Český seriál môžeme za posledné roky bez okolkov označiť ako priestor malých prekvapení a sviežich nápadov. Trend internetových miniformátov podchytila už v roku 2015 Kancelář Blaník od televizeseznam.cz, spolupráce s HBO priniesli temnú sériu Pustina alebo komorne-psychologický projekt Bez vědomí. Výraznou udalosťou bola tiež satirická séria verejnoprávnej televízie MOST!, glosujúca zažité stereotypy českého života. Zatiaľ najodvážnejšou a pozornosť najviac pútajúcou je však aktuálna 6-dielna miniséria Zrádci režisérov Viktora Tauša, Matěja Chlupáčka a scenáristu Mira Šifru, bežiaca na, podobne ako miniséria Rédl a spomenutý MOST!, verejnoprávnej stanici ČT1.
„Niečo ako Breaking Bad, ale nie Breaking Bad.“
Podobne ako v prípade dnes už kultového seriálu AMC Breaking Bad je základnou témou Zrádcov pervitín a drogový trh. Nepredstavuje však len referenčný bod, ktorý ihneď napadne každému fanúšikovi quality TV. Pervitín a pervitínový trh patrí v Česku k jedným zo zásadných spoločenských problémov – ako nás oboznamuje nielen denné spravodajstvo a magazíny, ale aj ironický tón expozície prvého dielu Zrádcov pod zastrešujúcimi vetami „Drogy nejsou zločin“ a „Vojna proti drogám je nesmysl“.
Bolo by ale príliš krátkozraké označiť Zrádcov ako seriál, respektíve krimi seriál „o drogách“, tobôž kopírku megahitu Vinca Gilligana. Pervitín v detektívnom rozprávaní scenáristu Mira Tauša figuruje iba ako východiskový bod a účinný divácky pútač. Je motívom prepájajúcim v prostredí verejnoprávnej televízie odvahu s citom pre spoločensky rezonujúcu aktuálnosť. Zároveň funguje ako strategicky perfektne zvolené pozadie, na ktorom sa postupne začínajú vynárať ďalšie a ďalšie motívy a témy prenikajúce do vnútra českej spoločnosti naprieč regiónmi, sociálnymi a etnickými vrstvami. Spojeniu s Breaking Bad sa tak seriál vyhne asi ťažko, ale nepredstavuje preň referenčný bod, na ktorom by stroskotával. Práve naopak. Vytvára svoj vlastný (v dobrom slova zmysle) špecifický lokálny fenomén.
Od centrálneho obchodu s pervitínom sa odvíja hneď niekoľko ďalších dejových linií. Kľúčová je ich schopnosť preniesť časť seriálového ťažiska z ústrednej kriminálnej zápletky na osobné životy a problémy jednotlivých postáv. Vytvára sa tak komplexná sociálna mozaika.
Naprieč svetmi a generáciami
Najviac excentrickou je línia vyobrazujúca životy súčasných dvadsiatnikov, dílera, policajného informátora (??) Davida a jeho parťáka, podstatne menej bystrého a ostražitého Reného. David na seba zároveň berie úlohu rozprávača v 1. osobe a boriteľa štvrtých stien v momentoch, keď to divák najmenej očakáva, s čím súvisí aj výrazný štylistický potenciál danej línie. Generačne opozitnou je línia zameraná na postavu policajnej vyšetrovateľky a matky Petry Vávrovej, jej zadrhávajúci sa balans medzi rodinným a profesijným životom. Ich cesty sa nakoniec zbiehajú v prostredí vietnamskej mafie s prekvapivými konexiami. Popri budovaní obrazu fungovania drogového biznisu a boja proti nemu sa s gradujúcim napätím a komplikujúcou sa ústrednou zápletkou umocňuje prenikavosť sociálnej sondy. Tá sa postupne stáva najsilnejším elementom celej minisérie.
Nech už nás Šifrov scenár vedie medzi mladíkov operujúcich na hrane zákona, do centra diania v hektickom rodinnom živote, alebo do priestorov liečební drogovo závislých a sveta biznismenov a ambasád, obdivuhodný je jeho cit pre detail a vykresľovanie každodenných reálií týchto svetov.
