikdy som nič podobné nezažila. Kinečko mi zároveň vždy pripadalo jedinečné a iné ako ostatné filmové časopisy na Slovensku.

Keď Eva odchádzala, nebolo od začiatku jasné, že by som šéfredaktorkou mala byť ja. Príliš som sa na túto pozíciu necítila, no boli sme v situácii, že do toho nikto nechcel ísť. Pôvodná myšlienka bola, že namiesto jedného šéfredaktora alebo šéfredaktorky by sme Kinečko riadili spoločne s Róbertou Tóthovou a Lenou Bohunicki, pričom každá z nás by mala na starosti niečo iné. Z rôznych dôvodov sa to však neuskutočnilo. Dlho sme túto situáciu riešili, až sa ma Eva opýtala, či by som šéfredaktorkou nechcela byť ja. Chvíľu som váhala, ale potom som povedala áno. Ak ostatní nebudú proti, tak prečo nie.

BN: Kinečko som od začiatku vnímala skrz Evu Križkovú, Mateja Sotníka či Róbertu Tóthovú ako sympatický projekt, ktorý vznikol zdola. Vždy mi je sympatické, keď sa ľudia takto spoja a chcú spolu niečo robiť. Písali tam ľudia, ktorí vedeli do textov vniesť svoje skúsenosti; neboli to texty ako v Sme alebo v Denníku N – tam by ani nedostali priestor.

Keď sme sa dozvedeli, že Petra z pozície šéfredaktorky odchádza, časť ľudí, ktorí pôsobili v Kinečku a bližšom okolí, ma povzbudzovala, nech časopis prevezmem. Desilo ma to i lákalo a nechala som sa uniesť tou podporou. Spätne to hodnotím tak, že to bolo odo mňa pomerne naivné, no znelo to ako super možnosť niečo kreovať, formovať, na niečo vplývať. Lákalo ma to, čo láka asi každého človeka, ktorý sa pohybuje pri filmovej kritike a publicistike, ktorý číta zahraničné magazíny a vidí situáciu v kultúrnej žurnalistike na Slovensku. Chcela som dávať priestor textom, ktoré nemajú priestor inde. Kinečko som chápala ako ihrisko, kde sa človek môže realizovať a niečo vytvárať.

TH: Všetky tri sa zhodujú na tom, že na Slovensku chýbal a stále chýba dostatočný priestor pre kritickú reflexiu audiovízie.

EK: Niektorými formátmi filmovej publicistiky bolo možné prispievať do Film.sk, prípadne do Kino-Ikonu, no ten sa zameriava skôr na akademické štúdie. Príležitostne sa dalo písať do kultúrnych rubrík denníkov, ktoré boli výrazne aktívnejšie ako teraz. Našimi veľkými vzormi v tej dobe boli hlavne Cahiers du cinéma a Sight & Sound a nič, čo by sa tomuto podobalo, na Slovensku neexistovalo.

PS: Nechcem, aby to vyznelo, že zhadzujem iné časopisy, no Kinečko sa často venovalo iným témam ako ostatní. Zároveň mi pripadalo hravé, uvoľnené, možno menej formálne. Nemám nič proti časopisom ako Film.sk alebo Kino-Ikon, rada ich čítam a rešpektujem ich, ale Kinečko mi svojou formou bolo bližšie.

TH: Barbora zasadzuje problém chýbajúcich médií do širších spoločensko-ekonomických kontextov.

BN: Kultúrna žurnalistika je u nás v dosť biednom stave, to sa netýka iba tej filmovej. Chýba nám predovšetkým kvalitná reflexia v mienkotvorných médiách. Nedávam to však za vinu redaktorom a redaktorkám. Hnevá ma, že texty musia mať čítanosť a výtlak, musia byť clickbaitové a nejakým spôsobom zjednodušujúce. Ak má človek ambíciu písať inak, neraz ho to zomelie. Zároveň mi vadia škodlivé stereotypy, ktoré sú stále výrazné. Jednou z mojich ambícií bolo, aby sa v textoch používal inkluzívny jazyk, aby v nich neboli sexistické, rasistické, homofóbne narážky, lebo práve tie sa často vyskytujú v textoch, ktoré ľudia najviac čítajú.

