Dokumentárny film Greta je najnovšou snímkou režiséra Nathana Grossmana. Má ukázať cestu Grety Thunbergovej, ekologickej aktivistky, ktorá sa už v pätnástich rokoch stala fenoménom a symbolom ekologického hnutia po celom svete a priniesla takzvané Fridays for Future, ktoré sa organizovali aj na Slovensku.

Film mapuje jej cestu od čias, keď namiesto sedenia v škole štrajkovala pred švédskym parlamentom a poukazovala na klimatickú krízu, až po dych berúce prejavy pred svetovými lídrami. Stala sa fenoménom internetu, ekoaktivisti si ju vzali za svoju a snažia sa jej posolstvo posúvať vpred, má však aj mnoho nepriateľov, ktorí sa snažia klimatickú krízu ignorovať. Tí jej slová popierajú a mladú Gretu verejne a mediálne zosmiešňujú. Práve toto je jeden aspekt jej boja, na ktorý, mám pocit, film príliš neprihliadal.

Klimatickú krízu osobne nikdy nespochybňujem a mám obrovský rešpekt pred tým, čo spôsobuje. Som zástancom akéhokoľvek ekologického aktivizmu (pozri napríklad aj podcast o Klimatickom žiali s režisérkou Andreou Culkovou), avšak, zdá sa, že film Greta sa na rozdiel od filmu Žal žen (r. Andrea Culková, Česko, 2020) nesnaží alebo nechce aktivizovať spoločnosť, ktorá klimatickej kríze neverí. Film akoby len sledoval cestu Grety a svojím spôsobom ju oslavoval bez akejkoľvek hĺbky.

Moja prvá myšlienka pred pozretím filmu bola „veď tento film pustím všetkým konšpirátorom, pochybovačom a odporcom Grety, a bude to vybavené, už nič viac nebudem musieť vysvetľovať“. No otvára viac otázok, než poskytuje odpovedí. Väčšina motívov sa len zľahka načrtne alebo premlčí. Pozitívne vnímam gradáciu prejavov – režisér stavia bloky záujmov na základe akcie a reakcie. Dej graduje tým, že sa hlavná postava čoraz viac snaží upozorniť na klimatickú krízu svetových lídrov, no tí akoby ju nepočúvali – preto sa v jednom z prejavov uisťuje, či má zapnutý mikrofón a rozumejú po anglicky.

Vo filme však chýba mnoho aspektov, ktoré by mohli objasniť jej cestu, jej posolstvo a jej cieľ či zámer. Chýba jediná vedecká výpoveď, ktorá by potvrdila Gretine slová. Síce je viackrát spomínaná jej choroba, nedozvieme sa, ako reálne ovplyvňuje všetko, čo robí. Chýba mi aj hlbšie zadefinovanie jej vzťahu s rodičmi, aj keď vidíme pár dialógov s otcom či matkou, nie je úplne jasné, aká bola ich cesta, ako sa s tým celým vyrovnávajú. Svetových lídrov, ktorí sa nečinia či priamo Gretine slová kritizujú, film takmer vôbec nekomentuje, aj keď je zorientovanému divákovi viac-menej jasné, kde je pravda.

Vnímam potrebu filmov zameraných na jasné posolstvo, upozorňujúcich na klimatickú krízu. Obávam sa však, že Greta neponúka nový pohľad na túto tematiku, skôr len mapuje cestu hlavnej predstaviteľky a bojí sa nahliadnuť hlbšie do motívov jednotlivých postáv. Nekritizuje, nekričí, len ukazuje. Je pre mňa teda zaujímavý skôr ako pre diváka, ktorý ju dlhšie sleduje a vníma jej prítomnosť, vie aké problémy rieši a ktorý chce si doplniť jej pohľad na vec. Prial by som si, aby film šiel viac do hĺbky, no aj napriek celkom výdatnej stopáži sa to nedeje.

Napriek nejasnosti tejto snímky verím, že filmy venované podobnej téme budú kričať viac, pretože to naozaj treba. Pandémia na chvíľu zahltila celý verejný priestor aj napriek tomu, že klimatická kríza je podľa odborníkov oveľa vážnejším problémom, ktorý treba riešiť okamžite. Držím palce aj Grete a všetkým, ktorí sa s tým snažia niečo robiť. Dúfam, že sa nielen svetoví, ale aj slovenskí lídri zobudia z optimistického ekonomického spánku a začnú hľadieť aj na ekológiu. Myslím, že k tomu bude treba ešte množstvo filmov. Tým prajem, aby si našli tú správnu cieľovku, ktorá vie naozaj niečo zmeniť a neostali len v našej kinofilskej bubline.