Online videotéka dafilms.cz zaradila vo februári do svojho výberu sedem observačných filmov Kazuhira Sodu, japonského režiséra žijúceho v New Yorku. Soda pracuje metódou radikálnej observácie. Pravidlá tvorby sformuloval spätne po prvých autorských filmoch a s obzretím za štúdiom religionistiky ich s nadhľadom nazval Desať prikázaní.
Po štúdiu hraného filmu v New Yorku začal režírovať krátke dokumenty pre japonskú produkčnú spoločnosť NHK. Rýchle tempo produkcie, kolotoč rešerší, písania scenárov a ich následného schvaľovania, mu bránili nechať sa pri nakrúcaní viesť intuíciou či inštinktom. Po odchode z NHK sa voči týmto postupom autorsky vyhranil a Sodových Desať prikázaní je preto protipólom podmienok profesionálnej televíznej produkcie:
- No research.
- No meetings with subjects.
- No scripts.
- Roll the camera yourself.
- Shoot for as long as possible.
- Cover small areas deeply.
- Do not set up a theme or goal before editing.
- No narration, super-imposed titles, or music.
- Use long takes.
- Pay for the production yourself.
V debutovej snímke Campaign (2007) sleduje boj politického eléva Kazuhika Jamaučiho o mandát v rade mesta Kawasaki. Zvnútra kampane odhaľuje Liberálno-demokratickú stranu (LDP), ktorá má v Japonsku silnú pozíciu a zakladá si na tradičných hodnotách, ako cynickú a mizogýnnu. V opozícii s naivnými predstavami kandidáta mu predstavitelia strany po tesnom víťazstve dávajú otvorene najavo, že im ostal dlžný.
Sodov piaty observačný film Campaign 2 (2013) uvádzajú Jamaučiho slová: „Jediná vec, ktorá sa za päť rokov zmenila, je úroveň radiácie. Aj politici sú kontaminovaní.“ Po havárii v jadrovej elektrárni Fukušima sa obyvatelia Kawasaki ocitli v atmosfére neistoty a paranoje a nevedia či môžu v čase krízy politikom veriť. Jamauči znova kandiduje, tentoraz ako nezávislý. Soda naráža na nevôľu kandidátov z LDP byť na ulici počas nakrúcaní kampane. Oba filmy ponúkajú blízky pohľad na politickú kultúru v Japonsku.
Observačná séria Theatre 1 a Theatre 2 (2012) približuje fungovanie divadelného súboru pod vedením známeho režiséra Orizu Hiratu. Vzťah režiséra k divadelnému umeniu je zobrazený cez prácu s hercami a jeho zmysel pre detail, či napr. stredoškolské lekcie divadla. Ponúka možné odpovede na otázky: aký je zmysel divadla a prečo ľudia hrajú? V opozícii k úprimnej túžbe po tvorbe stojí realita kapitalizmu a úsilie udržať divadelný súbor pri živote.
Spolužitie mačiek na dvore manželov Kašiwagiovcov sa stáva metaforou súžitia ľudí vo filme Peace (2010). Manželský pár opatrovateľov, zachytený v prúde každodenných povinností zúfalo podfinancovaného sektora, zosobňuje tému nezištnej starostlivosti o slabších. Rozhlasové vyhlásenia vládnej propagandy sa stávajú vyprázdneným šumom počas cesty autom za ďalším chorým. Najkratší z výberu siedmych filmov je malou oslavou humanizmu.
Vo filme Oyster Factory (2015) sa malá továreň na ustrice v rybárskej dedine Ušimado stáva laboratóriom zmeny. Generácie pracujúce v odvetví postupne miznú, tradičný priemysel ustupuje. Očakávaný príchod nových zamestnancov z Číny vyplavuje na povrch predsudky robotníkov z továrne. Napriek jazykovej bariére hľadajú porozumenie.
V poslednom filme z výberu s názvom Inland Sea (2018) Soda pozoruje 86-ročného rybára Waj-čana ako každé ráno vyráža na more. V rybárskej dedine Ušimado, zdá sa, žijú už len starí ľudia a mačky. Soda nakrútil vizuálnu esej o mieste, ktoré mizne, a pozýva nás byť pri tom.
Filmy Kazuhira Sodu sprítomňujú životy ľudí na druhej strane sveta citlivo a bez prikrášlenia, v súlade s princípom „pozerať sa a počúvať“. Intuitívna kamera sníma zdanlivo banálne situácie a necháva vyniknúť podstatné momenty. Nech vás neodradí štedrá minutáž, Sodove filmy stojí za to vidieť.
Použité zdroje:
Kazuhiro Soda Filmmaker