Na Slovensku chýbajú platformy, akými sú Cinepur alebo Film a doba v Česku. O tom sa však nedá hovoriť bez širších spoločenských súvislostí. Nemôžeš očakávať od ľudí, ktorí majú jeden z najnižších priemerných platov v Európe, že budú mať peniaze na kultúru a budú venovať svoj drahocenný voľný čas čítaniu nejakých analytickejších textov mimo mainstreamu. Ľudia nemajú čas a kapacitu pozerať tie veci.

TH: Akým spôsobom teda Kinečko vypĺňalo medzery, v čom bolo odlišné?

EK: My sme Kinečko ani nechceli volať časopis, mala to byť platforma pre súčasnú generáciu mladých filmárov. Časopis bol iba jedným jej prejavom vedľa diskusií, premietaní alebo ďalších aktivít, ktoré podnecovali dialóg v audiovízii.

Zakladanie bolo veľmi živelné a povedala by som, že do veľkej miery aj intuitívne. V súčasnosti by som k tomu určite pristupovala koncepčnejšie – tým pádom by Kinečko možno ani nikdy nevzniklo. Chceli sme zapĺňať priestory, ktoré chýbali. Snažili sme sa venovať experimentálnemu filmu, vrátane toho, že sme organizovali projekcie a workshopy. Chceli sme publikovať veľa rozhovorov (práve to mal byť spomínaný dialóg), no nemali to byť iba rozhovory, ktoré vedie filmový publicista s nejakým tvorcom, ale aj tvorcovia medzi sebou. Snažili sme sa mapovať súčasnú slovenskú kinematografiu a robiť to kriticky, subjektívnejšie. To nám veľmi chýbalo. Chceli sme sa venovať aj produkcii, inštitúciám, distribúcií a podobne, čomu sa nevenovalo naozaj žiadne médium na Slovensku. Napokon, obsah vychádzal aj zo samotných autorov, napríklad Michal Michalovič sa výrazne venoval francúzskej kinematografii a novej vlne, Lukáš Sigmund má zas rád béčkové filmy.

PS: Vždy ma bavilo, keď ľudia pridávajú do článkov niečo osobné. Snažila som sa hľadať ľudí a vybrať im konkrétny film v zmysle: „O tomto by si mal/a napísať ty, pretože je to úplne ušité na teba!“ Keď človek o danej téme niečo vie, je mu nejakým spôsobom blízka, prípadne pochádza z prostredia, ktorého sa téma týka, dokáže sa najlepšie vyjadriť. Začala som spolupracovať s ľuďmi, ktorí neboli iba filmoví kritici, čo možno nie každému sadlo, ale zdalo sa mi, že pri časopise ako Kinečko si takýto prístup dovoliť môžem.

TH: Nebolo to však vždy také jednoduché. Vymyslieť zaujímavú tému alebo osloviť konkrétneho človeka s ponukou napísať text je jedna vec – či ten text aj naozaj vznikne, je už vec druhá.

BN: Pôvodne som bola kritická voči niektorým textom, ktoré sa v Kinečku objavovali, ale potom som prišla na to, že to boli jediní ľudia, ktorí chceli písať. Tí ľudia, ktorých som opakovanie oslovovala, mi hovorili, že na to nemajú čas, nestíhajú alebo text neposlali a prestali komunikovať. Mohla alebo mohli sme s viacerými vymyslieť tému, ktorá bola lákavá a zaujímavá, vypracovať k nej anotáciu a návrhy na texty, ale potom som zistila, že ju nemá kto naplniť, pretože ľudia, o ktorých som si predstavovala, že budú tvoriť jej ťažisko, nemajú kapacitu, lebo pre nich nie je dostatočne motivujúce alebo zaujímavé takýto text napísať. Potom som musela siahať po iných textoch a po obsahu, ktorý je ľahšie získať, čo sú väčšinou správy z diania, ocenenia. Je to vata, ktorú tam vlastne nechceš mať, lebo ťa zaujímajú iné veci, ale musíš robiť kompromisy, kvôli tomu, že musíš mať počet výstupov.