Najvýraznejší je v tomto smere práve svet dílera-rozprávača Davida a jeho „partnera v zločine“ (doslovný preklad je zámerný) Reného. Ich životný štýl sa stáva výrazovou zložkou snímky. Cez autorádiá sa do soundtracku dostáva výber českého a slovenského rapu a trapu, pracuje sa s generačne symptomatickými vizuálnymi prvkami, akými sú značkové tenisky, mikiny BAPE, hranie hier skrz VR a formát instagramových stories. Každý prvok plní svoju výraznú symbolickú funkciu. Excentrická mikina BAPE, obľúbená najmä v súčasnej hip hopovej komunite, môže slúžiť ako symbol statusu aj drzosti rovnako dobre ako biely Mercedes alebo Davidova extravagantná žltá Tesla.
Jednou z dramaturgicky najelegantnejších sekvencií je napríklad cesta popredného vietnamského podnikateľa zo stretnutia na ambasáde. Kroky z ambasády sa menia na sledovanie Mercedesu prechádzajúceho vilovou štvrťou s krátkou zastávkou v jeho dome, ktorý plynule vystriedajú interiéry dizajnovej reštaurácie. Obdobne nasýtené sú tiež oboznámenia publika so svetom ošarpaných squatov a pervitínových varní. Nech sa pohybujeme kdekoľvek, od centra Prahy až po poľský nákladný prístav, Zrádci vynikajú vo výbere lokácií, pričom kamera Martina Doubu, ruka v ruke so zahusťovaním napätia a nervóznej atmosféry, s citom vyberá a interpretuje ich charakteristické vizuálne prvky.
Vizuálny štýl je pre identitu Zrádcov zásadný. Martin Douba má mimoriadny cit pre „zahusťovanie“ dramatických scén pomocou vcelku tradičných postupov – roztrasenými zábermi z ruky alebo využívaním klaustrofobickej deformácie pomocou širokouhlých objektívov a expresívnou prácou so svetlom – ktoré dokážu vďaka správnemu dávkovaniu budiť dojem obrazoborectva (najmä v kontexte verejnoprávnej TV). Doubovi zároveň nerobí problém vytvárať popri rozdráždenej akcii dusné aj letargické odmlky spojené s pocitmi bezmocnosti a odcudzenia. Zo známych prvkov, prepájajúcich výraznú štylizáciu s bezmála reportážnymi postupmi, vytvára vizuálne maximálne zapamätateľný mód. Temnota a nervozita sa prepája so záplavou slnečného svetla a premenami českej krajiny.
Sociálno-spoločenské krimi
Krimiseriál sa každým dielom mení na menej jednoznačnú púť naprieč problémami manželského spolužitia, generačnými priepasťami detí a rodičov, šedou ekonomikou, témou rasizmu voči vietnamskej komunite alebo dopadom užívania drog – vždy bez skĺzavania k sociálnemu pornu alebo neobratnej ponáške na žáner sociálnej drámy. Kriminálny rámec, obohatený o prvky heist filmu, road movie alebo hraničiarskeho príbehu naďalej ostáva nástrojom na utilitárne stmelenie členitého naratívu do jednotného a dynamického celku.
Trochu problematiky do originálneho drzého looku Zrádcov môže vniesť mechanický princíp Taušovej práce, ktorý opisuje napríklad článok s výpovedným názvom Postavit kostru a pak ji schovat v českom magazíne Respekt. Scenárista Viktor Tauš v ňom opisuje svoje tvorcovské postupy, až matematickú kalkuláciu pri vytváraní príbehu, ktorá mení postavy na premenné, celú túto „mechanickosť“ následne skrýva a robí viac „neviditeľnou“. Zrádcov tak môžeme rovnou mierou považovať za pôsobivo skonštruovaný a podľa tvorcových výpočtov dobre fungujúci, presne vypočítaný konštrukt, čo celý projekt oberá o zromantizovane výtržnícky, nespútaný, drzý a obrazoborecký charakter.
Hlavná výhra Zrádcov spočíva v kongeniálnom prepojení jednotlivých tvorivých zložiek a prístupov, v možnosti prerásť svoj detektívny rámec a vypovedať o reáliách domovskej krajiny. V neposlednom rade je to aj punc odvahy, ktorý oplýva okolo nasadenia seriálu do programu verejnoprávnej televízie. A ide o výborné spestrenie popri masívnej konzumácii zahraničných produkcií.