PS: Postupne sa začali isté veci rozpadať. Niekedy sme nemali tému, niekedy sa nestíhalo, niektoré rubriky sa objavovali čoraz menej a uberalo sa to ku komentárom alebo recenziám, prípadne k novinkám. Podľa mňa to bolo hlavne kvôli tomu, že každý musel popri Kinečku pracovať aj na niečom inom a nemal na časopis kapacitu.

TH: Všetky tri šéfredaktorky sa zhodli na tom, že veľkým problémom bola neschopnosť adekvátne zaplatiť ľudí, či už redakciu, alebo jednotlivých prispievateľov a prispievateľky.

PS: Hlavný problém vidím v tom, že každý z nás, vrátane mňa, mal iné primárne zamestnanie, popri ktorom sa venoval Kinečku. Keby sme na Kinečko mali dostatočné množstvo financií, rada by som sa mu venovala na plný úväzok. Ideálne, ak by sme mohli všetci. Nehovorím, že nikto by sa už nevenoval ničomu inému, ale Kinečko by bola priorita a ostatné projekty by boli bokovky. Keď je už aj pre šéfredaktorku Kinečko „len“ bokovka, je jasné, že to nemôže fungovať. Aspoň nie tak, ako by malo.

EK: Ideálne by bolo ľudí aj zamestnávať a platiť sociálne a zdravotné poistenie. Mojou predstavou je, že by Kinečko mal byť projekt, ktorý je udržateľný, z ktorého môžu minimálne nejakí dvaja-traja ľudia normále fungovať a mať živobytie. A ostatní by mali dôstojné autorské honoráre.

To sa však nikdy neudialo. Vznikala fluktuácia v redakcii, pretože ľudia si museli nájsť iné zamestnanie – prioritou je pre teba vždy tá práca, ktorá ťa živí. V istom zmysle tak časopis nikdy nebol prioritou. Trpel napríklad tým, že ľudia neodovzdávali články načas alebo články nemali sľubovanú kvalitu. Potom sa veľmi ťažko udržiavala kvalita doručovania časopisu, to, aby vyšiel vždy v ten istý termín, aby bol vždy rovnako kvalitný. Odrážalo sa to aj vo vedení – aj ja, aj Eva Pavlovičová sme museli mať okrem Kinečka ďalšie projekty.

Aj keby som sa akokoľvek snažila povedať, že sa to neodrážalo na kvalite, čo sa samozrejme občas odrážalo, z dlhodobého hľadiska sa to odrážalo na našej vyčerpanosti. Po nejakom čase sa energia, s akou sa dajú veci robiť na dlh a zadarmo, skrátka vyčerpá.

BN: Bolo mi blbé chcieť od ľudí, aby tvorili nejakú redakciu, keď som vedela, že nemáme financie ich zaplatiť. Nemala som pocit, že môžem od ľudí žiadať, aby sme sa pravidelne stretávali.

Viem si predstaviť, že v našom kontexte je nejakou motiváciou, ak ti namiesto 10 € za normostranu niekto zaplatí 20. Samozrejme, do rozhodovania sa, či text napíšem, vstupuje aj otázka, aký je to časopis a ďalšie faktory, ale myslím si, že finančné ohodnotenie nemôžeme zľahčovať. Je to jednoduché: keď ťa chce niekto férovo ohodnotiť za tvoju prácu, tak ťa to zaujíma viac, ako keď musíš písať za nejaký smiešny peniaz večer po práci.

No zároveň je to utópia, nemôžeš prísť s takýmto projektom na Audiovizuálny fond, oni tiež nemajú bezodne veľa peňazí. Nemôžu podporiť päť projektov, ktoré prekarizujú ľudí, a potom dať jednému projektu strašne veľa peňazí.

EK: Náš kultúrny systém na Slovensku nepodporuje udržateľnosť takéhoto typu projektu vo filmovej sfére. Navyše, tým, že existuje Audiovizuálny fond, filmové časopisy nemôžu čerpať prostriedky z Fondu na podporu umenia, kde sú zdroje na edičnú činnosť podstatne väčšie než má Audiovizuálny fond. V Audiovizuálnom fonde je edičná činnosť vlastne veľmi okrajovou záležitosťou čo sa týka percenta celkového rozpočtu fondu.

Stále sme sa snažili nájsť si súkromných sponzorov, no je to začarovaný kruh. Pokiaľ nevieš preukázať istú veľkosť a dosah, ktorý je relevantný pre súkromného sponzora, relevantné financie neposkytne.

PS: Podávanie grantov je samostatná kapitola. Pre mňa to bola novinka. Vždy mi bolo ľúto, že sme na škole nemali žiaden predmet, ktorý by sa venoval grantom a financovaniu projektov.

BN: Keď máš potrebu začať nový projekt, vnútorná motivácia je úplne iná, ako keď niekam prídeš a musíš ho udržiavať alebo zlepšovať. Takéto projekty nejaký čas ťažia z toho, že ľudia nevnímajú, ako strašne veľa pracujú, že sú nevyspatí a nemajú čas na oddych. Robia to pre endorfíny z toho projektu. Ale to nie je trvalo udržateľné, skôr či neskôr musí prísť adekvátne finančné ohodnotenie, ktoré súvisí so sociálnym zabezpečením a kvalitou života tých ľudí, a samozrejme aj pocit spolupatričnosti, spojenia, participácie, spoločného cieľa..

TH: Vyčerpanie spojené aj s takto nastaveným chodom časopisu stálo za rozhodnutím všetkých troch šéfredaktoriek z Kinečka odísť.

EK: Neplánovala som odchod vopred, nehľadala som si cielene inú prácu. Okrem Kinečka som mala na starosti aj Filmtopiu a keď prišla možnosť chopiť sa festivalu Jeden svet, bolo jasné, že všetky tri veci nemôžem robiť. Musela som sa niečoho vzdať a rozhodla som sa vzdať Kinečka. Hlavne preto, že som mala pocit istej únavy z práce s textom. Všetky texty totiž prechádzali cezo mňa a bolo to na mňa hrozne veľa čítania, najmä keď nie všetky texty mali rovnakú profesionálnu kvalitu. Na niektorých textoch začínajúcich autorov bolo strašne veľa práce, aj napriek tomu, že sme mali korektorku, ktorá ich opravovala po gramatickej a štylistickej stránke. Okrem práce vedenia a vytvárania konceptu bolo v časopise strašne veľa edičnej práce a po deviatich rokoch som pocítila chuť na zmenu.

PS: Pracovala som na viacerých projektoch a v istom momente to začalo byť náročné. Pre Filmtopiu som musela pracovať prakticky non-stop a na Kinečko mi ostávalo podstatne menej času. Filmtopiu som nakoniec chtiac-nechtiac posunula na prvú priečku práve kvôli financiám. Kiežby to bolo naopak. Vždy som si priala, aby ma primárne zamestnávalo Kinečko, ale vyšlo to tak, ako to vyšlo.

Veľa vecí sa zmenilo, keď prišiel covid a začali lockdowny. Kinečko je online a nemalo by ho to ovplyvniť, ale zrušili sa jeho vedľajšie aktivity ako festival Punkáči deťom, súťaž Iné vízie SK. Bola som demotivovaná a smutná z toho, že na týchto projektoch už nemôžem pracovať. Nemala som už toľko energie ako na začiatku. Chcela som zmeniť svoj život, posunúť sa niekam ďalej, venovať sa aj niečomu inému ako filmu. Mala som pocit, že by to mohla byť príjemná zmena.

BN: Mňa to dosť ničilo. Mala som pocit opustenia, pocit, že som na to sama. Znižovalo to moju produktivitu (neznášam to slovo) v zmysle toho, čo som mohla robiť a aké mať nápady. Všetky moje vízie sa okresali na opakujúce sa myšlienky: musíme naplniť obsah, máme tam manko, títo ľudia nedodali texty, teraz som mala depresívnu fázu a nebola som schopná nič robiť, musíme doháňať, zohnať ľudí, ktorí napíšu texty… Možno to tak nemuselo byť, boli ľudia, ktorí sa mi snažili pomôcť, ale aj tak som mala pocit, že som na to sama. Som k sebe kritická, uznávam, že som urobila chyby a mohla som niektoré veci urobiť lepšie. No zároveň k sebe viem byť aj solidárna. Je istá hranica, keď to človek aj pod vplyvom okolností, či už osobných alebo širších, nevie zvládnuť.

Môj odchod bol kombináciou únavy, frustrácie a vedomia toho, že Kinečko nie je trvalo udržateľné. Bola som vo fáze života, keď som končila školu. Končila som odbor, pri ktorom vieme, že nie je jednoduché nájsť si prácu, ktorá človeka uživí. Zároveň som bola vydesená, že Kinečko bude stále na mojich pleciach a budem musieť vyžiť z pár stovák mesačne. Pod vplyvom tejto úzkosti som sa začala rozhliadať, čo by som mohla robiť, čo by ma mohlo uživiť. Vtedy prišla ponuka z Film.sk. Bolo to pragmatické rozhodnutie – povedali mi, aký bude môj plat, vedela som, že nebudem mať ťažobu zodpovednosti za celý časopis, že budem redaktorka a zároveň budem mať kapacitu robiť veci, ktoré som robila popri tom.

Odchádzala som s ťažkým srdcom, ale nedalo sa to v tej chvíli inak. Nechcela som hneď po skončení štúdia vyhorieť.

TH: Na záver ma zaujímalo, či je možné považovať Kinečko za úspešný projekt. Čo sa podľa šéfredaktoriek za 13 rokov podarilo a nepodarilo?

EK: Nepodarilo sa etablovať Kinečko ako profesionálne, udržateľné médium, ktoré by poskytovalo nejakým ľuďom živobytie. Ale vyprodukovalo pomerne veľa obsahu, z ktorého pomerne veľké percento bolo kvalitné, a prinieslo na Slovensko umelcov z oblasti experimentálnej scény, napríklad Petra Kubelku – to bola pomerne veľká udalosť.

PS: Kinečko skončilo z tých dôvodov, o ktorých sme sa bavili. Chápem, že Barbora skončila a chápem aj to, že sa Kinečka nechcel nikto ujať. Nemyslím si, že je to neúspech, je to vývin situácie. Veci by mohli byť inak, ak by bolo viac peňazí.

BN: Kinečko zanechalo veľa hodnotných textov, o ktorých sa diskutovalo. Nemuseli byť dokonalé, ale vzbudili diskusiu. Pri časopise tiež začínali ľudia, ktorí sa pohybujú v iných oblastiach audiovízie, pričom bol dôležitý pri ich formovaní.

Predovšetkým však Kinečko prinieslo precedens, že sa dá začať zdola a vytvoriť niečo spoločne. V našom kontexte ide o dôležité vedomie, že niečo také môže vzniknúť. A zároveň máme ponaučenie – máme tu príklad Kinečka a vieme povedať, v čom tento projekt fungoval a v čom nefungoval. Tieto skúsenosti sa môžu použiť do budúcnosti pre vznik nových časopisov. No je dôležité vývoj Kinečka reflektovať aj smerom k podpore z Audiovizuálneho fondu a pomenovať, čo vo výzvach na časopisy funguje a čo nie.